Logo HŽ

P. Norbertus Schreier a S. Bernardo SchP (1749 – 1811)

– slovenský skladateľ a vzdelanec

K minuloročným významným jubilantom patrí na Slovensku aj celkovo málo známy hudobník, skladateľ a vzdelanec – piarista P. Norbertus Schreier a Sancto Bernardo, ktorý zomrel pred 200 rokmi. Schreier je dodnes nedocenenou osobnosťou slovenských hudobných dejín, čo určite nespôsobila iba skutočnosť, že jeho hudobné dielo sa zachovalo iba torzovito. Ako člen rehole piaristov nebol, samozrejme, výlučne hudobníkom, ale predovšetkým pedagógom, vedcom a zrejme aj jedným z najvzdelanejších ľudí na Slovensku v 2. polovici 18. storočia. Životné osudy Schreiera sa prepletajú s jeho mnohostrannými aktivitami, pričom hudba v nich hrala najdôležitejšiu úlohu azda iba v mladosti. To však bolo pre piaristov ako rehoľných klerikov, ktorí pôsobili vo svojich školách, typické: na prvom mieste boli pedagógmi a až potom kazateľmi, misionármi či, napríklad, hudobníkmi. Tým viac udivuje, koľko vynikajúcich hudobníkov a skladateľov sa v tejto hudbymilovnej reholi najmä v 17. a 18. storočí objavuje. Schreier patrí nepochybne k najvýznamnejším z nich.

Životné osudy
Narodil sa 29. 4. 1749 v rodine kantora Josefa Schreiera (1718–?) v Bíloviciach na Morave a pri krste dostal meno Ján. Jeho otec bol známym hudobníkom a skladateľom, ktorý pôsobil okrem iného aj u grófa Rottala v Holešove, kde sa pestovala kvalitná talianska opera. Hudba Josefa Schreiera bola známa prakticky v celej strednej Európe (okrem Moravy aj v Čechách, na Slovensku, v Poľsku i v Maďarsku). Schreierovský rod mal však korene na západnom Slovensku, v Modre. Dobré základy hudobného vzdelania teda získal náš neskorší piarista určite v rodine. Ako 18-ročný vstúpil roku 1767 do rehole piaristov a prijal rehoľné meno Norbertus a Sancto Bernardo. Obliečku do rádového habitu mal v Kecskeméte, kde absolvoval aj dvojročný noviciát. Už tu bol v druhom roku noviciátu učiteľom hudby (institutor musicae). Rovnakú funkciu zastával Schreier aj v Nitre, kde začal v roku 1769 študovať filozofiu (logiku, metafyziku, matematiku). Ako uvidíme ďalej, v tomto čase sa najintenzívnejšie venoval hudbe i vlastnej kompozičnej činnosti. V roku 1772 začal v Nitre študovať teológiu a kanonické právo a 21. 6. 1773 ho nitriansky biskup Ján Gustíni vysvätil za kňaza. Počas štúdia teológie zastával Schreier v Nitre nielen funkciu učiteľa hudby, ale aj regenschoriho. V rokoch 1768–1773 obohatil podstatným spôsobom chór nitrianskeho piaristického kostola predovšetkým o vlastné skladby, a to cirkevnú hudbu, ale aj symfónie, hudbu k školským hrám a pod.


