Logo HŽ

Anton Aschner

Výročie smrti / Čas návratu

Anton Aschner (1732?–1793), Regio Caesarae Capellae Magistro. Skladateľ, dirigent, huslista. Štyri desaťročia kľúčová postava hudobného života v  jednom z hospodársky i kultúrne najprekvitajúcejších miest Horného Uhorska. Jeden z  najvýznamnejších tvorcov duchovnej hudby pôsobiacich v  našom geografickom priestore. No už o  niekoľko generácií celkom zabudnutý autor, ktorého osobnosť, no najmä dielo, predstavuje ešte i  dnes jeden z  prehliadaných fenoménov našej hudobnej histórie. Jeho meno je známe len „školeným” hudobníkom, dielo hŕstke „zasvätencov” skladajúcich si predstavu o  jeho podobe z  krehkých, zažltnutých partov. Nuž a  hudba samotná, nikým nehraná a nespievaná skoro dve storočia, bola pre všetok kultúrny svet po celý tento čas mŕtva, podobne ako jej autor. Totálne spoločenské zabudnutie, do ktorého kedysi taký dobrý skladateľ upadol, je jav zarážajúci. Našťastie sa však zdá, že ešte stále historicky zmeniteľný, o  čom sa môže presvedčiť i čitateľ nasledujúceho textu.

Čo dnes o Antonovi Aschnerovi vieme, aký je príbeh oživovania jeho hudby „stratenej v čase“? Jedným z prvých odborníkov, ktorí upozornili na význam tohto skladateľa v kontexte našej hudobnej kultúry, bol Ivan Hrušovský v Dejinách slovenskej hudby z roku 1957. Hrušovského zaujatie Aschnerom určite vyplynulo z  priameho kontaktu s jeho dielom, ktoré – zachované v knižnici kremnického františkánskeho kláštora – v roku 1953 katalogizoval. Detailnejšiemu výskumu však život a hudbu Antona Aschnera podrobil až ďalší vynikajúci slovenský muzikológ, Ernest Zavarský. Zaujímavé je, že výsledky jeho bádania boli publikované najskôr v nemčine, ako súčasť štúdie Beiträge zur Musikgeschichte der Stadt Kremnitz, vydanej v antológii Musik des Ostens 7 (Kassel, 1975); slovenská verzia Zavarského textu, nazvaná Príspevok k dejinám hudby v Kremnici v rokoch 1651–1800, vyšla až v zborníku Hudobný archív 3 v roku 1981. Z množstva cenných životopisných informácií, ktoré v nej autor predkladá, vychádzame (veľmi stručne) v nasledujúcej stati.

Z Tirolska do Kremnice
Anton Aschner sa narodil v roku 1732 na území Tirolska, kde zrejme získal i hudobné vzdelanie. Do Kremnice prišiel v roku 1753 a už o dva roky neskôr sa stal kapelníkom tzv. Kammerkapelle, orchestra, zriadeného tunajšou mincovňou a zabezpečujúceho hudobnú produkciu v kostole františkánov i na mnohých spoločenských podujatiach organizovaných mestom. Určite je v tejto súvislosti dôležité podotknúť, že približne 5-tisícová Kremnica zažíva od polovice 18. storočia obdobie nebývalej konjunktúry. V meste sa obnovuje oslabená banská ťažba, remeselné aj obchodné cechy zaznamenávajú prudký ekonomický rast, výrazne stúpa stavebná a podnikateľská činnosť. Dobré materiálne podmienky umožňujú Kremničanom investovať aj do sféry hudobnej, ba dokonca sa v mnohých formách pestovania hudby priblížiť exkluzívnemu modelu, reprezentovanému hlavným mestom Uhorska – Bratislavou! Hudba vysokej kvality tak v Kremnici bežne zaznieva nielen v rámci bohoslužieb, resp. oficiálnych mestských slávností, ale aj na početných verejných koncertoch, meštianskych večierkoch, oslavách, tanečných zábavách, vystúpeniach vežových hudobníkov či pri predstaveniach hosťujúcich divadelných spoločností. Priamu zodpovednosť za úroveň hudby, vyučovanej na školách a znejúcej v chrámovom i svetskom prostredí, majú pritom kantori, ktorí sú do funkcie schvaľovaní mestskou radou a vo väčšine prípadov tiež činní ako hudobní riaditelia Kammerkapelle. Od usadenia sa v Kremnici Aschner pôsobí zároveň ako huslista v dnes už neexistujúcom farskom kostole,1 kde v roku 1762 prevzal i funkciu kantora a spolu s povinnosťami viažucimi sa ku kostolu františkánov, tak celé tri desaťročia zabezpečoval hudobnú produkciu v oboch hlavných miestnych chrámoch! O nevšednej kvalite i spoločenskej odozve Aschnerovej činnosti svedčí nielen fakt, že výška jeho príjmov sa od roku 1776 výrazne líšila od platu všetkých ostatných muzikantov pôsobiacich v 18. storočí v Kremnici, ale aj skutočnosť, že v roku 1791 mu bolo ako jedinému domácemu hudobníkovi pred Jánom Levoslavom Bellom udelené vyznamenanie Kráľovskej miestodržiteľskej rady za zásluhy o rozvoj hudby v Uhorsku! Anton Aschner zomrel v roku 1793, pravdepodobne na tuberkulózu, ktorej v mladom veku podľahli i dvaja z jeho synov.2 Jeho hudba znela v meste určite ešte za života ďalšej generácie hudobníkov (dokladá to napríklad časový údaj „1812“ uvedený s menom kopistu Joannesa Lienera na parte jednej z Aschnerových árií), v nasledujúcich desaťročiach sa však už z chrámového repertoáru i povedomia miestneho obyvateľstva celkom vytratila...

