Logo HŽ

Posledný z titanov: Wolfgang Wagner a Bayreuthský mýtus

portrét

Bol typickou hornofranskou náturou. Tvrdohlavý, škriepny, nesmierne spätý s krajinou, v ktorej strávil celý svoj život. Takto sa riaditeľ Salzburských slávností Jürgen Flimm vyjadril o Wolfgangovi Wagnerovi, poslednom patriarchovi rozporuplnej a večne rozhádanej wagnerovskej rodiny. Bol vnukom Richarda Wagnera a jeho manželky Cosimy a pravnukom Franza Liszta, služobne najstarším divadelným intendantom na svete, zakladateľom povojnového „nového Bayreuthu“, režisérom, scénografom a umeleckým riaditeľom Bayreuthských slávností. Spevákmi milovaný, kritikou zosmiešňovaný, majúci neustále na zreteli rodinné dedičstvo, vošiel do histórie ako posledný z titanov Bayreuthského mýtu. Wolfgang Wagner zomrel 21. marca 2010 vo veku 90 rokov vo svojom dome neďaleko festivalového divadla v Bayreuthe.

Detstvo v Bayreuthe
 
Život Wolfganga Wagnera bol podobne ako život jeho starého otca Richarda plný rozporov. Narodil sa 30. augusta 1919 ako syn hudobného skladateľa a dirigenta Siegfrieda Wagnera (1869–1930) a anglickej emigrantky Winifred, rodenej Williamsovej (1897–1980). Po nečakanej smrti Siegfrieda Wagnera, ktorý podľahol infarktu po jednej z Bayreuthských divadelných skúšok, sa o výchovu štyroch detí okrem matky starali aj početní hostia Vily Wahnfried, wagnerovského rodinného sídla. Medzi nich sa od začiatku tridsiatych rokov pravidelne radil aj Adolf Hitler. Budúcemu Führerovi, ktorý od detí vyžadoval oslovenie „strýko Wolf“, veľmi záležalo na „nemeckej“ výchove potomkov veľkého Richarda Wagnera, o ktorého diele hovorieval ako o svojom osobnom náboženstve. V roku 1940 odišiel Wolfgang do Berlína, kde v tamojšej Pruskej národnej opere pracoval ako asistent réžie. V roku 1944, pri príležitosti nedožitých 75. narodenín Siegfrieda Wagnera, inscenoval otcovu operu Andreasnacht. Napriek prominentným známostiam nezostali ani vnuci Richarda Wagnera ušetrení vojenskej služby, a tak musel aj Wolfgang čoskoro na front, z ktorého sa vrátil s ťažkým zranením.

Nový Bayreuth

 Na rozdiel od Vily Wahnfried vyviazlo Divadlo na Zelenom vŕšku z bombových náletov bez akejkoľvek ujmy vďaka omylu spojeneckých pilotov, ktorí si ho pomýlili s miestnym pivovarom. Osud Bayreuthských slávností však visel na vlásku. Bayreuthský genius loci ako púťový sakrament Adolfa Hitlera a stará vdova po poslednom riaditeľovi slávností, ktorá až do svojej smrti zostala vernou obdivovateľkou Führerových modrých očí, boli aspektmi, ktoré rozhodne nežičili obnoveniu predvojnovej festivalovej tradície. Wolfgang  spolu s bratom Wielandom boli však pevne rozhodnutí, obnoviť divadelný festival. S víziou „nového Bayreuthu“ slúžiacemu len a len umeniu sa vydali hľadať sponzorov po celom Nemecku. Až do svojich posledných dní si Wolfgang Wagner neželal nijaké politické debaty v prostredí divadla. Umelecky nadanejší Wieland mal na starosti réžiu a výber umelcov, Wolfgang sa venoval radšej marketingu a manažmentu. V roku 1951 sa z balkóna divadla ozvali fanfáry, ktoré okrem začiatku prvého Prsteňa po vojne pod taktovkou Herberta von Karajana trúbili aj na zrod novej éry Bayreuthských slávností, ktorých symbolom sa stali scénicky a režijne puristické inscenácie Wielanda Wagnera. Ich markantným znakom bola strohá symbolickosť a statická zborová réžia  s tendenciou k monumentalizmu, vďaka čomu ich mnohí kritici označili za postfašistické.

Kovanie mýtu v Bayreuthskej dielni

Po smrti Wielanda v roku 1966 sa stal Wolfgang jediným riaditeľom Bayreuthského festivalu. S cieľom zachovať jeho dedičstvo aj pre budúce generácie pretavil charakter rodinného podniku festivalu do verejnoprospešnej nadácie. Jej hlavným mottom sa stal pojem „Bayreuthská dielňa“, ktorá sa stala liahňou pre nové interpretačné talenty diela Richarda Wagnera. Festivalové divadlo a znovupostavená Vila Wahnfried prešli pod správu Nadácie Richarda Wagnera v Bayreuthe, na ktorej sa dodnes podieľa rodina Wagnerovcov a štát. Wolfgang Wagner sa stal jediným konateľom a spoločníkom novozaloženej firmy  Bayreuthské  slávnosti s. r. o. (od roku 1987 so zmluvou na doživotie), čo mu zabezpečilo väčšiu voľnosť pri rozhodovaní a zostavovaní programu. Wolfgang Wagner sa začal okamžite venovať aj režírovaniu. Publiku sa predstavil dovedna dvanástimi inscenáciami. Do dejín wagnerovskej recepcie vošli ako tradicionalistické, nezáživné a malomeštiacke. No aj keď si na nich kritika vždy zgustla, publikum ich prijalo s nadšenými ováciami. Wolfgang Wagner si však veľmi dobre uvedomoval, že ak chce zvýšiť renomé Bayreuthu ako prvej scény wagnerovskej interpretačnej tradície, musí dať priestor aj druhej strane a názoru z opačnej strany režijnej barikády. S prísľubom absolútnej umeleckej voľnosti sa mu podarilo angažovať režisérov ako Patrice Chéreau, Heiner Müller, Götz Friedrich či Christoph Schlingensief. Nibelungov prsteň pod taktovkou Pierra Bouleza v réžii Patricea Chéreaua z roku 1976 sa stal legendárnym „Prsteňom storočia“.

