Logo HŽ

Wagnerov tieň

Saské Lipsko s novozrekonštruovanou internátnou školou chlapčenského zboru Thomanenchor a bohatou bachovskou tradíciou nepatrí k typickým pútnickým miestam wagnerovského kultu. Napriek tomu ani tamojšia Štátna opera so svetoznámym orchestrom z Gewandhausu nemohla 200. výročie narodenia lipského rodáka Richarda Wagnera, pripadajúce na 22. mája, nechať bez povšimnutia.

Jesenná premiéra skladateľovej opernej prvotiny Víly (Die Feen) v biedermeierovskej poetike režisérskeho dua Renauda Douceta a Andrého Barbea pod taktovkou Ulfa Schirmera sa však nestretla s nadšením laického ani odborného publika. Inscenácia sa tak stala dôkazom toho, že nie každý (skladateľský) hriech mladosti stojí za uvedenie. Na neúspechu produkcie sa istotne podpísal aj macošský vzťah miestneho publika k svojmu rodákovi, podnietený historickými osudmi východonemeckej metropoly a ideologicky nasýtenou  inscenačnou praxou Wagnerovho diela. Niet divu, že projekt financovania pomníka, ktorý sa Lipsko rozhodlo venovať Richardovi Wagnerovi pri príležitosti jeho tohtoročného jubilea, stroskotal práve na nedostatočnom záujme miestnej kultúrnej scény. Vďaka podpore a finančnej sile wagnerovských spolkov roztrúsených po celom svete však napokon Stephan Balkenhol skladateľovu sochu predsa len dokončí.

Balkenhol nie je rozhodne žiadny wagnerián, pri práci si púšťa platňu s maďarskou nahrávkou Tannhäusera, obstaranú kdesi na blšom trhu. Na uliatie sochy ani nespotrebuje veľa bronzu: výškou 166 centimetrov sa priblíži skladateľovmu nízkemu vzrastu. Umeleckou výpoveďou Balkenholovej plastiky bude tieň v nadživotnej veľkosti, umiestnený za Wagnerovou postavou, ktorý ponúkne priestor rozličným interpretáciám. Je to symbol diela, ktoré prevýšilo svojho tvorcu, ako tieň, v ktorom sa miešajú hudba – jeden z najkrajších výplodov ľudského génia, ale i holokaust –  to najstrašnejšie, čoho sa človek mohol dopustiť.

Prorok a jeho vykonávateľ
Adolf Hitler počul Wagnerovho Rienziho po prvý raz ako dvanásťročný, na „stehplatzi“ prízemia divadla v Linzi. Svoj zážitok neskôr popísal slovami: „Jedným razom som bol spútaný.“  Magická príťažlivosť koncepcie „Gesamtkunstwerku“  Richarda Wagnera je nepopierateľná. Nadchýna, spútava, oduševňuje. V spojitosti s týmto mámením ducha sformulovala Nike Wagner, skladateľova pravnučka a dcéra reformátora povojnového Bayreuthu Wielanda Wagnera, existenčnú otázku: „Môžeme si dovoliť vychutnávať túto hudbu aj napriek tomu, že jej autorom bol antisemita?“ Roky nacistickej diktatúry sú neuralgickým momentom nemeckej histórie, zhubným nádorom skladateľov, literátov, filozofov. Antisemitizmus bol na sklonku 19. storočia rozšírený nielen na uliciach, ale aj v salónoch intelektuálov. Z nemeckej kultúry vzišli trvalé hodnoty krásy, umenia a myslenia. Dala svetu Kanta, Hegela, Goetheho, Schillera, romantikov. Napriek tomu si Nemci zvolili Hitlera a rozpútali peklo. Nielen ľud prahol po zvrhlej vidine nového poriadku a vykúpenia národa, zmietajúceho sa pod bremenom finančného embarga reparácií po prehranej 1. svetovej vojne. Hitlerovi ležala pri nohách aj kultúrna elita: Martin Heidegger, Werner Egk, Hans Pfitzner či Ernst Jünger. S Richardom Wagnerom je to zložitejšie. V roku narodenia Adolfa Hitlera (1889) bol skladateľ šesť rokov po smrti. V Hitlerovi však tkvel nemalý kus Wagnera, preto sa ani spomienka na neho nezaobíde bez Hitlerovho tieňa. Nemeckému publicistovi Joachimovi Köhlerovi sa v knihe Wagners Hitler – der Prophet und sein Vollstrecker (Wagnerov Hitler – prorok a jeho vykonávateľ, 1997) podarilo vytvoriť obzvlášť „hnedý“ obraz Richarda Wagnera. Na päťsto stranách ho vykresľuje ako duchovného otca Adolfa Hitlera.