Dielo
Ako sme už naznačili, Zavarský v rámci svojho výskumu neprebádal iba stopy po Aschnerových životných osudoch, ale mimoriadne dôkladnej analýze podrobil aj väčšinu jeho zachovaných diel, pozorne si všímajúc ich prvky stavebné, melodické, harmonické, rytmické, inštrumentačné (sonoristické) i dynamické. Jeho prekvapenie nad vysokou úrovňou Aschnerovej hudby je pritom celkom evidentné a svoje zistenia uzatvára jednoznačným konštatovaním, ktoré sme si dovolili odcitovať ako „motto“ nášho textu. Na bádanie Zavarského priamo nadviazala ďalšia významná domáca odborníčka na hudbu 18. storočia Darina Múdra. Dôležitým prínosom jej práce bolo okrem iného definovanie vplyvov, na základe ktorých sa formovalo skladateľské umenie kremnického kantora. Aschnerovo celoživotné zotrvávanie na štýlotvorných postupoch raného klasicizmu, dokonca istý jeho konzervativizmus typický ešte pre hudbu baroka, vysvetľuje Múdra jednak skladateľovou prirodzenou inklináciou k tvorbe autorov, na ktorej v počiatkoch svojej umeleckej dráhy vyrastal (dôkazom je tiež súpis hudobnín, zhromaždených v kremnických archívoch práve v čase Aschnerovho pôsobenia s prevahou nemecko-rakúskych predchodcov vrcholného viedenského klasicizmu), ale tiež výrazne limitovanými podmienkami malého mesta, v ktorom celý život pôsobil a kde nemal možnosť svoje vzdelanie, resp. ambície rozvíjať spôsobom primeraným svojmu talentu.3

S rešpektom treba dodať, že Dr. Múdra je muzikologičkou, ktorá urobila ohľadom pripomínania významu Antona Aschnera v domácom kultúrnom prostredí za posledné desaťročia jednoznačne najviac, a to v zásadných odborných publikáciách,4 ako aj v článkoch či štúdiách uverejnených vo viacerých významných periodikách.5 Zvláštnu pozornosť si v súvislosti s naším textom každopádne zaslúži záver jej „aschnerovského“ príspevku, vydaného v zborníku Slovenská hudba 3-4/1993: „Anton Aschner, od smrti ktorého uplynie tento rok 200 rokov, nebol dosiaľ skladateľsky docenený. Neprávom upadol do zabudnutia. Dnešné snahy oživiť tradíciu miestnej a regionálnej kultúry predstavujú aj vhodnú chvíľu na znovuoživenie skladateľského odkazu Antona Aschnera ako popredného reprezentanta hudobnej kultúry 2. polovice 18. storočia na Slovensku.“

 