P. Norbert Schreier bol však nielen talentovaným hudobníkom a skladateľom, ale svoje kvality dokazoval aj ako rehoľník a kňaz; preto si ho biskup Gustíni v roku 1775 vybral za kaplána na svojom dvore („capellanus domesticus in Aula Excellentissimi Nitriensi Episcopi Joannis Gusztini“). Už v nasledujúcom roku ho však piaristi preložili do Kluže (dnes Cluj-Napoca v Rumunsku), kde zastával funkciu profesora logiky, metafyziky a filozofie na Kráľovskej akadémii. Teda už v mladom veku urobil Schreier vynikajúcu „kariéru“ (ak u rehoľníka o niečom takom vôbec možno hovoriť...). To však znamenalo nielen podstatnú zmenu v jeho živote, ale aj zásadný obrat v hudobníckych aktivitách. V Kluži zostal Schreier šestnásť rokov, v rokoch 1777–1780 bol síce okrem iného pomocníkom regenschoriho P. Basilia Lutzmayera a S. Caecilia, no jeho priority boli už celkom inde. Venoval sa naplno filozofii, teológii a ako vynikajúci biblista aj orientálnym jazykom, najmä hebrejčine. Jeho práce vychádzali knižne v renomovaných vydavateľstvách vo Viedni, Budíne a inde. Napríklad už v roku 1778 vydal u T. Trattnera vo Viedni svoju dizertačnú prácu (De sensu communi Dissertatio Logico-Metaphysica) a v roku 1804 u toho istého vydavateľa vynikajúcu učebnicu hebrejčiny (Methodica Grammaticae Hebraeicae Institutio). Príležitostne však Schreier komponoval aj v Kluži, napr. hudbu k divadelným hrám (Idylia cum concentu musico na počesť gubernátora Sedmohradska G. Bánffyho, 1791 – zachovalo sa, žiaľ, iba tlačené libreto).
V roku 1794 sa Schreier vrátil do Nitry. Až do roku 1799 tu bol predovšetkým profesorom cirkevných dejín, teológie, orientálnych jazykov, hebrejčiny a gréčtiny. V roku 1800 sa stal rektorom piaristického kolégia v Banskej Štiavnici, no už po dvoch rokoch sa vrátil do Nitry, opäť ako profesor teológie (Starého a Nového zákona), vicerektor piaristického kolégia a poradca provinciála. V roku 1811 bol Schreier emeritovaný, zaslúžený dôchodok si však neužíval v pokoji vedeckej práce, ale v čase napoleonských vojen sa musel spolu s ostatnými piaristami uchýliť najprv do nitrianskeho františkánskeho kláštora, neskôr ku grófovi Žigmundovi Berényimu a nakoniec k vdove Šipekyovej v Nýrovciach (dedinka blízko Želiezoviec), kde 24. 10. 1811 zomrel.


Dielo
P. Norbert Schreier bol mimoriadne významnou postavou našich kultúrnych dejín. V literatúre sa spomína síce aj ako „bernolákovec“, členom Bernolákovho Slovenského učeného tovarišstva sa však nikdy nestal, bol iba jeho sympatizantom, priaznivcom, a to najmä na základe dobrých kontaktov s nitrianskym biskupom (a neskôr jágerským arcibiskupom) Františkom Xaverom Fuchsom (1787–1804), jedným z najvýznamnejších mecénov bernolákovcov.
Literárna tvorba Schreiera je dosť rozsiahla: okrem vedeckých prác obsahuje aj množstvo príležitostných slávnostných rečí (sermones) a latinských básní, ktoré sa zachovali nielen v rukopisnej, ale aj v tlačenej podobe. Schreier bol totiž naozaj vynikajúcim, veľmi žiadaným rečníkom a latinským básnikom. Najviac básní venoval práve Františkovi Xaverovi Fuchsovi, vrátane jeho menovania za jágerského arcibiskupa v roku 1804 (niektoré básne dokonca zhudobnil), ale rečnil i pri inštalácii Josepha Erdödyho za hlavného nitrianskeho župana (1798), pri inštalácii nitrianskeho kanonika Jána Brestenského (1797), pri menovaní nitrianskeho kanonika Ladislava Kamanházyho za petrovaradínskeho opáta (1799), pri vysviacke kostola v Drážovciach (1803), ba v roku 1797 dokonca z príležitosti insurekcie v Nitrianskej župe a v roku 1798 zasa pri posviacke nového organa u piaristov vo Váci. Nielen posledne menovaná slávnostná reč, ale viaceré Schreierove básne sú „prešpikované“ narážkami na hudbu, ani v čase, keď už  nebol aktívnym hudobníkom, určite v sebe nezaprel skladateľa a výborného hudobníka. Toto je rovnako dôležitá súčasť tvorby tohto významného slovenského vzdelanca ako hudba. Schreier mal okrem toho obrovskú knižnicu obsahujúcu stovky latinských, gréckych, hebrejských, nemeckých, francúzskych, ba dokonca i anglických kníh a encyklopédií z oblasti histórie, filozofie, rôznych teologických disciplín, filológie, lingvistiky a pod. V tomto zmysle bol naozaj typickým osvietenským kňazom európskeho rozmeru.

