Logo HŽ

Nahrávanie folklóru na území Slovenska VI

Béla Vikár

Maďarského folkloristu Bélu Vikára sme spomínali v súvislosti so Svetovou výstavou v Paríži v roku 1900 a o rok neskôr v súvislosti s jeho kontaktmi s Karolom Antonom Medveckým. Vikárova zberateľská činnosť na Slovensku (priama či nepriama) je doložená v rokoch 1904‒1907, preto patrí z nášho pohľadu chronologicky za Medveckého. Musíme však zdôrazniť, že Maďari patrili k prvým propagátorom využitia fonografu v etnomuzikológii. Zborník Etnografia, ktorý vydávala Uhorská etnografická spoločnosť, už v roku 1891 referoval o úspešnom výskume Jesseho Waltera Fewkesa, ktorý fonografoval Indiánov kmeňa Passamakvoddyov. Ďalšie články propagovali exaktnosť a objektivitu výskumu s použitím fonografu. Telegrafista Béla Pungar kládol dôraz práve na jeho nenahraditeľnú úlohu pri zbere ľudových piesní. Vieme, že Vikár a Medvecký sa stretli na pôde Uhorskej etnografickej spoločnosti. Kto bol teda Béla Vikár a ako sa dostal k zbieraniu ľudových piesní nahrávaním na fonografe?


Maďarský etnograf, prekladateľ, ugrofinista a esperantista Béla Vikár, člen Maďarskej akadémie vied, sa narodil 1. apríla 1859 v Heteši v Šomodskej župe, zomrel 22. septembra 1945 v Dunavecse v Báčsko-malokumánskej župe. Pochovaný je na budapeštianskom Farkasrétskom cintoríne, kde odpočívajú aj Béla Bartók a Zoltán Kodály.
Béla Vikár vyštudoval maďarský jazyk a literatúru na univerzite v Budapešti. Od 70. rokov 19. storočia stenografoval texty ľudových piesní a ľudové rozprávky. Od roku 1880 až do odchodu na dôchodok v roku 1921 bol stenografistom uhorského a maďarského parlamentu. V roku 1889 absolvoval polročný študijný pobyt vo Fínsku, kde sa venoval jazyku a národopisu. V roku 1909 vyšiel jeho preklad Kalevaly z originálu (starší maďarský preklad vychádzal z nemeckého textu), v roku 1935 vydal jeho revidovanú podobu. Kritika hodnotila kladne najmä vernosť fínskej predlohe. V roku 1917 preložil gruzínsky národný epos Junák v tigrej koži z prelomu 12. a 13. storočia od „kaukazského Homéra“ Šotu Rustaveliho. V roku 1929 vyšiel jeho kompletný preklad La Fontainových bájok. Prekladal z fínčiny, francúzštiny, nemčiny, angličtiny, gruzínčiny, estónčiny a z nórčiny.
Bol podpredsedom a neskôr predsedom Uhorskej stenografickej spoločnosti, od roku 1896 tajomníkom Uhorskej etnografickej spoločnosti. Bol zakladateľom Goetheho spoločnosti a zakladateľom a predsedom La Fontainovej literárnej spoločnosti, niekoľkokrát tu zorganizoval matiné esperantskej literatúry. V roku 1911 ho zvolili za člena Uhorskej akadémie vied. Prispieval do periodík Élet, Turán a redigoval časopisy venované stenografii (Fővárosi gyorsíró, Gyorsírászati lapok, Budapesti gyorsíró).