V zabudnutí
Bohužiaľ si na tomto mieste nemožno nevšimnúť zarážajúci a pre slovenskú hudobnú obec súčasne nelichotivý fakt: od publikovania textu Dariny Múdrej uplynuli dve desaťročia, citovaná Zavarského výzva je stará takmer 40 rokov, od Hrušovského bádania v kremnickom archíve prešlo 60 rokov. Čo dodať k skutočnosti, že kultúrna verejnosť na Slovensku ešte ani dnes na meno Aschner nenatrafí v projektoch ako Encyklopédia Slovenska (1977), Slovenský biografický slovník (1986), Reprezentačný biografický lexikón Slovenska (1999), Ottova encyklopédia Slovensko (2006), či dokonca Encyklopédia Beliana, ktorej 1. diel (1999, A-Belk) má 700 strán a približne 10 000 hesiel!6 Na aké nepriaznivé ideologické, ekonomické či iné podmienky (alebo krízu čoho?) sa možno vyhovoriť pri konštatovaní, že až do jesene 2011 nevyšla na Slovensku tlačou jediná Aschnerova skladba, resp. že tunajší poslucháč – o zahraničnom ani nehovoriac – sa s jeho hudbou (dosahujúcou miestami naozaj úroveň Pergolesiho, Myslivečka či Brixiho) nemohol stretnúť na žiadnej zvukovej či rozhlasovej nahrávke, ba ani naživo? Nuž a rozpaky, ktoré sa zmocnia aj toho najskúsenejšieho kremnického sprievodcu pri otázke, kde v meste sa nachádza Aschnerova pamätná tabuľa, či ktorá z ulíc je po tomto významnom miestnom hudobníkovi pomenovaná, sú nemenej presvedčivým dôkazom toho, aké môže byť povedomie o našej vlastnej kultúrnej minulosti chabé a ako veľmi dokáže byť dnešná spoločnosť aj voči tým najväčším hodnotám, ktoré ju formovali, ľahostajná, nevšímavá, „imúnna“...

Návrat
Potešiteľnou správou je, že aktuálne „okrúhle“ výročie Aschnerovej smrti sa  zvláštnou zhodou okolností kryje s historicky dosiaľ najzásadnejším pokusom zmeniť danú situáciu a vrátiť meno skladateľa i podstatnú časť jeho tvorby opäť „do života“. Prvé kroky v tomto smere boli podniknuté už pred pár rokmi, a to na pôde Katedry hudby PF KU v Ružomberku. Ako jeden z výstupov grantového projektu ESF Implementácia a prenos výsledkov výskumu slovenskej sakrálnej hudby do umeleckej činnosti v akademickom prostredí (realizovaného pod vedením Zuzany Zahradníkovej a Rastislava Adamka) boli vtedy z „hlbín“ archívov vytiahnuté, spartované, revidované a naštudované viaceré pozoruhodné diela zabudnutých domácich skladateľov 18. storočia, vydané napokon v modernej notovej i zvukovej podobe.7 Nadštandardná kvalita, ktorou zapôsobili štyri viac-menej náhodne  (v podstate len zo žánrového hľadiska) vybrané Aschnerove kompozície,8 sa tak celkom prirodzene spojila s desaťročia nevypočutým volaním Ernesta Zavarského i Dariny Múdrej po oživení tejto skvelej „prachom zapadnutej“ hudby, aby nakoniec inšpirovala autora týchto riadkov k podaniu žiadosti o samostatný grantový projekt KEGA, zameraný práve na sprístupnenie skladateľovej tvorby.

Ten našiel medzi hodnotiteľmi podporu a po intenzívnych troch rokoch realizácie sa práve v týchto mesiacoch chýli k záveru. Medzi jeho najdôležitejšie „priebežné“ výsledky patrí určite digitalizácia celého v súčasnosti známeho Aschnerovho diela,9 vytvorenie nového („kritického“), doplneného a aktualizovaného zoznamu autorových skladieb, v mnohých údajoch významne odlišného od dvoch podobných dosiaľ existujúcich súpisov (Zavarský, RISM), no najmä prepis kompletného získaného notového materiálu do podoby moderných partitúr, využívajúcich tiež súčasné kľúče, novodobé nástrojové ladenia a zahŕňajúcich i vypracovaný generálbas. Po tejto fáze projektu prišla na rad dôkladná selekcia umelecky najhodnotnejších Aschnerových diel,určených na ďalšie redakčné spracovanie a interpretačné naštudovanie. Aktuálne riešiteľský tím z Katedry hudby v Ružomberku završuje prípravu niekoľkých zväzkov tlačou vydaných skladieb, veľkého „profilového“ CD-nosiča, ako aj rozsiahleho zborníka Anton Aschner v kontexte slovenskej duchovnej hudby 18. storočia, ktorý je výstupom z rovnomennej vedeckej konferencie usporiadanej v Ružomberku koncom apríla. Ciele, ktoré si riešitelia zainteresovaní na tomto projekte kladú, sú možno trochu „idealistické“, všetci však úprimne dúfajú, že Aschnerovo meno by sa práve vďaka tak rozsiahlemu sprístupneniu mohlo konečne dostať do všeobecného povedomia tunajšej (a azda i svetovej) kultúrnej obce, časom bežne figurovať v klasických encyklopédiách či učebniciach dejín hudby. Skladateľova tvorba by si tiež mohla nájsť prirodzené uplatnenie v tradičnej koncertnej produkcii, liturgickej praxi i vyučovacom procese.