Jeho inscenačný, silne aktualizujúci režijný koncept spôsobil na Zelenom vŕšku obrovskú revolúciu. Režijný tím pravidelne dostával listy vyhrážajúce sa zabitím, všemožné wagnerovské spolky si chceli stiahnutie sprvu divácky mimoriadne neobľúbenej Chéreauovej interpretácie vynútiť podplatením Wolfganga Wagnera. A aj keď podľa Jürgena Flimma Wolfgang Wagner osobne príliš neobľuboval Chéreauov Ring, Müllerovho Tristana z roku 1993 či Tannhäusera Götza Friedricha z roku 1972, o úspech sa vždy dokázal zasadiť osobnou angažovanosťou pri realizácii jednotlivých inscenácií. Siegfried Jerusalem, jeden z najväčších bayreuthských hrdinských tenorov spomína na Wolfganga Wagnera ako na nesmierne starostlivého impresária, ktorý si svojich umelcov nadovšetko vážil. Človek nikdy nevedel, kedy mu Wolfgang Wagner svojou uponáhľanou chôdzou skríži cestu v labyrinte Bayreuthského divadla. Legendárne sú pauzy medzi skúškami v divadelnej kantíne, počas ktorých zvykol baviť umelcov a hostí nespočetnými a pútavo vyrozprávanými historkami. Dirigent Christian Thielemann, prominentný odchovanec Bayreuthskej dielne, dodnes spomína na talent Wolfganga Wagnera, rozpoznať a interpretovať komplexné hudobné štruktúry Wagnerových hudobných drám a pochopiť zmysel umeleckej výpovede ich partitúr, ktorý do veľkej miery ovplyvnil jeho účinkovanie a interpretáciu diel Richarda Wagnera za dirigentským pultom mnohých svetových orchestrov.

„...wisst ihr, wie das wird?“

Choroba a starecká slabosť, ktoré čoraz negatívnejšie ovplyvňovali spôsob vedenia Bayreuthských slávností, prinútili Wolfganga Wagnera v roku 2008 k abdikácii v prospech svojich dvoch dcér. Toto rozhodnutie, ktorému predchádzali miestami až nechutné vnútorné rodinné spory odohrávajúce sa z väčšej časti na verejnosti, ovplyvnilo aj náhle úmrtie jeho druhej manželky Gudrun (1944) na jeseň roku 2007. Práve ona sa mala stať pokračovateľkou v kresle riaditeľky slávností, na ktoré si medzičasom začala nárokovať aj Wielandova dcéra Nike (65), intendantka kultúrneho festivalu vo Weimare. Kolobeh klebiet a dementi ukončilo rozhodnutie, ustanoviť do pozície vedenia Bayreuthských slávností dcéru z druhého manželstva Katharinu (32). Tá sa o tento post dnes delí so svojou nevlastnou sestrou, dcérou Wolfganga Wagnera z prvého manželstva, Evou Wagnerovou-Pasquierovou (65), ktorá už niekoľko rokov stojí na čele renomovaného operného festivalu v Aix-en-Provence. Bayreuthský mýtus, ktorý Wolfgang Wagner za posledné takmer polstoročie vybudoval, sa pod vplyvom sporov okolo jeho následníctva otriasol v základoch. Mnohí umelci svoju účasť na produkciách odriekli aj vďaka vrtochom starého impresária.

A aj keď divácky záujem o predstavenia vo festivalovom divadle s jedinečnou akustikou neutícha (čakacia  doba na lístky na jedno predstavenie sa momentálne pohybuje v rozmedzí okolo 8 rokov), nové vedenie sa bude musieť dopracovať k takému konceptu, ktorý Bayreuthskému festivalu prinavráti niekdajšiu publicitu a vážnosť. Jedným z posledných rozhodnutí Wolfganga Wagnera bolo otvorenie festivalového archívu a prísľub pomoci pri spracúvaní nacistickej minulosti Bayreuthu – témy, ktorá bola až donedávna tabu. Toto rozhodnutie spolu s angažovaním kontroverzného Christopha Schlingensiefa za režijný pult inscenácie Parsifala v roku 2007 dokazujú, aké odvážne boli rozhodnutia Wolfganga Wagnera až do posledných dní. Len po jeho smrti je vidieť, do akej miery ovplyvnil to „svoje“ divadelné storočie, podobne ako kedysi jeho slávny starý otec storočie devätnáste.




Aktualizované: 12. 05. 2016