Vikár folklorista

Maďarsko-francúzsky skladateľ, muzikológ a jazykovedec Jean Gergely pripomína, že na začiatku Vikárovho folkloristického bádania bol záujem o hľadanie starých ugrofínskych koreňov maďarského národa. V roku 1835 bola publikovaná prvá verzia karelo-fínskeho eposu Kalevala. Gergely predpokladá, že záujem, ktorý o toto dielo prejavil Alexandre Dumas, mohol inšpirovať jeho priateľa Franza Liszta na skomponovanie Uhorských rapsódií, ktorými chcel prispieť k vytvoreniu národnej epopeje. Už Liszt uvažoval, že bude cestovať po Maďarsku a zapisovať ľudové piesne priamo od ich nositeľov. O pol storočia neskôr sa začal Kalevalou intenzívne zaoberať Béla Vikár, ktorý ovládal fínčinu. Na podnet svojich profesorov sa podujal pripraviť kompletný preklad Kalevaly. Tomuto dielu a jeho ustavičnému zdokonaľovaniu sa venoval celých päťdesiat rokov. Veľa času strávil vo Fínsku, no najmä v Sortavale v Karélii, kde stenografoval texty piesní. Už tu si uvedomil, ako veľmi by mu pri tejto práci pomohol fonograf. Bezprostredným podnetom na terénne nahrávanie boli prípravy na miléniové oslavy príchodu Maďarov na ich dnešné územie. Pri tejto príležitosti mali jednotlivé vedné odbory predstaviť dosiahnuté úspechy a výsledky svojej práce. Uhorská etnografická spoločnosť iniciovala zber a ochranu kultúrneho dedičstva s dôrazom na ľudovú pieseň a hudbu, pričom sa sama ujala aj organizovania tejto činnosti. Koordináciou bol poverený generálny tajomník Béla Vikár. Pretože spoločnosť nemala dostatok finančných prostriedkov, niekoľkokrát žiadala ministerstvo kultúry o pomoc pri nákupe fonografu a pri financovaní nákladov na výskum. Vikár vnímal folkloristický zber ako kultúrnu archeológiu, ktorá mala zachovať a verejnosti predstaviť najstaršie pamiatky maďarskej hudby a jazyka. Jeho pôvodným cieľom bolo nájsť stopy maďarskej „Kalevaly“ a zrekonštruovať národný epos. Bohatstvo ľudovej piesne, ktoré namiesto toho našiel, ho presvedčilo o tom, že tento poklad nemá o nič menší význam.
Po niekoľkoročnom úsilí dostala spoločnosť v novembri 1896 peňažnú podporu – lenže Miléniová výstava bola otvorená už od 2. mája 1896. Ako píše Pál Gergely, Vikár sa ujal kúpy fonografu. Prvé terénne nahrávky zhotovil Vikár na Vianoce 1896 v Boršodskej župe.
Podľa iných autorov začal Vikár nahrávať už v roku 1895 a na Miléniovej výstave predvádzal prvé fonogramy. Tam ich vraj počul štrnásťročný Zoltán Kodály a dojem, aký na neho urobili, ovplyvnil jeho celoživotnú folkloristickú prácu. Ale ani Kodály v spomienkach nikde výslovne netvrdí, že ľudové piesne, s ktorými sa po prvý raz stretol na výstave a zapísal ich Vikár, boli nahraté na fonografe. Na druhej strane však vieme, že Vikár nezapisoval piesne do nôt – robil iba stenografické záznamy textov. Práve na základe týchto textov zostavil mapu o putovaní ľudovej balady, ktorá na výstave tak zapôsobila na trnavského študenta Zoltána Kodálya.


Vikár spomínal počiatočné technické ťažkosti s nahrávaním a starosti s prenášaním ťažkej aparatúry. Karol Anton Medvecký bol zrejme technicky zručnejší, pretože obsluhu prístroja pokladal za veľmi jednoduchú. Čo sa týka váhy zariadenia, starosti robila všetkým zberateľom a vieme, že Karola Plicku neskôr od používania fonografu celkom odradila. (Napokon, veľká hmotnosť nahrávacích prístrojov bola na ťarchu zberateľom vlastne po celé 20. storočie. Stačí si spomenúť na inak vynikajúce reportážne magnetofóny Nagra, ktoré doslúžili iba pred niekoľkými rokmi.) V roku 1897 sa Béla Vikár zoznamoval s prácou fonografu a venoval sa technickým detailom. Učil sa prístroj udržiavať, rozmontovať, znovu poskladať... Napokon sa mu podarilo zaobstarať si ľahší fonograf, ktorý vykonával rovnako dobré služby. V januári 1898 pridelilo ministerstvo finančné prostriedky na zber a Vikár sa začal intenzívne venovať terénnemu výskumu. Bolo rozhodnuté, že fonogramy budú uložené v Etnografickom oddelení Národného múzea v Budapešti. Dvanásteho augusta 1898 dalo ministerstvo kultúry písomné povolenie, aby múzeum odkupovalo valčeky od Vikára. Suma 150 forintov bola určená na nákup 30 fonogramov po 5 forintov. Keďže nenahratý valec stál 1½ forinta, 105 forintov bolo určených na náklady spojené s cestovaním a nahrávaním a na honorár pre zberateľa. Vikár sa zaviazal, že fonogramy odovzdá v bezchybnom stave a s dôkladnou dokumentáciou.

