Logo HŽ

Zoltán Kodály po Slovensku za pesničkami

Nahrávanie folklóru na území Slovenska VIII

Autentické svedectvo o zážitkoch, ktoré mal Zoltán Kodály pri zbieraní ľudových piesní v lete v roku 1905 v okolí Galanty, podáva list, ktorý poslal 13. augusta do Paríža Hilde Bauerovej: „Dnes som v Trsticiach. Medzitým som celý deň chodil tak, že som nevidel dediny, len lesy a lúky. Ani veriť sa mi nechce, aký krásny je ten Žitný ostrov. Strieborná voda (Malý Dunaj), strieborné vŕby, brezy a lúky... Tak sa mi zdá, že je to krajšie ako Paríž... Ja si tu pospevujem a pijem ako dedinskí mládenci. Už som pozbieral vyše sto ľudových piesní. Aj jazyk sa mi prispôsobil reči Žitného ostrova, ktorú už značne poškodil ten nešťastný mestský idióm.“
Kodályovi nechýbalo romantické očarenie krajinou a ľudom, ktoré sprevádzalo a dodnes sprevádza zberateľov ľudových piesní a ďalších folkloristov pri ich prvých stretnutiach s autentickým folklórom. Tých väčších idealistov azda ani nikdy celkom neopustí, no nemusí im byť ani prekážkou pri vedeckom zhodnotení nazbieraného materiálu. Zaujímavou je aj zmienka o pozorovaní jazyka informátorov, ktoré Kodályovi iste pomáhalo pri odlišovaní pôvodných ľudových javov od novších nánosov pod vplyvom mestskej kultúry.


Na základe tohto výskumu napísal Kodály svoju prvú štúdiu o ľudovej piesni Mátyusföldi gyűjtés (Zbierka zo Zeme Matúšovej), ktorá vyšla v roku 1905 v zborníku Ethnographia. Zberateľa viedla túžba po obnove „rozkolísanej“ maďarskej hudby. Už prvé skúsenosti ho presvedčili o tom, že sa vydal správnou cestou, keď sa rozhodol nahrávať a zapisovať ľudové pesničky priamo od nositeľov tradície, dedinských spevákov a speváčok, u ktorých sa zachovali v najpôvodnejšej podobe. Rozhodol sa, že podobný výskum podnikne každý rok – a na naše šťastie sa orientoval najmä na územie Slovenska a na Sedmohradsko a Bukovinu. Keďže na Slovensku išlo o kraje, kde sa stretáva maďarské a slovenské etnikum, Kodály zozbieral aj množstvo slovenských piesní ešte skôr, ako vyslovil Bartók potrebu porovnávať maďarský folklór s folklórom susedných národov. Neskôr Kodály ľutoval, že sa nenaučil po slovensky už v čase, keď žil v Trnave. Tento nedostatok neskôr odstránil vďaka štúdiu slovenčiny z kníh, ako raz písal v liste Mikulášovi Schneidrovi-Trnavskému. Po prvých gymnazistických zápisoch v Trnave v roku 1900 a spomínanom výskume v roku 1905 sa v roku 1906 vybral do okolia Nitry, kde bola vydatá jeho sestra Emília. Podľa niektorých prameňov si po prvý raz priniesol fonograf práve na tento výskum. V auguste toho istého roku nahrával aj v okolí Senca, v Novohrade a v Hevešskej župe. V roku 1907 sa vrátil pod Zobor (v okolí Nitry nahrával a zapisoval aj ľudové zvyky), odtiaľ si naplánoval cestu do okolia Komárna. Piesne zbieral aj v Kráľovej nad Váhom a Žiranoch. Pod Zobor sa vrátil ešte v roku 1909 a aj v januári 1911 robil výskum v maďarských, ale aj v slovenských obciach Nitrianskej župy (napr. v Sokolníkoch zbieral slovenské piesne, v Mecheniciach maďarské). Koncom roku 1912 zbieral v Gemeri, Tekove a Honte. Hont a Gemer navštívil aj v nasledujúcom roku. Na jar v roku 1915 bol znovu v obciach v okolí Nitry. V Above a v Zemplíne nahral okrem iného aj väčšie množstvo vojenských piesní.