 

Hudobná tvorba
Hudbe sa Schreier venoval intenzívne len v určitých etapách života, najmä v mladosti. Napriek tomu vytvoril rozsiahle dielo, z ktorého však, žiaľ, poznáme iba torzo. Väčšina skladieb, ktoré sám zaznamenal v inventári nitrianskych piaristov v rokoch 1768–1773, nie je dnes známa, pritom ide o úctyhodný počet skladieb: v roku 1768 skomponoval šesť Rorate coeli desuper a dve rekviem, v roku 1769 spolu dvadsaťsedem skladieb – mariánske antifóny, litánie, ofertóriá, tri veľké Missae solemnes na výročie kanonizácie zakladateľa rehole piaristov sv. Jána Kalazanského, vianočnú omšu, árie a ďalšiu cirkevnú hudbu, ale aj šesť symfónií pre veľké, klasicistické orchestrálne obsadenie, v rokoch 1770–1772 to bolo už menej skladieb (4–5 ročne), a to omša, ofertóriá a árie. V roku 1773 zapísal do inventára Schreierov nástupca na poste regenschoriho Fr. Aloisius Schliszter a S. Georgio, SchP (1746–1823) opäť väčší počet Schreierových skladieb: 2 Missae solemnes, Missu pastoritiu, Offertorium de S. Patre Nostro (k sv. Jánovi Kalazanskému), 4 Stationes Theophoricae na sviatok Božieho tela, hudbu k dvom školským hrám (Musica pro Comoedia Germanica a Musica pro Comoedia Latina), ba dokonca aj dve triá pre 2 huslí a violončelo a dve triá pre priečnu flautu, husle a violončelo, čo len potvrdzuje, že u piaristov sa pestovalo aj veľa komornej hudby. Zo všetkých týchto skladieb sa však zachovalo v odpise svätojurských piaristov iba ofertórium na sviatok sv. Jána Kalazanského Justum deduxit Dominus.
Prvý seriózny pokus o vymedzenie tvorby P. Norberta Schreiera urobila D. Múdra (1993): uvádza šesť skladieb istého autorstva a šestnásť skladieb označených iba priezviskom skladateľa (Schreier, Schreyer, Srejer). Vymedzenie Schreierovej hudobnej tvorby je však zložité, a to nielen z hľadiska stavu zachovania prameňov, ale aj z hľadiska možnej zámeny mena skladateľa s jeho otcom, ako aj ďalšími nositeľmi priezviska Schreier (Schreyer), napr. známym bavorským skladateľom P. Gregorom Schreyerom OSB (1719–1767), bližšie neznámym Josephom Marianom Schreierom, Augustom Franzom Schreierom a pod. Tak napríklad medzi skladbami, ktoré sa zachovali na Slovensku len s autorským údajom „Schreier“, resp. „Schreyer“, a nie s plným menom autora, nachádzame tak skladby jeho otca (ária Wstante Ucžedlnici mogi), ako napr. aj pražského skladateľa Josefa Antonína Sehlinga (vianočné ofertórium Nova dum Pastor vigilo). Na druhej strane tvorba piaristu P. Norberta Schreiera nebola určite známa iba na Slovensku, ale prinajmenšom aj v Maďarsku. Vo Veszpréme sa napríklad zachoval pod Schreierovým celým menom rukopis Offertoria Tempore dierum Rogationum (Quis vestrum habebit). Autorom tejto skladby je však s najväčšou pravdepodobnosťou juhonemecký skladateľ P. Lambertus Kraus OSB (ďalšie – i anonymné – odpisy sa nachádzajú v českých a slovinských archívoch).