Na základe tohto dohovoru dodal Vikár do roku 1899 spolu 47 fonogramov s textami piesní, s údajmi o mieste a dátume nahrávania a o informátoroch. Ukázalo sa, že schválená suma je nedostatočná, pretože múzeum nemohlo kupovať valce v takom množstve, ako ich Vikár nahrával. Na Vikárovu žiadosť boli na zbieranie pridelené ďalšie finančné prostriedky. V čase, keď sa Vikár nahrávaniu venoval intenzívne, fonogramy odovzdával do múzea vždy na konci kalendárneho roka, neskôr už iba príležitostne. Posledný terénny výskum urobil v roku 1911. Takúto chronológiu Vikárovho fonografovania potvrdzuje aj svedectvo Bélu Bartóka: „Prvým systematickým zberateľom maďarskej sedliackej hudby bol náš folklorista Béla Vikár. Svoje hudobné vzdelanie pokladal za nedostačujúce, siahol po fonografe, a takto ako prvý postavil tento prístroj do služieb výskumu ľudovej hudby. Vikár začal zbieranie v roku 1898 a prvé zvukové zábery sa objavili už v roku 1900 v maďarských materiáloch Svetovej výstavy. Do roku 1912 Vikár zozbieral 1500 maďarských sedliackych melódií.“ (Béla Bartók: Maďarská sedliacka hudba, 1933)
Dokumentáciu k jednotlivým Vikárovým valčekom tvoria dve karty. Na prvej je na jednej strane zapísaný text piesne a údaje o informátoroch a mieste zápisu, na druhej strane je nalepený melodický incipit piesne. Na druhej karte je nalepený notový papier so zjednodušeným notovým zápisom, ktorý urobil knihovník Národného múzea István Kereszty. Valčeky a karty sú označené rovnakým číslom, jednotlivé piesne na valčekoch sa odlišujú písmenami abecedy. K novším fonogramom je priradená už len jedna karta, ktorá má na rube nalepený celý notový zápis. Keresztyho zápisy neskôr opravoval Zoltán Kodály a potom Béla Bartók, ktorý lepil na karty nové vlastné transkripcie a dopĺňal ich o svoje poznámky a opravy. Osobitosťou Vikárovho terénneho výskumu sú samostatné stenografické zápisy rozhovorov s informátormi o spevných príležitostiach a o charaktere piesní. Hneď pri nahrávaní stenografoval texty piesní. Z dokumentov k Svetovej výstave v Paríži z roku 1900 sa dozvedáme, že Vikár mal v tomto roku nahratých 500 valcov, na ktorých bolo asi 1000 piesní, pričom 300 z nich malo aj notové zápisy. (V Národnom múzeu bolo vtedy ešte iba 86 fonogramov.) Vikárova prednáška k tejto výstave vyšla pod názvom Le recueil phonographique des chansons populaires en Hongrie. Na výstave predviedol Vikár 300 fonogramov zo svojej zbierky. Na medzinárodnom folkloristickom kongrese, ktorý sa konal v rámci výstavy, navrhol Vikár systematické triedenie zbierok a nahrávok. Jeho prednáška sa stretla s veľkým uznaním a kongres na jeho návrh oficiálne odporúčal fonograf ako jedinú vedeckú pomôcku na zbieranie ľudovej hudby. Z výstavy sa vtedy nevrátilo 24 valcov, v súčasnosti ich chýba 50 a mnohé ďalšie sú poškodené. V roku 1906 bolo v múzeu už asi 500 fonogramov s 1500 piesňami, v roku 1910 kúpili ďalších 120 valčekov.