V rokoch 1905‒1917 ponavštevoval Kodály najmä tieto obce: Galantu, Matúškovo, Horné a Dolné Saliby, Tešedíkovo, Diakovce, Žihárec, Vlčany, Trstice, Dunajskú Stredu, Jurovú, Kolárovo, Bádice, Dolné a Horné Obdokovce, Jelenec, Kolíňany, Pohranice, Žirany, Štitáre, Hosťovú, Jelšovce, Nitrianske Hrnčiarovce, Sokolníky, Mechenice, Dražovce, Branč, Nitrany, Výčapy-Opatovce, Koniarovce, Preseľany, Kráľovú nad Váhom, Ladice, Žemliare, Babindol, Čebovce, Nenince, Paškovú, Licince, Držkovce, Višňové, Polinu, Veľký Blh, Dražice, Herľany, Košice a ďalšie.
Alexander Melicher sa vo svojej štúdii venoval aj Kodályovým príspevkom k poznávaniu vzájomných vplyvov slovenskej a maďarskej piesne na územiach, kde sa tieto etniká stretávajú. Dozvedáme sa o Kodályovom príspevku Dávid v časopise Ethnographia z roku 1915, v ktorom autor porovnáva jednu maďarskú ľudovú pieseň s piesňami Jankova žena (zapísal Béla Bartók v okolí Nitry) a Dutkova žena (zapísal Zoltán Kodály v Žemliaroch). V tom istom ročníku Ethnographie sa Kodály venuje aj výskytu slovenských mien v maďarských vianočných piesňach, ktoré našiel v troch rukopisných spevníkoch – požičal mu ich učiteľ Jozef Kőszegi zo Sokolníkov. V maďarských piesňových textoch sú napr. mená Janko, Žáčik, Jožko, Hrnčár... „Výskyt slovenských mien možno vysvetliť tým, že v Mecheniciach nebola fara, boli filiálkou susedných Sokolníkov. V Sokolníkoch od nepamäti bývali Slováci. Z nich sa grupovali valaskí a pastierski gajdoši a píšťalkári,“ – uvažoval Kodály.

Zaujímali ho aj interetnické kontexty piesní. V roku 1909 zapísal v Mecheniciach pieseň, ktorá nemala inde známe melodické varianty. Dva našiel až v zbierke Františka Sušila Moravské národní písně (1859). O maďarskom variante z Mecheníc predpokladá, že je moravského pôvodu. Neskôr sa s podobnou piesňou stretol v Šomodskej župe. V jej maďarskom texte sa vyskytujú slovanské mená a spomína sa Morava. Mohli ju teda priniesť prisťahovalci, ktorých spomína archívny záznam z 18. storočia. Kodály zistil, že melódia sa dostala aj do južnejších krajov. Konštatuje, že v dvojjazyčných obciach sa často spieva na rovnaký nápev text v oboch jazykoch. Tak sa rozširuje piesňové bohatstvo národov a úlohou etnomuzikológov je skúmať pôvod týchto vplyvov. V roku 1913 uverejnil Kodály v Ethnographii príspevok Dodatok k ľudovým zvykom spod Zobora. Aj tu spomína slovenské piesne a slovenské mená (Hupka, Jano) v maďarských textoch. Konštatuje, že susedné etniká bežne navzájom preberajú piesne aj vtedy, ak nerozumejú ich textom. Veľa slovenských piesní zapísal od Maďarov, ktorí nevedeli po slovensky alebo ovládali slovenčinu iba čiastočne. Z toho vznikajú v textoch chyby, o čom svedčí aj tento príklad:

Pred domečkom zahradečka, v tom zahradku fialečka,
rozmaring zelený, ej, šecek doslápaný.

Keď sa chlapci dozvedeli, na rozmaring chodievali,
rozmaring zelený, ej, šecek doslápaný.

Hned ty chlapci ne meškali, boženikom vedet dali,
aby pohladali, ej, de sa chlapci mladí.

V Opatovciach zapísal Kodály aj také slovenské piesne, ktoré neboli v okolitých obciach známe. Predpokladal, že ich priniesli Slováci zo vzdialenejších obcí, ktorí sem prichádzali na žatevné práce v čase, keď sa ešte žalo kosákmi. V ďalšej časti práce sa venuje jánskym piesňam a zvykom kraja pod Zoborom, uvádza tu šesť slovenských piesní. V závere cituje piesne Morenička krásna, de si husi pásla? a Leto, leto, nové leto, čos’ nám donislo?

