Logo HŽ

Nestarnúci Offenbachov Orfeus na košickom javisku

Poslednou premiérou opernej sezóny 2011/2012 v Košiciach bola slávna opereta Jacquesa Offenbacha Orfeus v podsvetí. Príbeh nešťastného hrdinu z gréckej mytológie je klasika, kde aj priemerne vzdelaný divák vie, že tak, ako k Rómeovi neodmysliteľne patrí Júlia, bez milovanej Eurydiky sa nezaobíde ani legendárny trácky hudobník. Príbeh poslúžil ako námet rôznym autorom v rôznych dobách a štýloch. Na pracovnom stole ho mali Peri s Caccinim, neodmietol ho Monteverdi, regeneračné kvality v ňom objavil Gluck a s chuťou ho napokon „znemožnil“ i parížsky majster ľahkonohej múzy Jacques Offenbach. Jeho Orfeus sa stal ideologickou satirou a politickou paródiou francúzskej spoločnosti, ktorá v krátkom čase vystriedala niekoľko „milostných“ vzťahov s rôznymi spoločenskými zriadeniami. Antickí bohovia poskytli nevídané možnosti. V travestii namočenom pere si autori zgustli na „božských“ slabostiach aj  úchylkách. S výnimkou rozpačitej historickej premiéry (1858) mala bleskovo prerobená „offenbachiáda“ o pár týždňov už skutočne buffózno-satirický spád a ostré salvy z javiskového Olympu smerovali na správne miesta v hľadisku. Paríž burácal, dokonca dovtedy podradný kankán dostal umeleckú satisfakciu a stal sa megašlágrom.
Košický divák na repríze 24. 6., ktorú som mala možnosť vidieť, síce neburácal, no jednotlivé výstupy ocenil štedrým potleskom. P

revažne stredná a nižšia veková kategória publika bola však dozaista zaskočená výrazne skrátenou podobou očakávaného tanečného „glancnumera“. Navyše bez obligátnych kankánových sukní sa populárny tanec zredukoval iba na niekoľko povinných taktov partitúry. Škoda, lebo košická opera má výborný tanečný súbor. Koncepcia českého hosťujúceho režiséra a úspešného muzikálového herca Lumíra Olšovského nehľadala politické kontexty. Podstatou boli osvedčené komické situácie, dialógy a typológia postáv. Škoda, že vtipne aktualizovaný úvod s metaforou košiara nenašiel ďalšie pokračovanie a bľačiace baletné stádočko sa len presunulo z rôznych častí divadla na javiskovú biofarmu, kde sa stratilo v nových kostýmoch deja. Ani Verejná mienka nedostala výraznejší priestor a jej usadenie medzi publikum bolo jediným kontaktom s verejnosťou. Z Orfea sa stala celebrita, ktorá však v konfekčnom obleku pripomínala skôr chudobného muzikanta než dobre platenú husľovú hviezdu luxusných večierkov high society.

Excentrická a rozmarná Eurydika hľadala lepšiu partiu v perspektívnom Aristeovi, majiteľovi biofarmy. Pod včelárskou maskou bol ukrytý Pluto, ktorý v rachote a dyme motoriek odviedol aj s „rockersky“ pichľavou partiou Eurydiku do svojho „červeného“ sveta. Stretnutie dvoch svetov – unudeného pozemského a akčného podzemného poskytlo priestor pre ďalšie legitímne dejové zápletky aj rozuzlenia. Z hlavných postáv upútal a inscenácii udával prím Juraj Hollý (Aristeus, Pluto), ktorý bezproblémovo zvládol nielen vokálny part, ale v noblesne úlisnom a cieľavedomom šéfovi „podsvetia“ vytvoril neprehliadnuteľnú javiskovú kreáciu. Jeho pendantom bol Marek Gurbaľ (Jupiter) ako hodnoverný ostrieľaný dobyvateľ ženských sŕdc aj tiel, ktorého nečakaná revolúcia na Olympe priviedla na nové (zvrhlícke) myšlienky. Manželský pár v rozvodovom konaní mal ideálnych predstaviteľov: Oľgu Bezačinskú ako utajenú ambicióznu „zlatokopku“ a Antona Baculíka ako nerozhodného milenca bez pevného názoru a vokálneho umelca so zdevastovaným nástrojom. Obaja boli brilantní nielen v dialógoch a hádkach, ale aj hudobných vstupoch. Alena Fialeková v úlohe Verejnej mienky neochvejne bdela ako ortodoxná autorita nad dodržiavaním prirodzených morálnych zákonov.

Kuriozitou, atrakciou a zároveň „spielmacherom“ večera bol Stanislav Pitoňák (John Styx) v úlohe bývalého kráľa Arkádie a večného pijana z rieky zabudnutia Léthé. Publikum bavil senilnými etudami a jeho záverečný kuplet nemal konca kraja, pričom každý opakovaný vstup na javisko vyvolal salvy smiechu. K vydarenému bujarému predprázdninovému vyčíňaniu prispel aj dirigent Igor Dohovič, keď sa do orchestriska dostal skokom s husľami v rukách a v sólových husľových výstupoch vytvoril „alter ego“ Orfeovi. Druhá Offenbachova verzia v dvoch dejstvách mala v Košiciach akceptovateľné a aj potrebné škrty (v rámci nich dokonca nezaznela kompletne ani obľúbená predohra). Bola príjemným osviežením bez nároku na vyššie umelecké či aktualizačné štandardy.

Jacques Offenbach: Orfeus v podsvetí/hudobné naštudovanie: Igor Dohovič/réžia: Lumír Olšovský/scéna: Martin Černý/kostýmy: Roman Šolc/zbormajster: Šimon Marinčák/Anton Baculík (Orfeus), Oľga Bezačinská (Eurydika), Juraj Hollý (Aristeus – Pluto), Marek Gurbaľ (Jupiter), Alena Fialeková (Verejná mienka) a i./Opera Štátneho divadla Košice, navštívené predstavenie 24. 6.




Aktualizované: 15. 03. 2016