Logo HŽ

Operný režisér Kornel Hájek

Pred sedemdesiatimi rokmi, 15. septembra 1945, sa premiérou Stodolovej Maríny Havranovej začali písať novodobé dejiny profesionálneho divadla v Košiciach. Počnúc sezónou 1949/1950 formoval umeleckú a estetickú, čiastočne i dramaturgickú orientáciu tunajšieho operného súboru režisér Kornel Hájek.

Práve s týmto umelcom sa spája jedno z najsvetlejších období histórie hudobného divadla v Košiciach. Tu sa vyhranila brilantnosť Hájkovho režisérskeho rukopisu a posolstvo jeho umenia prerástlo úzky, lokálny rámec domovského divadla. Tak to videl aj do Košíc pravidelne cestujúci Igor Vajda, keď v časopise Hudební rozhledy pri hodnotení inscenácie Suchoňovho Svätopluka (1960) chválil realistickú štylizáciu i výborné aranžovanie zborových scén. Podotýkam, že Hájek patril k majstrom v réžii zborových scén, v ktorých bol každý člen vlastnou, osobitou postavičkou, nestrácajúcou sa v anonymite celku. Igor Vajda tiež ocenil, že režisér vo svojej koncepcii vychádzal z partitúry opery, označiac košickú inscenáciu Svätopluka za „prínos do národného interpretačného slohu slovenských opier“ 1. Tu si neodpustím poznámku, či činoherní tvorcovia, ktorí v súčasnosti tak radi siahajú po operných réžiách, študujú ich partitúry tak, ako to napokon žiadal aj Walter Felsenstein.


Kto bol Kornel Hájek, táto – možno už polozabudnutá – osobnosť, ktorá písala dejiny slovenskej opernej réžie veľkými písmenami? Narodil sa 22. októbra 1920 na východnom Slovensku v Kružlovskej Hute (dnes Kružlov) v okrese Bardejov. Encyklopédia Slovenska uvádza ako deň jeho narodenia 21. október. Rovnakej chyby som sa dopustila i ja, keď som tento nesprávny dátum uviedla v Hájkovom hesle v Encyklopédii dramatických umení Slovenska. Dátum narodenia mi neskôr spresnil brat Kornela Hájka, prof. Ing. Ján Hájek, DrSc. Informoval ma aj o Kornelových mimoriadnych rečových schopnostiach – hovoril po nemecky, francúzsky, latinsky, maďarsky. Láska k hudbe, ktorá vyústila do záujmu o operu, pramenila v domácom prostredí. Otec Kornela Hájka bol učiteľom, ale tiež organistom a dobrým spevákom. Zbieral východoslovenské ľudové piesne, na dedine organizoval spevácke súbory, s ktorými nacvičoval i veľkonočné pašie. Kornel o otcovu činnosť prejavoval záujem až natoľko, že mu pomáhal pri organizovaní umeleckých aktivít. Po presťahovaní rodiny do Zborova v tejto činnosti pokračoval. Ovládal hru na husliach a na organe. Chodieval hrávať tiež do kostolov v susedných dedinách, aj na gréckokatolícke bohoslužby.
Nakoniec sa rozhodol pre štúdium latinského jazyka a filozofie – pedagogického smeru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Medzi jeho pedagógov patril Anton Weiss-Nägel 2, brat slovenského skladateľa Šimona Weiss-Nägela, čiže Jurovského. Štúdium na vysokej škole ukončil Hájek v roku 1944. Ešte predtým, ako sa rozhodol vstúpiť na dráhu operného režiséra, krátko pracoval na Povereníctve školstva v Bratislave (1945 – 1947). Cesty ho zviedli s profesorom Jánom Strelcom, ktorý ho osudovo zoznámil so Štefanom Hozom – a ten ho pritiahol k opere. Hájek ukončil prácu na Povereníctve a roku 1947 nastúpil ako asistent réžie do Slovenského národného divadla v Bratislave. Skúsenosti s prácou v divadle získal už skôr, v polovici štyridsiatych rokov, hneď po vojne, keď hrával a režíroval ochotnícke činoherné predstavenia v Divadle mladých v Bratislave. Stretnutie s Hozom rozhodlo tom, že sa Kornel Hájek vydal na umeleckú cestu operného režiséra.
Do  divadla v Košiciach (vtedy Východoslovenské národné divadlo) nastúpil k internému režisérovi Jurajovi Šeregijovi  v roku 1949. Zároveň začal študovať opernú réžiu u Karola Jerneka, jedného z najvýznamnejších režisérov povojnovej éry, ktorý sa podpísal aj pod réžiu prvej Suchoňovej Krútňavy (SND 1949). Kornel Hájek ukončil štúdium réžiou opier Viléma Blodka V studni a Zuzankino tajomstvo od Ermanna Wolfa-Ferrariho (SND 1949). Štefan Hoza vo svojej kritike tohto predstavenie označil Hájka za prvého slovenského režiséra, ktorý sa trvale ujal.