Spolupráca s Bélom Bartókom

Zoltán Kodály nenapísal ani jednu štúdiu venovanú výlučne slovenskej ľudovej piesni. Svoje fonogramy a zápisy dal k dispozícii Bélovi Bartókovi, ktorý ich transkripcie zaradil do zbierky Slovenské ľudové piesne. Jozef Kresánek píše o Kodályovi ako o Bartókovom pomocníkovi pri zbieraní slovenských ľudových piesní: „Bartókovi pomáhali pri práci viacerí, obzvlášť si zaslúži zmienky jeho priateľ, maďarský skladateľ Zoltán Kodály. Kodály nemá síce práce venovanej výlučne slovenskej ľudovej piesni, ale jeho zbierky a výsledky skúmaní o maďarskej piesni nemožno obchádzať. Veľmi úzko sa dotýka problematiky slovenskej piesne v práci A magyar népzene (Király magyar egyetemi nyomda, Budapešť 1943).“
So slovenským folklórom alebo s výskumom a pobytom Zoltána Kodálya na Slovensku súvisia jeho práce Mátyusföldi gyűjtés (1905), Strofická výstavba maďarských ľudových piesní (dizertačná práca, 1906), Zoborvidéki népszokások (1909), Pótlék a zoborvidéki népszokásokhoz (1913), Dávid (1915), A magyar népzene (1943), Bartók jako folklorysta (v poľskom časopise Muzyka z roku 1956), Visszatekintés (1964) a Utam a zenéhez (1974). Patrí sem i spoločné vydanie desiatich zápisov piesní Bélu Bartóka a desiatich zápisov Zoltána Kodálya Magyar népdalok (1906), Bicinia Hungarica (1941) a partitúry Dve ľudové piesne spod Zobora pre ženský zbor (1923), Tance z Galanty (1934), Tri ľudové piesne z Gemera pre detský zbor (1938) a ďalšie.


Kodály neskôr spomínal, ako si s Bartókom organizovali prácu na spoločnom diele:
„Rozdelili sme si oblasti výskumu, aby sme mohli pracovať podľa plánu. Z času na čas priniesol každý z nás vo svojom batohu výsledky svojej bádateľskej práce. Porovnali sme a dali dokopy, čo každý z nás objavil.“ Zaujímavým svedectvom o týchto stretnutiach v byte Kodályovcov sú fotografie z roku 1912 i kresba z roku 1913 od pani Emmy, ktorá kedysi týchto dvoch hudobníkov so záujmom o folklór zoznámila a v roku 1910 sa stala Kodályovou ženou. Na ich priateľstvo spomínala aj pani Ditta Pásztoryová-Bartóková: „Ich priateľstvo sa zrodilo z hudobného ideálu, ktorý ich spájal a ktorý ostane naveky zachovaný v ich celoživotnom diele.“ O tomto spoločnom ideáli písal Kodály v roku 1955: „Vynoril sa nám pred očami obraz vzdelaného Maďarska, ktoré sa znovuzrodilo zo svojho ľudu. Uskutočneniu tohto obrazu sme mali odvtedy zasvätiť celý svoj život.“ Ich ideál sa sformoval vďaka Kodályovej dizertácii z roku 1906. V úvode spolupráce týchto dvoch etnomuzikológov a skladateľov dával prvé podnety zrejme častejšie Kodály, Bartók sa však s rovnakým nadšením púšťal do ich realizácie. Tak to bolo aj s využitím fonografu. Kodályovou rukou je napísaný (a oboma autormi podpísaný) aj koncept predslovu k spoločnému vydaniu dvadsiatich maďarských ľudových piesní z roku 1906: „Väčšia časť maďarskej spoločnosti doposiaľ nemá dostatočné maďarské povedomie, už nie je naivná a ešte nie je dosť vzdelaná, aby týmto piesňam otvorila svoje srdce. Maďarská pieseň v koncertnej sále! – to znie dnes ešte stále zvláštne. Spolu s majstrovskými dielami hudobnej literatúry – a spolu s inonárodnými ľudovými piesňami? Ale aj na to príde čas.“
O maďarskom duchu v Kodályovom skladateľskom diele sa vyjadril aj Bartók, ktorý sa väčšmi orientoval aj na inonárodné kultúry: „Keď sa ma spýtate, ktoré diela najdokonalejšie stelesňujú maďarského ducha, musím odpovedať, že Kodályove. Tieto diela sú vyznaním viery v maďarského ducha, pretože Kodályova skladateľská činnosť korení výlučne v pôde maďarskej ľudovej hudby. Avšak vnútornou príčinou je Kodályova neochvejná viera a dôvera v tvorivú silu ľudu a v jeho budúcnosť.“