O židovstve v hudbe
V postavách Kundry, Albericha, Mimeho či Beckmessera dešifruje Köhler predobraz židovského antihrdinu postavený na teoretickom základe nenávistných tirád pamfletu Über das Judentum in der Musik (O židovstve v hudbe) z roku 1850. Geniálny a jemnocitný majster prevratnej hudobnej reči v ňom odhaľuje temnú stránku svojej skrz-naskrz komplikovanej osobnosti. Urážlivý, vzťahovačný, samoľúby a závistlivý Wagner len ťažko niesol úspechy vtedajších parížskych (židovských) skladateľských hviezd Giacoma Meyerbeera a Felixa Mendelssohna Bartholdyho (ten neskôr konvertoval na kresťanstvo). Grand opéru, s ktorou Meyerbeer slávil jeden úspech za druhým, Wagner vyslovene neznášal. No napriek tomu skomponoval Rienziho (1842), o ktorého uvedenie v Drážďanskej opere sa zaslúžil práve Meyerbeer. Wagner sa Meyerbeerovi pritom dokázal farizejsky zaliečať, často sa zmieňuje list, v ktorom ho ubezpečuje o svojej lojalite a nadšení pre jeho umenie. Po škandalóznej parížskej premiére Tannhäusera (1861), ktorú obecenstvo rušilo pískaním a rapkáčmi, sa však Wagner od Meyerbeera nadobro odvrátil. Vo svojej spupnosti bol presvedčený, že Meyerbeer a Mendelssohn sa stali slávnymi nie pre kvalitu svojich diel, ale pre židovské zlato, za ktoré si kúpili úspech i vavríny. Napriek všetkým kritickým komentárom by však mnohé z Wagnerových diel neexistovali bez veľkých majstrovských vzorov, ktorým sa chcel Wagner najprv priblížiť a neskôr sa voči nim vyhraniť. Vplyv ľúbostného dueta Raoula a Valentiny z 5. dejstva Meyerbeerových Hugenotov na „Liebesduett“ Tristana a Izoldy v 2. dejstve je nepopierateľný, podobne v úvode scény „Zvestovania smrti“ vo Valkýre sa stretneme so zvukomaľbou nápadne pripomínajúcou začiatok Mendelssohnovej Škótskej symfónie. Ťažko špekulovať, či by sa Richard Wagner znížil k antižidovskému tónu, keby poznal konzekvencie rasovej politiky nacistickej demagógie. Predohra k Rýnskemu zlatu, „lohengrinovská modulácia“ z A dur do fis mol, tristanovský akord alebo zvukomalebné plochy Parsifala sa však sotva dajú interpretovať politicky či nebodaj rasovo.

Židovskí umelci v Bayreuthe
Extravagantný a kontroverziu obľubujúci Wagner sa až do svojej smrti obklopoval aj židovskými priateľmi. Židovskému dirigentovi Hermannovi Levimu zveril dokonca naštudovanie svetovej premiéry Parsifala (1882) – diela, ktoré považoval za svoje vrcholné a najdôležitejšie. Neskoršia slávna wagnerovská speváčka židovského pôvodu Lilli Lehmann bola v Bayreuthe často obsadzovaná ako Rheintochter, Valkýra a Waldvogel a podieľala sa aj na prípravách Parsifala. Jed antisemitizmu zo Židovstva v hudbe pôsobil pomaly a svoj ničivý účinok naplno rozvinul až po skladateľovej smrti.
Richard Wagner sa stal mýtom už za svojho života. Jeho druhá manželka Cosima tento mýtus inštitucionalizovala. V bayreuthskej Vile Wahnfried sa snažila zachovať všetko tak, ako to zanechal Richard, o ktorom sa zmieňovala len s pietou a v náznakoch. Minuciózne dohliadala na dodržiavanie skladateľovej poslednej vôle, ktorej súčasťou bolo napríklad aj zmluvné stanovenie bayreuthského festivalového divadla ako výlučného miesta na uvedenie Parsifala. Ešte bavorský kráľ Ľudovít II., ktorý bol jedným z najhorlivejších Wagnerových fanúšikov, musel skladateľovi sľúbiť, že nedopustí, aby Parsifal opustil Bayreuth.

Na „hnedom” vŕšku
Leto čo leto prúdili na „Zelený vŕšok“, kde stojí bayreuthské festivalové divadlo, šíky wagneriánov. Opojení katarziou z divadelne nesmierne účinnej hudobnej dramaturgie blazeovane diskutovali aj o (vo svojej podstate mizerne sformulovanom) Wagnerovom antisemitizme, ktorého umelecké ukotvenie chybne hľadali v majstrovej hudbe. Cosima Wagnerová spolu so synom Siegfriedom po otcovej smrti „prefarbili“ Bayreuth nahnedo. K samozvaným rasovým teoretikom, podávajúcim si u Wagnerovcov kľučky, patril aj Angličan Houston Stewart Chamberlain, s ktorého dcérou Winifred sa Siegfried neskôr oženil. Exodus židovských umelcov z Bayreuthu, podnietený ešte Cosimou, nabral desivé rozmery. Po smrti Siegfrieda (1930) prebrala vedenie Bayreuthských hudobných slávností Winifred. Jej oduševnená podpora Adolfovi Hitlerovi inšpirovala klebety o ich domnelom intímnom vzťahu. Vnuci Richarda Wagnera Wieland a Wolfgang volali Hitlera familiárne strýko Wolf a bayreuthské slávnosti sa stali až do roku 1944 výkladnou skriňou nacistického Nemecka.

