Logo HŽ

Joseph Kaspar Mertz

bratislavský samouk?

Gitarista Joseph Kaspar Mertz je jednou z najvýznamnejších a súčasne najzáhadnejších postáv bratislavských (hudobných) dejín. Napriek tomu, že viac než dve tretiny svojho života strávil v rodnej Bratislave, kde sa v júni uskutoční už 40. ročník festivalu nesúceho jeho meno, vie sa o tomto jeho období stále pomerne málo.

Prvou záhadou dodnes ostáva miesto jeho narodenia. Podľa knihy narodení farnosti Dómu sv. Martina sa ním 17. augusta 1806 stala Laurinská brána, ktorá však bola už v roku 1778 zrušená.  Podľa rovnakého zápisu boli jeho mená Kaspar a Joseph. Prečo je dnes vo svete známy ako Johann, ostáva nezodpovedanou otázkou. Ťažiskom tohto príspevku je problém Mertzovho vzdelania. Je síce známe, že v rokoch 1815–1821 navštevoval Vyššie kráľovské benediktínske gymnázium na Klariskej ulici,  no o jeho hudobnom školení neexistujú relevantné údaje.

Bratislavský rodák
Jediným doterajším dôkazom, aspoň čiastočne objasňujúcim problém Mertzovho vzdelania, bol článok Georga Schariczera  v časopise Allgemeine Wiener Musik-Zeitung, v ktorom rektifikoval informáciu o jeho viedenskom pôvode a explicitne uviedol, že sa narodil a hudobné vzdelanie získal v Bratislave:

„Allgemeine Wiener Musikzeitung z 15. novembra t. r. č. 137 obsahuje nasledujúci článok: ‚Gitarista J. K. Mertz z Viedne usporiadal v Spolku obchodníkov v Drážďanoch hudobné soirée a preukázal sa, ako už predtým v Dvornom divadle, ako virtuóz na svojom nástroji.‘ Údaj, že je p. Mertz z Viedne, musím poprieť; pretože p. Mertz je rodom syn mesta Bratislavy, tu sa – popri hre na husliach a violončele – naučil hrať na gitare, v našom strede sa zdokonaľoval na tomto nástroji a potom, čo sa stal virtuózom, často hrával na mesačných akadémiách bratislavského Cirkevného hudobného spolku ako člen tohto spolku, vždy s jednomyseľným uznaním publika, oceňujúcim jeho umelecké výkony; 27. septembra 1840 tu hral posledný raz a krátko nato vstúpil na svoju prvú umeleckú cestu – do rezidenčného mesta Viedeň, kde si predsavzal, posmelený pochvalnými novinovými recenziami jeho umeleckých výkonov, podniknúť aj cestu do zahraničia; a ako sa dozvedáme zo zahraničných novín, nachádza jeho hra všade zaslúžené uznanie. Prianie šťastnej cesty, zaslané mu z jeho rodiska, nech ho všade sprevádza až do radostného stretnutia!“ 

Škoda len, že sa Schariczer nerozpísal detailnejšie o tom, kde a ako Mertz vzdelanie získal. Celkový charakter článku naznačuje, že Mertza dobre poznal, a to nielen ako spolučlena Cirkevného hudobného spolku. Tu je namieste uviesť jednu súvislosť. Georg Schariczer obýval dom, postavený koncom 18. storočia na východnom konci Laurinskej a Gorkého ulice v blízkosti zrušenej Laurinskej brány, teda v priestore, kde sa v roku 1806 narodil Joseph Kaspar Mertz. Je preto možné, že vzhľadom na susedstvo a vekovú príbuznosť (roky narodenia 1801 a 1806) ich spájalo aj osobné priateľstvo, čo by vysvetľovalo mimoriadne prívetivý charakter článku. Dokázať túto hypotézu však bude môcť až ďalší výskum.       
Schariczerova apologetika asi padla na úrodnú pôdu, pretože už v roku 1844 navštívil Prešporok slávny židovský novinár Ludwig August von Frankl a vo svojom, mimochodom veľmi zaujímavom, referáte sa pochvalne zmienil aj o hudobnom živote, pričom s istým zaváhaním spomenul Mertza už ako bratislavského rodáka:

„Ešte som nehovoril o hudbe, a predsa sa koncerty konajú nemenej často ako vo Viedni, nimi preplnenej! Na nárožiach som videl mená gitaristky Morra z Turína, klaviristiek Lewiovej g a Capponiovej. Celkom správne, ako by malo byť hudobnou sirotou také mesto; kde sa narodili krásne snivý spevák na klavíri J. N. Hummel, husľový virtuóz Hauser, ktorý práve slávi triumfy v Štokholme a, pokiaľ sa nemýlim, talentovaný gitarista Mertz.“ 