Príklad pre ďalších zberateľov

V roku 1903 začal Vikárove fonogramy študovať a transkribovať Kodály, onedlho po ňom Bartók. Obaja sa zoznamovali s technikou nahrávania a so spôsobom zberu, a napokon začali obaja už ako študenti sami nahrávať – Kodály v roku 1905, Bartók v roku 1906. Ako trojica si s Vikárom rozdelili územie po župách, aby obsiahli čo najväčšiu rozlohu územia Uhorska najprv s maďarským, neskôr aj s inonárodným obyvateľstvom. Usilovali sa dodržiavať Vikárove zásady – zbierať priamo v teréne v prostredí blízkom spevákom a muzikantom, dokumentovať u nich doma pomocou objektívneho zápisu, teda fonografovaním. Týmito zásadami položil Vikár základy moderného folkloristického výskumu. V medzivojnovom období sa Bartók a Kodály venovali najmä systematickému spracovaniu získaných nahrávok. Koncom 30. rokov 20. storočia bolo vo fonotéke Etnografického oddelenia Maďarského národného múzea asi 3500 valčekov a 155 platní, táto zbierka nebola cez vojnu poškodená. Avšak pri bombardovaní bol zasiahnutý granátom a potom vyrabovaný Vikárov byt so súkromným archívom. Stratili sa Vikárove knihy a rukopisy, medzi nimi aj stenografické zápisy z terénnych výskumov. V roku 1947 sa knihovník Maďarskej akadémie vied Pál Gergely dozvedel o predaji nábytku z parlamentu. Podarilo sa mu kúpiť časť Vikárovho súkromného archívu, ktorá bola uložená v týchto skriniach. Tak sa zachránilo devätnásť zošitov Vikárových zápiskov z terénnych výskumov a ďalšie rukopisy, listy, články, štúdie a výstrižky, ktoré sú teraz uložené v archíve Maďarskej akadémie vied.
Časť stenografických zápisov prepísal už Béla Vikár so svojimi spolupracovníkmi, keď mal v úmysle vydať zbierku piesní. Transkripcie triedil podľa typov piesní, tento 885-listový rukopis je uložený v Etnografickom múzeu. Ďalšiu časť prepísali v rokoch 1949‒1952 Pál Gergely a Sándor Papp, ktorí nepracovali veľmi systematicky a zo zápisov robili vlastný výber.
Fonograf, ktorý pre Uhorsko a čiastočne pre celú Európu objavil Béla Vikár ako pomôcku na objektívne zbieranie folklóru, sa v Maďarsku používal ešte začiatkom 50. rokov 20. storočia. Etnografické múzeum v Budapešti dodnes uchováva vyše 4500 fonogramov, ktoré nahrali Béla Vikár, Zoltán Kodály, Béla Bartók, László Lajtha a ďalší zberatelia. Časť týchto valčekov bola v 50. rokoch prepísaná na mäkké platne Pyral, v 60. a 70. rokoch bol celý archív kompletne prehratý na magnetofónové pásy a v roku 1996 sa začalo s digitalizáciou.