Viaceré Schreierove hudobné skladby (niektoré vyšli dokonca tlačou) sme však až donedávna vôbec nepoznali. Je to napríklad Aria Honori, et Venerationi Excellentissimi, Illustrissimi ac Reverendissimi Domini Francisci Xaverii Fuchs, ktorá vyšla dokonca tlačou u Alojza Belnaya v Prešporku v roku 1804. Je to príležitostná skladba na latinský text (O stellae! O luna!) – hudobne vlastne strofická pieseň – v mozartovskom štýle, ktorá dokazuje, ako dobre ovládal Schreier hudobný jazyk vrcholného klasicizmu. Štylizácia partu kladivkového klavíra je naozaj výborná, podobne ako v ďalších doteraz neznámych Schreierových dielach. K väčším kompozíciám spomedzi nich patrí rozsiahlejšia skladba na text významného maďarského osvietenského básnika Józsefa Rajnisa Bútsú-Vétel Anacreon Rendi Szerént pre tenor a kladivkový klavír, resp. komorné inštrumentálne obsadenie (2 huslí, 2 violy, 2 priečne flauty a 2 prirodzené rohy), ktorá vyšla tlačou pravdepodobne v Kluži (skladba je z 90. rokov 18. storočia, teda z obdobia Schreierovho pôsobenia v tomto meste). Ide o veľkú prekomponovanú koncertnú áriu s recitatívnymi úsekmi, ariózami a pod., aké písali na prelome 18.–19. storočia  najvýznamnejší skladatelia (Mozart), ako aj dnes takmer neznámi autori (napr. J. Fusz).
Mimoriadne populárnou Schreierovou kompozíciou boli Praecepta Salomonis, ktoré vyšli tlačou vďaka finančnej podpore biskupa F. X. Fuchsa dokonca v dvoch vydaniach a zachovali sa aj vo viacerých odpisoch: v roku 1801 vyšla táto skladba tlačou v Banskej Štiavnici a v roku 1802 vo Viedni. Prvé vydanie malo náklad 1000 ks, druhé dokonca 2000 ks, celkový náklad publikácie bol teda v dobových reláciách veľmi slušný. Skladba pre spev so sprievodom kladivkového klavíra (alebo čembala) má 30 strof, každá strofa je voľným básnickým spracovaním určitého úryvku zo Starého zákona (Kniha múdrosti, Kniha prísloví, Kniha Kazateľ) s morálnym, etickým obsahom, ako aj s konkrétnymi radami pre študentov piaristických škôl, ako správne žiť a konať.


Nugae canorae
Najzaujímavejším Schreierovým hudobným dielom je však nepochybne 20 zábavných hudobných kánonov Nugae canorae sive XX canones musici pre tri hlasy so sprievodom klavíra (čembala). Tieto vtipné skladbičky vznikli pravdepodobne ešte v 70. rokoch 18. storočia v Nitre a zachovali sa v mnohých odpisoch pedagógov aj žiakov piaristických škôl, dokonca dva odpisy sú z prostredia františkánov – od P. Chryzostoma Turečka OFM v Malackách. Celkove dnes poznáme 11 rôznych odpisov týchto kánonov, tri z nich vytvoril známy trenčiansky piarista P. Augustinus Šmehlík  a S. Josepho Calasantio (1765–1844), ktorý študoval teológiu u Norberta Schreiera v Nitre a začal tam aj svoju pedagogickú dráhu. Šmehlík dokonca vytvoril k štyrom z týchto kánonov inštrumentáciu pre flautu, husle, violu a violončelo.
Texty trojhlasných skladbičiek, určených buď pre žiakov nižších tried (chlapci), alebo vyšších ročníkov piaristických škôl (dospelí muži po mutácii), sú nielen vtipné, zábavné, ale aj veľmi poučné. Schreier čerpal tak z biblických citátov (žalm č. 132 v kánone č. 12 Vera fraternitas), ako aj z antických autorov (napríklad kánon č. 8 Coaxatio ranarum podľa Ezopovej bájky Žaby a Jupiter). V textoch sa vyskytujú početné citoslovcia a zvukomalebné prvky: nielen obyčajný smiech „ha-ha-ha“ či zvuky strašidiel („uhu“ a pod.) alebo napodobovanie zvukov hudobných nástrojov či zvierat, ale aj slová ako „brekeke“, „quax“ (kvákanie žiab) alebo „ephi“ (napodobenie kýchania pri šňupaní tabaku). Spevné hlasy Schreier výdatne podporuje klavírnym sprievodom. Majstrovským kúskom je najmä kánon č. 17 Laus vini Zoboriensis („chvála zoborského vína“) s plnovýznamovým využitím echa v texte aj hudbe, ale aj kánon č. 16 Ab elementis incipiendum, v ktorom pomocou solmizácie Schreier vlastne demonštruje kompozičný proces „vzniku kánonu“. Štýlovo zodpovedajú tieto rozkošné skladbičky ranému klasicizmu, vplyv Mozarta v nich nie je ešte taký silný ako v neskorších Schreierových dielach. O tom, kde a kedy sa táto zaujímavá hudba uplatnila, nachádzame jednoznačné svedectvo v historii domus piaristického kolégia vo Váci. Dňa 7. 10. 1798 posvätil tamojší kanonik a arcidiakon Augustín Benedek nový organ v piaristickom kostole, Schreier pri tej príležitosti predniesol aj vyššie spomínanú slávnostnú reč (Carmen Reverendissimo Domino Augustino Benedek ... dum magnificum organum in Templo Scholarum Piarum exstrueret). Po obede predviedol Schreier – podľa historie domus vynikajúci hudobník („musicae peritissimus“) – so žiakmi „za veľkého aplauzu všetkých prítomných svoje vtipné hudobné kánony“.

