Logo HŽ

Každý deň urobiť niečo dobré...

Sergej Larin (9. 3.1956 – 13 .1. 2008)

Správa uprostred januára obletela svetovými médiami vo všetkých jazykoch. V Bratislave zomrel svetoznámy tenorista Sergej Larin ...has died, ist gestorben, e scomparso, est décédé, umer... Šokovala. Tých, čo tenoristu aspoň raz počuli na ktoromkoľvek európskom či zaoceánskom javisku. Ale aj tých, ktorí o jeho ťažkej chorobe, o zázračnom návrate na scénu a napokon o opätovnom zhoršení zdravotného stavu vedeli čosi viac. Jednoducho, bolo nemysliteľné pripustiť si, že skvelý umelec a dobrý človek už nie je medzi nami...

Pre slovenskú kultúrnu obec išlo o stratu o to väčšiu, že sme si Sergeja Larina tak trocha prisvojili. Celé desaťročie totiž pravidelne vystupoval v Opere Slovenského národného divadla, kde je sólistkou aj jeho manželka Lilia a z Bratislavy sa odrazil k medzinárodnej kariére. Na začiatku – ako to často v opernom svete býva – stála náhoda. Mladému, ale už vedúcemu tenoristovi prvej litovskej scény vo Vilniuse (absolútny debut ako Alfredo v Traviate roku 1981), ponúkol dirigent Jonas Alexa naštudovanie roly Hermana v Pikovej dáme v Opere SND. Litovčan Alexa bol poverený naštudovaním Čajkovského diela a neskôr sa stal šéfdirigentom bratislavskej Opery. Sergej Larin, ktorý pôvodne vyštudoval francúzštinu a potom na litovskej akadémii spev, stvárňoval dovtedy skôr lyrické tenorové party. Alexova záruka, že jeho koncepcia bude rešpektovať Larinov vokálny naturel, ale aj blízkosť Bratislavy k západnému svetu a hlavne k Viedni, zohrali svoje.

Po hosťovaní v Bohéme v novembri 1988 začal skúšať v SND Pikovú dámu. Vtedajší šéf Opery SND Marián Chudovský spomína: „Sergej prišiel do Bratislavy dokonale pripravený, zúčastnil sa na skúšobnom procese a keďže v čase premiéry v januári 1989 ochoreli obaja domáci predstavitelia Hermana, Larin počas štyroch dní stál na javisku v tejto vypätej úlohe trikrát. Bolo jasné, že je to veľký talent, poctivý pracant a inteligentný muž. Po krátkom čase som mu navrhol stály angažmán. Ponuku prijal a začal sa neľahký kolotoč vybavovania, korunovaný úspechom. Po Pikovej dáme sme spolu robili premiéru Adriany Lecouvreur, v tom čase ešte v slovenčine a v role Maurizia krátko potom zaskakoval za Neila Schicoffa v rozbehnutom predstavení mníchovskej opery.“

 

... viac v aktuálnom čísle HŽ




Aktualizované: 11. 07. 2016