Vikár a Slovensko

Do svojej zbierky Slovenské ľudové piesne prepísal Bartók 145 piesní z Vikárových fonogramov. Nevieme, prečo tu ako zberateľa uvádza Mártona Vikára. V archívoch Hudobnovedného ústavu Maďarskej akadémie vied ani v archívoch Hagyományok Háza nie je nijaká zmienka o tomto zberateľovi. Iba hypoteticky môžeme predpokladať, že Bartók vedel o nejakom spolupracovníkovi, azda príbuznom Bélu Vikára, ktorý v tom čase pôsobil v Trenčíne a pomáhal mu pri nahrávaní. Prepísané fonogramy sú z trenčianskeho Považia a z Kysúc – najstaršie z Drietomy z roku 1903, potom zo Zákopčia z rokov 1904 a 1905, z Ilavy a z Kolárovíc z roku 1905 a z Hornej Poruby z roku 1907. Je to teda najstaršia nahrávacia akcia na Slovensku po Karolovi Antonovi Medveckom. Mimoriadny význam má pre nás aj vplyv Bélu Vikára na Zoltána Kodálya a najmä na Bélu Bartóka, ktorí neskôr nahrali na Slovensku najväčší počet fonogramov. Béla Vikár, literát, etnológ a stenograf bez dôkladnejšieho hudobného vzdelania sa stal jednou z hlavných hybných síl etnomuzikológie vo svetovom meradle. Bol jedným z prvých, ktorí si uvedomili význam zachytenia konkrétnej realizácie hudobného a spevného prejavu. Azda čiastočne podvedome, ale s hlbokým vrodeným citom pre ľudovú pieseň obhajoval to, čo neskôr do väčšej hĺbky premyslel Béla Bartók:
„Po čase však zberatelia začali si v priebehu práce všímať zvláštne javy. Prišli na to, že v odlišnostiach variantov ľudových piesní badať veľmi často určitú zákonitosť! Odlišnosti medzi variantmi by sa hádam nemali zjednodušene označovať za chybu, kaz, či pravú pôvodnú podobu. Keď zberatelia porovnávali piesňový materiál jednotlivých národov, s prekvapením objavili spoločné melódie, spoločné texty, podobné melodické štýly; alebo – v protiklade s týmto faktom – videli, že určité melódie či melodické štýly sa obmedzujú na prísne vymedzenú oblasť.

So začudovaním pozorovali, že určité spôsoby interpretácie, napr. intenzita hlasu, farba hlasu, tempo a mnoho iných maličkostí – sú veľmi charakteristické pre ľudovú hudbu toho-ktorého národa či tej-ktorej oblasti. Teda nie sú dôležité len tóny melódie, ktoré sa dajú zapísať, ale aj veľa iných vlastností, ktoré súvisia s jej interpretáciou ako prostriedkom sprítomnenia melódie. Zberatelia pomaly prišli aj na to, že drobnejšie zmeny – hlavne v cifrujúcich tónoch melódie – nezapríčiňuje spevákova neistota, resp. „neovládanie“ melódie, ale že práve táto variabilnosť je jednou z najcharakteristickejších, neodlučiteľných osobitostí ľudových nápevov. Ľudová melódia je ako žijúca bytosť: neustále podlieha zmenám. Čiže, nemôžem povedať: táto a táto melódia je taká, akú som ju zapísal, ale môžem tvrdiť len to, že vtedy, v tej minúte, bola taká, za predpokladu, že som ju správne zaznačil. (Mimochodom poznamenávam, že interpretácia ľudovej hudby sa veľmi podobá interpretácii veľkých umelcov, ktorá sa vyznačuje nie naučenou uniformitou, ale meniacou sa mnohorakosťou.) A napokon si zberatelia uvedomili, že ľudová hudba nie je individuálnym umením, naopak, jej podstatnou črtou je kolektívny spôsob prejavu. Pozornosť zberateľov upútala skutočnosť, že ľudová hudba je vlastne organickou súčiastkou každého dôležitejšieho záchvevu dedinského života: a pôvodne každý druh ľudovej hudby bol zrejme zviazaný s nejakým kolektívnym prejavom života na dedine.


Všetky tieto poznatky úplne zmenili metódu i ciele zbierania ľudových piesní. Starú, amatérsku zberateľskú prácu nahradil systematický, vedecký výskum. Prví zberatelia nevedeli dosiahnuť z vedeckého hľadiska uspokojivý výsledok – hocijako by to chceli, veď im chýbal práve najdôležitejší prístroj, fonograf.“ (Béla Bartók: Prečo a ako máme zbierať ľudovú hudbu?, 1936)




Aktualizované: 11. 02. 2016