Tu platí umenie
Po 2. svetovej vojne sa proces denacifikácie Bayreuthu sústredil na osobu Winifred Wagnerovej. Povojnový tribunál ju prinútil vzdať sa vedenia slávností v prospech synov, ktorí v roku 1950 začali rehabilitáciu slávností sloganom „Hier gilt’s der Kunst“ (Tu platí umenie). Akákoľvek politizácia Wagnerovho opusu bola odteraz neželaná. Ostalo však verejným tajomstvom, že chlopne mnohých smokingov v bayreuthskom hľadisku nie sú ani zďaleka politicky čisté a že v novej rodinnej rezidencii za festivalovým divadlom sedí v prítmí izby zatrpknutá Winifred, ktorá zostala „Führerovi“ verná až do svojej smrti v roku 1980.
Monochromatická scéna a abstraktná inscenácia prvých povojnových bayreuthských predstavení Prsteňa Niebelungovho v réžii Wielanda Wagnera umelecky zhmotňovala tento postoj. Apolitický kŕč bayreuthskej vetvy wagnerovského klanu však, žiaľ, pohltil aj akúkoľvek snahu o historické spracovanie nacistických dejín Bayreuthu. Výstava o židovských umelcoch inštalovaná v záhrade pred divadlom a kongeniálna (politicky výbušná) inscenácia Parsifala Stefana Herheima (2008) sú prvými krokmi na ceste do festivalového archívu, v ktorom dodnes ležia tucty škatúľ s nespracovanými dokumentmi z osudových rokov 1930–1945. Ich otvorenie prisľúbili nové riaditeľky Bayreuthu, pravnučky Richarda Wagnera Katharina Wagnerová a Eva Wagner-Pasquierová.

Posledný z titanov
Wagnerov životopisec Joachim Köhler v citovanej wagnerovskej biografii z roku 1997 vyslovil tézu, že Richard Wagner nesie spoluvinu na holokauste. Dnes sú jeho vyjadrenia umiernenejšie, keď tvrdí, že „sotva väčšiu, než antisemiti Hegel, Schopenhauer, Marx. Antisemitizmus bol vtedy priam salónny.“ Na otázku, ako sa mohol Wagner znížiť k odpudzujúcemu spisu O židovstve v hudbe, Köhler odpovedá: „Wagner bol vždy niečím a protikladom toho zároveň. Bol oduševneným vegetariánom, no nevedel sa zriecť svojho každodenného bifteku. Bol prorokom a pozérom v jednom.“ V televíznom interview pri príležitosti Wagnerovho dvestého výročia narodenia vymenúva skladateľove obskúrnosti a úchylky: „Richard Wagner mal záľubu v ženských šatách. Abonoval parížske módne magazíny, tajne nosil hodvábne negližé, ktoré si sám navrhoval.“ Wagner sa ťažko portrétoval. Neustále strúhal grimasy, robil mlynské kolá, stojky na hlave. Ako divadelník jednoducho nerozlišoval medzi divadlom a skutočnosťou, akoby chcel každému signalizovať: Neberte ma tak vážne! Köhler dnes o ňom hovorí ako o poslednom z titanov a jeho priamy vplyv na Hitlera dôrazne relativizuje: „Hitler sa nestal Hitlerom preto, lebo si vypočul Rienziho.“
Richard Wagner bol už za života obrom, ktorý valcoval ženy, mecenášov, spolupracovníkov, priateľov a nakoniec i svoje publikum. Sile a aure jeho diela sa dalo len ťažko odolať, jeho velikášstvo vynikajúco zapadlo aj do Hitlerových perverzných ambícií ovládnuť svet. „Áno, skladateľ Tristana bol antisemita a v istom momente chcel vypáliť Paríž,“ hovorí Nike Wagner, no jedným dychom dodáva: „Wagner zostane morálnym problémom. Napriek tomu dnes už jeho hudbu nikto nepočúva ideologicky. Preto musí byť možné oddeliť dielo od jeho dvestoročného skladateľa. Antisemitizmus nie je v manifeste tvorby preukázateľný.“ Aj veľký a oduševnený pochybovač Thomas Mann prepadol dielu Richarda Wagnera. Sám hovorí o „hodinách plných hlbokého a osamelého šťastia uprostred divadelného publika, o hodinách tŕpnutia a blaženosti nervov a intelektu, o vhľadoch do pohnutých a veľkých významností, ktorých je schopné len toto [Wagnerovo] umenie“. Ako mnohí aj on vnímal Wagnerovu hudbu ako návykovú drogu: „Nikdy som sa nenasýtil jej počúvania, obdivu a stráženia – nie bez pochybností, k tomu sa priznávam.“
Ráno 13. februára 1883 sa Wagner pohádal s Cosimou pre inú ženu. Sadol si k stolu a začal písať. Pred tým, než mu následkom srdcového kolapsu vypadlo pero z ruky, napísal: „Zároveň pokračuje proces ženskej emancipácie len v extatických záchvevoch. Láska – Tragédia.“ Posledné slová. Aké príznačné.




Aktualizované: 24. 02. 2016