Postupne si kliesnil cestu von z ideologického balastu a socialistickej estetiky, do ktorej aj on vhupol oboma nohami. Prinajmenšom od roku 1958 začali byť jeho réžie vnímané ako priekopnícke. V Holoubkovej Stelle (ŠDKE 1958) a v Dvořákovej Rusalke (ŠDKE 1959) snáď vôbec prvý raz uplatnil filmovú projekciu, kreatívne reagujúc na inšpirácie vtedy slávnej pražskej Laterny Magica. Odborná kritika svorne potvrdzovala jeho nevyčerpateľnú invenciu, hľadanie a hlad po nových, výstižnejších výrazových prostriedkoch. Vedel intelektuálne domýšľať hudobné dielo, vládol schopnosťou jemnej detailnej práce so sólistami i komparzom, ako sa popri inom dočítame aj v kritikách inscenácie Cikkerovho Vzkriesenia (SND 1962).
Jeho inscenácie v šesťdesiatych rokoch sa cielene vymedzovali voči gýču i romantizujúcim rekvizitám, prevládla v nich vysoká forma javiskovej štylizácie. Hájek nevychádzal len zo zásad svojho učiteľa Jerneka, ale dopracoval sa k nej i vďaka návšteve Wagnerovho divadla v Bayreuthe. Po návrate inscenoval operu Blúdiaci Holanďan (ŠDKE 1963), v ktorej realizoval znakovú symboliku, štylizoval a stabilizoval nový náhľad na réžiu, aj v zmysle psychologizácie postáv ako zakódovaného posolstva Wagnerovej hudby. Vydal sa cestou výtvarno-scénickej symboliky i archaických znakov a oprostil svoje inscenácie od všetkých ilustračných rekvizít. Už v košickom Giannim Schicchim (1950) možno hovoriť o zaujímavej a ideovo domyslenej režijnej koncepcii. Pucciniho dielo opatril hovoreným prológom (autorom bol spisovateľ Julo Zborovjan), ktorý predniesla členka činohry Natália Michalcová. Chamtivosť príbuzných zosnulého spodobil  postavami tigra, hyeny, vola, supa, šakala. Rossiniho Barbier zo Sevilly (1963) bol zasa v horizonte javiska ilustrovaný hrou bábkového divadla.


V začiatkoch svojho košického pôsobenia režíroval Hájek nápadne veľa slovanských opier, ktorých uvádzanie bolo ideologickým nástrojom dramaturgie. Táto jednostranná orientácia napokon priniesla aj svoje pozitíva. Uviedli sa opery Snehulienka a Májová noc od Nikolaja Rimského-Korsakova, Musorgského Soročinský jarmok, Halka od Stanislava Moniuszka – diela, ktoré odvtedy v Košiciach nezazneli a ktorých réžiu pripravil Kornel Hájek. Pripomeniem i jeho odvahu režírovať celoštátnu premiéru hudobne náročnej opery Sándora Szokolaya Krvavá svadba (1967), stvárnenú na vysokej inscenačnej úrovni.
K Hájkovej umeleckej osobnosti patrilo tiež literárne nadanie. Je autorom skvelých prekladov libriet, pričom niektoré opery boli prvýkrát spievané po slovensky práve v jeho preklade. Sú to vzácne práce, citlivo sledujúce hudobný rytmus. V Hájkovom preklade libreta i jeho réžii bol v roku 1949 uvedený napríklad Mozartov singspiel Únos zo Serailu, ktorý cielene naštudoval (vtedy ešte aj z pozície dramaturga), aby pripomenul 160. výročie otvorenia nového Mestského divadla v Košiciach (1789), keď pražská divadelná spoločnosť Henricha Bullu hrala túto Mozartovu operu. Pripravil tiež prvý preklad libreta Verdiho Nabucca a jeho úspešnú réžiu (ŠDKE 1964). Táto inscenácia sa udržala v repertoári až do roku 1970, keď bola pre vyhrotenú politickú situáciu po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa stiahnutá z repertoáru. Z pietnej úcty k režisérovi obnovilo umelecké vedenie divadla Hájkovho Nabucca už po jeho smrti, za výdatnej pomoci pôvodných spolupracovníkov. Tak vlastne z popola zažiaril tvorivý duch človeka-umelca, ktorý práve v Košiciach vykročil za vyššími umeleckými métami.


Kornel Hájek pripravil niekoľko réžií aj v Bratislave, vo Viedni, Budapešti, Miškolci. V poslednom životnom období nie vždy odhadol čas pre odovzdanie inscenácie na premiéru, v čom zohrávala úlohu i jeho choroba. Väčšinou tým utrpelo posledné nedotiahnuté dejstvo, ako na to upozorňovala aj kritika.
Kornel Hájek zomrel tesne pred dokončením inscenácie Verdiho Aidy. Je osudovým paradoxom, že práve Aida v Košiciach (1951) bola prvou z malého počtu Verdiho opier, ktoré počas svojho života režíroval. Pri tvorivej práci na rovnakom diele sa náhle pretrhla životná púť mimoriadne talentovaného a tvorivo rozmýšľajúceho režiséra, pre ktorého, podľa slov mladšieho brata Jána Hájka, bola opera náplňou života. Inscenáciu v pietnej intencii režijne dokončil Juraj Fiedler. Premiéra sa konala 4. apríla 1968.
Práca režiséra je efemérny úkaz. Za Hájkových čias neboli inscenácie fixované virtuálnymi médiami, ani filmovými záznamami. V pamäti ostávajú len vďaka verbalizovaným či písomným správam a v referenciách odbornej kritiky. Žiaľ, sám Kornel Hájek, s výnimkou niekoľkých poznámok k svojim inscenáciám v divadelných bulletinoch, nezanechal obsiahlejší teoretický výklad. Podľa úradného odhadu zomrel 8. marca 1968. Je pochovaný na cintoríne Rozália v Košiciach.

Poznámky:

1    Vajda, Igor. Za tři měsíce potřetí. In Hudební rozhledy, č. 12/1960
2    Anton Weiss-Nägel-Jurovský (26. 3. 1908 – 17. 6. 1985), univerzitný profesor, psychológ




Aktualizované: 12. 02. 2016