Styky so Slovenskom

Je zrejmé, že Kodálya viedlo pri jeho zberateľskej, skladateľskej i pedagogickej práci hlboké vlastenectvo a národné povedomie. Do týchto vlastností sa neštylizoval, pretože v ňom boli hlboko zakorenené – a preto v nich nenachádzame ani stopy po šovinizme, ktorý vlastne podvedome vyplýva z určitej neistoty o opodstatnenosti svojho presvedčenia. Zaujímavú výpoveď o Kodályovi, o jeho povahe a o stretnutí so slovenskými muzikológmi prináša list Richarda Rybariča Alexandrovi Melicherovi z 25. októbra 1976: „Myslím si, že to bolo r. 1962 na jar, vo februári alebo marci, keď sme spolu s prof. Jozefom Kresánkom (bol vtedy externým riaditeľom bývalého Ústavu hudobnej vedy) a kolegom Elschekom navštívili Maďarsko jednak preto, aby sme predniesli prednášky (Elschek a ja o nedávno objavenej Uhroveckej zbierke, prof. Kresánek o Zbierke Anny Szirmay-Keczerovej), a jednak aby sme precizovali projekt spolupráce medzi oboma inštitúciami (t. j. medzi bývalým ÚHV SAV a Bartók Béla archívum). Okrem iného išlo najmä o spoločné vydávanie niektorých hudobných pamiatok.
Dojednali sme sa na vydaní (spoločnom) Vietorisovho kódexu, Uhroveckej zbierky a na spoločnom výskume stredovekých notovaných kódexov, no z toho sa realizovalo veľmi málo. Z edičných zámerov sa neuskutočnilo žiaľ nič!
Profesor Kodály ako hlavná osoba maďarského kultúrneho života veľmi pozorne sledoval naše rokovanie. Ak sa dobre pamätám, viac počúval než hovoril (aspoň pred nami) a ku podivu nevystupoval autoritatívne, ale skôr tolerantne, priateľsky. Hoci niekoľkokrát veľmi taktne zdôraznil slovensko-maďarský historický kontext, v jeho slovách nebol ani len náznak nacionalizmu. Niekoľkokrát sa vyjadril asi v tom zmysle, že predovšetkým treba zbierať a skúmať ľudovú pieseň; tá totiž predstavuje tradíciu, ktorá sa na rozdiel od písaných hudobných prameňov nemôže ani zničiť, ani zhorieť...


Ešte ako zaujímavosť spomeniem len to, že keď jeden maďarský kolega navrhol, aby proponovaná spoločná edícia prameňov niesla názov Monumenta musicae Hungarico-Slavicae, Kodály ho doslova zahriakol (bolo to jediný raz, čo zvýšil hlas), že tento návrh je (doslova) nonsens, pretože nijaká slovensko-maďarská hudba neexistuje. Existuje len hudba slovenská a hudba maďarská. Debata sa uzavrela tým, že teda séria vydaní nijaký súhrnný názov nebude mať... O rok prišla maďarská delegácia na rokovanie k nám do Bratislavy, no ani Kodály, ani Szabolcsi v nej neboli!“
Pripomeňme si aj ďalšie osobnosti slovenského hudobného života, s ktorými udržiaval Zoltán Kodály dlhodobé styky, či s ktorými sa iba stretol alebo si s nimi písal. Na prvom mieste to bol jeho spolužiak z gymnázia Mikuláš Schneider-Trnavský. Ich korešpondencia trvala až do Trnavského smrti v roku 1958. Alexander Albrecht, blízky priateľ Bélu Bartóka, sa s Kodályom zoznámil pravdepodobne už počas štúdií v Budapešti po roku 1903. Neskôr si s ním písal aj jeho syn Ján Albrecht. Bratislavský archivár, kritik a organizátor hudobného života Ján Nepomuk Batka sa už v roku 1910 obrátil na Kodálya, lebo chcel v Bratislave uviesť jeho sláčikové kvarteto. Bolo to v čase, keď Kodály ešte nemal veľké úspechy ani v Budapešti. Veľkým propagátorom Kodályovej i Bartókovej hudby v Bratislave bol Štefan Németh-Šamorínsky, ktorý sa s týmito skladateľmi zoznámil na štúdiách v Budapešti. V príhovore k 60. narodeninám Zoltána Kodálya píše: „Od prvej chvíle bez váhania sme sa vydali na tú cestu, ktorú si nám ukázal ty, a keď aj skromne, ale s nezlomnou vierou a vytrvalosťou nesieme tú zástavu, ktorú tvoje poctivé veľké vlastenectvo dalo do našich rúk, získajúc pre ňu úctu a uznanie aj medzi Slovákmi. Veď ty si tu žil, odtiaľto si sa vydal na cestu a slovenský folklór si zbieral a opatroval ako vlastný.“