 

Schreier v dejinách  slovenskej kultúry
Celková charakteristika hudobnej tvorby P. Norberta Schreiera nemôže byť na základe súčasných poznatkov, samozrejme, vyčerpávajúca; no pokiaľ nedôjde k nejakému významnému objavu neznámych prameňov, tak sa ani v najbližšej budúcnosti pravdepodobne nijako podstatne nezmení. No už v súčasnosti možno načrtnúť miesto a význam tohto skladateľa v slovenských hudobných dejinách. Schreierova tvorba nebola známa len v prostredí piaristickej rehole, ako to bolo u väčšiny jeho kolegov skladateľov-piaristov, ale aj mimo nej (farské kostoly a pod.), a to napríklad aj na Spiši, kde Schreier nikdy nepôsobil.
Dnes možno na základe Schreierových známych skladieb tvrdiť, že skladateľ bol výrazným reprezentantom hudobného klasicizmu na Slovensku, a to nielen jeho ranej, ale aj vrcholnej fázy. Páter Norbert si veľmi skoro osvojil mozartovský štýl, ktorý uplatňoval tvorivým spôsobom tak v skladbách väčšieho rozsahu i obsadenia (omšiach, áriách), ako aj v početných menších skladbách (piesne, kánony a pod.). Žiaľ, nepoznáme jeho symfonickú a komornú tvorbu, ktorá by podstatne obohatila obraz o tomto skladateľovi. No vo väčších cirkevných skladbách Schreier využíval kompletný aparát klasicistického orchestra s exponovanými dychovými nástrojmi. Na druhej strane, Schreiera treba hodnotiť komplexne: hudobníkom a skladateľom bol „naplno“ iba v niektorých fázach života (najmä v mladosti). Rovnako dôležitá je i jeho literárna a vedecká tvorba. A to je potrebné si uvedomiť, ak hľadáme jeho miesto v slovenskej kultúre a jej dejinách. Som presvedčený, že postavenie a význam tejto osobnosti boli dôležitejšie, než sa dnes možno zdá.

Literatúra:

HORÁNYI, P. Alexius SchP: Scriptores Scholarum Piarum. Tomus I, Budae 1809.
KAČIC, Ladislav: Piaristi – hudobníci medzi Čechmi, Moravou a Slovenskom v 17. a 18. storočí. In: Slovenská hudba, roč. 29 (2003), č. 1, s. 5–29.
MÚDRA, Darina: Piaristi ako hudobníci – P. Norbert Schreier SchP a Fr. Alojz Schlieszter SchP. In: Slovenská hudba, roč. 19 (1993), č. 3–4, s. 397–405.




Aktualizované: 08. 03. 2016