Autor bol hlavným riešiteľom grantového projektu KEGA 012KU-4/2011
Duchovná tvorba Antona Aschnera (1732–1793).

Poznámky:

1 Farský kostol Blahoslavenej Panny Márie stával v priestoroch hlavného kremnického (dnešného Štefánikovho) námestia, v roku 1880 musel byť však zbúraný v dôsledku statických porúch spôsobených banským poddolovaním.
2 Doterajšia muzikologická literatúra presný dátum skladateľovho úmrtia neuvádza. Podľa zápisu vo farskej matrike to bol  22. september 1793,  miestom uloženia jeho pozostatkov sa stala krypta „špitálskeho“ kostola sv. Alžbety. Mimoriadne zaujímavý je ale údaj o dosiahnutom Aschnerovom veku, podľa ktorého by mal byť rok jeho narodenia 1729, a nie dosiaľ „tradovaný“ 1732. K nemu však dospel Ernest Zavarský z teoreticky rovnako seriózneho zdroja (správy z kanonickej vizitácie z mája 1778), podľa ktorej „Capellae Magister est Antonius Aschner, natione Tyrolensis, 46 annorum“.    
3 Faktom je, že okrem vokálnych sólistov, resp. štvorhlasného miešaného zboru zahŕňa obsadenie Aschnerových skladieb vo väčšine prípadov len dvojicu huslí a organové continuo, iba príležitostne je súbor rozšírený o violu, dva hoboje, lesné rohy, trúbky či tympany. Podobne skromný je i rozsah jeho diel, ktorých priemerná dĺžka zväčša nepresiahne 5 minút, u cyklov štvrťhodinu.
4 MÚDRA, D.: Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku II. Klasicizmus. Bratislava, 1993; MÚDRA, D.: Hudba klasicizmu. In: Elschek, Oskár (ed.): Dejiny slovenskej hudby od najstarších čias po súčasnosť. Bratislava, 1996. MÚDRA, D.: Anton Aschner (1732–1793). Skladateľské osobnosti Slovenska. In: Národná osveta, príloha Etuda 1999/6; MÚDRA, D.: Výročie skladateľa – Anton Aschner. In: Hudobný život 1993/19; MÚDRA, D.:  Anton Aschner a hudobná kultúra Kremnice. In: Slovenská hudba 1993/3-4.
5 MÚDRA, D.: Anton Aschner (1732–1793). Skladateľské osobnosti Slovenska. In: Národná osveta, príloha Etuda 1999/6; MÚDRA, D.: Výročie skladateľa – Anton Aschner. In: Hudobný život 1993/19; MÚDRA, D.: Anton Aschner a hudobná kultúra Kremnice. In: Slovenská hudba 1993/3-4.
6 Vzácnou výnimkou je 1. zväzok Biografického lexikónu Slovenska (Martin, 2002) obsahujúci cenné údaje aj o Aschnerových potomkoch, medzi ktorých patril i lekár, spisovateľ a národný buditeľ Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, skladateľov pravnuk...
7 Antológia Slovenská duchovná hudba 18. storočia I. - II. Verbum, Ružomberok 2011; CD Magnificat. Ústav hudobného umenia, vedy a sakrálnej hudby, Ružomberok 2011.
8 Magnificat D dur, Miserere c mol, Lauda Sion a Regina coeli in D.
9 Ide o vyše 50 kompozícií v latinskom a nemeckom jazyku, registrovaných okrem Kremnice aj na iných miestach Slovenska (Trenčín, Trnava, Bratislava) a patriacich výlučne do žánru hudby duchovnej.




Aktualizované: 27. 02. 2016