O uvádzanie Kodályových diel po 2. svetovej vojne v podaní Slovenskej filharmónie sa zaslúžil jej dirigent Ľudovít Rajter. Bratislavské publikum sa tak zoznámilo s jeho dielami Psalmus Hungaricus, Háry János, Tance z Galanty, Tance z Marosszéku a Symfónia C dur. O stretnutiach so skladateľom písal Rajter v liste Alexandrovi Melicherovi: „S Kodályom som sa veľmi často stretol tak súkromne, ako i na profesorských konferenciách Akadémie v Budapešti, na skúškach jeho diel, ktoré som bez výnimky všetky dirigoval. Najmä pri jednom slávnostnom predvedení jeho diela Psalmus Hungaricus sme boli často spolu a intenzívne sme prediskutovali celú túto jeho vrcholnú skladbu.“
Z Kodályových stretnutí s Eugenom Suchoňom spomeňme premiéru Krútňavy v Budapešti v roku 1959 a konferenciu ISME v Budapešti v roku 1964 – obaja skladatelia si pri týchto príležitostiach údajne veľmi dobre rozumeli v odborných hudobných otázkach. U Kodálya študovali slovenskí hudobní skladatelia Radovan Fest Spišiak i Michal Vilec, ktorý ho pokladal za „najkrajší bod svojho života“. Stretnutia s muzikológmi Jozefom Kresánkom, Richardom Rybaričom a Oskárom Elschekom sme už spomínali. Svedectvom nadšeného prijímania Kodályovho diela i jeho odkazu medzi Maďarmi na Slovensku sú Kodályove dni v Galante, ktorých prvý ročník sa konal v roku 1969 a ktorých predchodcom bola už podobná slávnosť zborového spevu pri príležitosti udelenia čestného občianstva Zoltánovi Kodályovi v roku 1943.


V rokoch 1905‒1917 zozbieral Kodály asi 3000 melódií najmä z územia Slovenska, Sedmohradska a Bukoviny. V národopisnom múzeu v Budapešti je uložených 161 fonogramov s jeho nahrávkami slovenských piesní. V zvukovej podobe zatiaľ neboli publikované (Kodályove nahrávky maďarského folklóru sú prístupné na http://db.zti.hu/nza/br.asp). Béla Bartók zaradil do svojej zbierky Slovenské ľudové piesne 113 Kodályových zápisov piesní a transkripcií z fonografických valcov z Koniaroviec, Preselian, Výčapov-Opatoviec, Žemliarov a ďalších obcí. Pri najstarších zápisoch z Trnavy z roku 1900 chýbajú texty, keďže Kodály vtedy ešte nevedel po slovensky. Zoltán Kodály pracoval so zvukovými nahrávkami celých šesť desaťročí a okrem fonografu používal neskôr drôtový a potom aj páskový magnetofón.

Text článku vznikol s podporou Literárneho fondu.

Literatúra:

BARTÓK, Béla: Slovenské ľudové piesne 1.
Bratislava 1959.
BARTÓK, Béla: Slovenské ľudové piesne 2.
Bratislava 1970.
BARTÓK, Béla: Slovenské ľudové piesne 3.
Bratislava 2007.
BARTÓK, Béla: Postrehy a názory. Prel. Eva Hykischová. Bratislava 1965.
ELSCHEKOVÁ, Alica: Oralita, význam tlačených a zvukových médií pre uchovanie a rozvoj piesňovej tradície v minulosti a v súčasnosti. In: Multimediálna spoločnosť na prahu 21. storočia. Bratislava 2005, s. 189-205.
EŐSZE, László: Zoltán Kodály. Sein Leben in Bildern. Budapešť 1971.
EŐSZE, László: Zoltán Kodály. Sein Leben in Bilddokumenten. Budapešť 1982.
JONÁSOVÁ, Anna: Hudba patrí všetkým. Personálna bibliografia Zoltán Kodály a Slovensko. Galanta 1982.
KRESÁNEK, Jozef: Slovenská ľudová pieseň zo stanoviska hudobného. Bratislava 1951, 1997.
MELICHER, Alexander: O vzťahoch Mikuláša Schneidra-Trnavského k Zoltánovi Kodályovi. In: Západné Slovensko 7, 1980, s. 22-28.
MELICHER, Alexander: Zoltán Kodály a jeho vzťah k Slovensku. In: Hudobný archív 4, 1981, s. 203-260.
PÁVAI, István: A népzenekutató Kodály Zoltán. Budapešť 2008.
SZALAY, Olga: Kodály, a népzenekutató és tudományos műhelye. Budapešť 2004

Väčšina citátov z textov Zoltána Kodálya vychádza z prekladu Alexandra Melichera, text Bélu Bartóka je citovaný podľa prekladu Evy Hykischovej.




Aktualizované: 12. 02. 2016