Prvé verejné vystúpenie
Berúc do úvahy Schariczerovu výpoveď, stále ostáva nezodpovedaná otázka, ako a kde v Bratislave získal Mertz vzdelanie. V 1. polovici 19. storočia sa totiž v Bratislave gitarová kultúra veľmi nepestovala. Zatiaľ sa neobjavili žiadne správy o inštitucionalizovanej gitarovej výučbe, jediným gitaristom, ktorý pôsobil v bratislavskom školstve, bol Franz Pfeifer. Bolo to práve v období Mertzovho dospievania. Myšlienka, že to bol práve on, kto zasvätil nadaného žiaka do tajov gitary, je lákavá, ale zatiaľ nepreukázaná .7 Aj gitarové koncerty, a vôbec koncerty na strunových nástrojoch, boli výnimočné. Odhliadnuc od Mertza, dajú sa spočítať na prstoch jednej ruky: jeden z najväčších gitaristov histórie Mauro Giuliani (1811), gitarista Leonard Schulz (1824, 1827), mandolínový virtuóz Pietro Vimercati (1841) a gitaristka Nina Morra (1844). Kontakty s Cirkevným hudobným spolkom udržiaval slávny gitarista Anton Diabelli, jeho čestný člen.

Napriek tomu, že Mertz až do roku 1840 neopustil Bratislavu, bola jeho hra na takej vysokej úrovni, že sa 20. júna 1834 mohol v Pálffyho paláci na Zámockej ulici hrdo postaviť po boku svojho slávneho krajana, klaviristu Johanna Nepomuka Hummela. Dosvedčuje to aj recenzia v Pressburger Aehrenlese, prílohe k novinám Pressburger Zeitung:
„20. júna mali tunajší milovníci hudby jedinečný pôžitok počuť dvorného dirigenta sasko-weimarského veľkovojvodu, rytiera Joh. Nep. Hummela, na koncerte, ktorý dal tento vzdelaný svetom vysokoctený umelec vo svojom rodnom meste pred početným, veľmi vyberaným publikom. (...) Polonézu pre gitaru skomponoval a predviedol p. Merz. Ľahkosť, s akou prekonával najväčšie ťažkosti, ako aj jeho pekný prednes mu vyniesli veľký potlesk.“ 

Podľa doterajšieho výskumu bol práve tento koncert Mertzovým prvým verejným vystúpením.9 Nové svetlo do pertraktovanej problematiky vnáša správa o jeho ešte staršom verejnom vystúpení, ktorá hudobnej histórii doteraz unikala. Začiatkom roku 1833 dorazili z Viedne do Bratislavy súrodenci Betty (klavír) a Karl (husle) Guschlovci. Dnes už takmer zabudnutí a z hľadiska hudobnej histórie neveľmi významní umelci 10 nevybočovali z módneho rámca turné tzv. zázračných detí. Nezriedka sa stávalo, že sa na cesty po Európe vydala mnohodetná rodina aj s rodičmi, aby prezentovala svoje umenie. Takéto procesie neobchádzali ani Bratislavu. Len krátko pred Guschlovcami (na prelome rokov 1832 a 1833) v nej vystupovali piati súrodenci de Kontski, medzi nimi aj slávny klavirista Anton a huslista Apollinaire. Vo februári 1836 sa predviedol v Župnom dome hornista Eduard Konstantin Lewy so svojimi tromi deťmi a v rokoch 1850 a 1854 ju zasa okúzlili Nerudovci, kde ústrednou postavou bola vynikajúca huslistka Wilma.      

Zázračný autodidakt
Guschlovci absolvovali prvý koncert v Mestskom divadle. Keďže sa konal zarovno s bálom (pravdepodobne v susednej Redute), návštevnosť bola slabá, čo recenzent ironicky glosoval slovami, že si organizátori určite nechceli vziať na svedomie, aby súrodenci vďaka príliš početnému publiku spyšneli. Sála navyše nebola dostatočne vykúrená. Napriek týmto nepriaznivým podmienkam si súrodenci získali priazeň bratislavského publika – po každom čísle boli vytlieskaní a na záver jednomyseľne vyvolaní. Preto sa rozhodli koncertovať aj druhýkrát, tentoraz už nie v divadle, ale v súkromných priestoroch (Privat-Locale), azda v Schmidtovom salóne. Program koncertu bol zostavený vkusne a jeho interpretácia bola ešte lepšia, za čo sa im dostalo uznania nielen od kritiky, ale aj od vyberaného a tentoraz aj početného publika. Karl zahral Husľový koncert (F. V. Pixis) a Variácie na maďarskú tému op. 17 (F. Pecháček); Betty zvolila prvú časť z Klavírneho koncertu č. 4 E dur op. 64 (I. Moscheles) a Rondo (H. Herz). Na záver potom spolu predviedli Herzovo Duo concertante. Tomuto číslu však predchádzali: „Variácie pre gitaru so sprievodom kvarteta, skomponované a prednesené p. Karlom Märzom.“ Podľa stavu súčasného bádania ide o najstaršie verejné Mertzovo vystúpenie, o ktorom sa doposiaľ nevedelo. Symptomatické sú zámena umelcovho mena (Karl namiesto Kaspara) a chybná transkripcia jeho priezviska (März namiesto Mertz). Z toho vyplýva, že začiatkom roku 1833 ho ešte poriadne nepoznali ani v jeho rodnej Bratislave a teda tu niekde možno hľadať prvopočiatok jeho verejných umeleckých produkcií. Korešpondent  však zašiel ešte ďalej a pripojil šokujúci poznatok o jeho hudobnom vzdelaní:

„Veľmi čestnú zmienku si zaslúži p. März, o to viac, že, podľa našich informácií, jeho hudobné vzdelanie je celkom jeho vlastná práca. Ako výkonný umelec už na značne vysokej úrovni, tiež jeho ľúbivá skladba oprávňuje k najlepším nádejam.“ 


Mertzove koncerty v Bratislave
Pokiaľ bol Mertz skutočne samouk, o to obdivuhodnejšia sa javí celá jeho kariéra. V nasledujúcich bratislavských rokoch získaval koncertné skúsenosti, cizelujúc svoju virtuozitu. Ako zakladajúci člen Cirkevného hudobného spolku mal na to dostatok príležitostí pri pravidelnom účinkovaní na jeho akadémiách. Tie sa v predmetnom období konali najčastejšie v zasadacej sále Paláca uhorského snemu na Michalskej ulici, ktorú spolku na tieto účely prenechal uhorský palatín Jozef Habsbursko-Lotrinský. Vo výnimočných prípadoch sa uskutočňovali inde, napríklad v roku 1839 počas zasadania uhorského snemu ponúkol spolku nezištný divadelný riaditeľ Franz Pokorny bezodplatne priestory Reduty. Mertzovo meno sa objavuje na koncertných plagátoch spolku, ktorých neúplná zbierka sa zachovala v Archíve mesta Bratislavy. Recenzie jednotlivých koncertov sa nachádzajú roztrúsene najmä vo viedenskej tlači. O to je cennejšie, pokiaľ sa niektorú podarí vypátrať. Exemplifikatívne v marci 1837 boli jedným z čísel programu „gitarové variácie, s eminentnou virtuozitou prednesené p. C. Merzom“.  Na jeseň 1837 „gitarové variácie na tému z Piráta skomponované a prednesené pánom Merzom si vyslúžili všeobecnú pozornosť a bohatý potlesk o to viac, že patria k najvydarenejším, ktoré boli doteraz predvedené na takom nevďačnom nástroji“.

Neustávala však ani Mertzova koncertná aktivita pomimo Cirkevného hudobného spolku. Dňa 29. júna 1839 koncertovala v Župnom dome rakúska klaviristka Caroline Rothmayer. Ako bolo zvykom, vypomohli jej domáce umelecké sily: basista Alois Christelli, recitátor Fröhlich a – gitarista Joseph Kaspar Mertz. Mimoriadne vzácna je recenzia koncertu v denníku Der Wanderer, pretože jej autorom nebol ako zvyčajne bratislavský korešpondent, ale viedenský referent, ktorý sa na koncerte osobne zúčastnil. Vo svojej správe nazval Mertza virtuózom, čo dokazuje, že takýto titul nebol len lokálpatriotický výstrelok:

„Veľmi zaujímavý zjav bol p. C. Merz, ktorého označenie gitarový virtuóz bude len ťažko popierať ten, kto pozná, aké je ťažké dosahovať krásu a úspechy na takom nevďačnom nástroji. Od čias Stolla zrejme nebolo počuť žiadneho závažnejšieho gitarového virtuóza.“

Koniec koncov, za pravdu týmto vyjadreniam dala blízka budúcnosť, keď sa Mertz presťahoval do Viedne a stal sa jedným z najrešpektovanejších gitaristov na svete. K tomu mu dopomohla aj jeho rodná Bratislava. V prvom rade tým, že rozpoznala a podporila jeho talent, umožnila mu ho prostredníctvom koncertov rozvinúť a nabrať skúsenosti i sebavedomie. A či ho aspoň čiastočne zaopatrila aj hudobným vzdelaním, alebo bol Mertz zázračný bratislavský samouk, ako to naznačujú najnovšie objavy, snáď definitívne vyrieši budúci výskum.




Aktualizované: 08. 02. 2016