Logo HŽ

História repertoáru Mestského divadla v Prešporku

Dejiny Mestského divadla (dnešnej historickej budovy SND) od jeho postavenia v roku 1886 až do založenia Slovenského národného divadla v roku 1920 úzko súvisia s históriou mesta a osudmi prešporských mešťanov. Divadlo tvorilo súčasť ich života a jeho návšteva bola pre nich každodennou samozrejmosťou. Je všeobecne známe, že na spoločenský a kultúrny život Prešporka mala výrazný vplyv cisárska metropola Viedeň. Nešlo iba o geografickú blízkosť, ale predovšetkým o spoločné zvyklosti obyvateľov obidvoch miest. Vplyv Viedne sa odrazil aj v umeleckom profile divadla, ktorý formovali nemeckí a rakúski divadelní riaditelia podľa vzoru viedenských predmestských divadiel. Preto sa o období do roku 1920 dá ťažko hovoriť ako o priamej prehistórii slovenského divadelného umenia. Keďže však tvorilo a tvorí súčasť dejín Bratislavy, ako aj dejín divadelnej budovy, možno ho oprávnene považovať za súčasť dejín SND.
Bohatý kultúrny život existoval v Prešporku už pred postavením prešporského Mestského divadla v roku 1886. Divadelné predstavenia sa často konali v provizórnych priestoroch – na trhovisku či v hostincoch. Situácia sa zmenila postavením prvého kamenného divadla v roku 1776, na čom mal zásluhu gróf Juraj Csáky. Divadlo sa nachádzalo na mieste terajšej historickej budovy SND. Koncom 19. storočia sa táto budova pre veľký záujem publika stala nedostačujúcou a jej stav nezodpovedal bezpečnostným predpisom. Preto sa mesto v roku 1884 uznieslo, že dá postaviť novú budovu.


Za hlavných architektov Mestského divadla boli vymenovaní Ferdinand Fellner a Hermann Helmer. Nápis na priečelí budovy Városi szinház (Mestské divadlo) deklaroval skutočnosť, že divadlo postavilo mesto a malo slúžiť jeho obyvateľom. Slávnostné otvorenie divadla sa konalo 22. septembra 1886, program pozostával výlučne z maďarských diel – slávnostného pochodu Sándora Bertha (v poslednej chvíli prišlo z neznámych príčin k zmene programu a hral sa Rákoczyho pochod), ďalej prológu Móra Jókaia Lidérczfények (Bludičky), predneseného za prítomnosti autora, a opery Bánk bán od Ferenca Erkela, ktorej prvé dejstvo dirigoval samotný skladateľ a zaznela v podaní členov Kráľovskej opery a Národného divadla z Budapešti. Krátko na to, presne 30. septembra, 1886 bola zahájená denná prevádzka. Budova bola majetkom mesta, ktoré ju prenajímalo divadelným riaditeľom a ich spoločnostiam. Prvým nájomcom sa stal nemecký riaditeľ Max Kmentt.

Vzhľadom na počet obyvateľov, ktorých bolo v čase postavenia divadla podľa štatistických údajov zhruba 50 000, ako aj po predchádzajúcich skúsenostiach s fungovaním starého divadla, trvala sezóna šesť, príp. sedem mesiacov (spravidla od konca septembra do konca apríla, ako záver sezóny často platila Kvetná nedeľa, t. j. posledná nedeľa pred Veľkou nocou). Na letné mesiace si nájomca musel nájsť buď divadlo v niektorom z kúpeľných miest, alebo si mohol prenajať letnú Arénu v Prešporku.
V prenájme prešporského Mestského divadla sa vyskytovalo jedno špecifikum, a tým bolo rozdelenie polročnej sezóny medzi nemeckého a maďarského riaditeľa. Keďže v čase postavenia novej budovy tvorili po nemecky hovoriaci Prešporáci väčšinu publika, rozhodlo mesto o pridelení výhodnejších zimných mesiacov nemeckému riaditeľovi.

Zvyšok sezóny patril maďarskému riaditeľovi a jeho spoločnosti. Zadelenie platilo do roku 1899, kedy mesto prenajalo divadlo jednému riaditeľovi s dvoma súbormi – nemeckým a maďarským. K pôvodnému modelu dvoch riaditeľov sa Prešporok vrátil už v roku 1902, aj  keď za zmenených podmienok. Maďarský riaditeľ dostal výhodnejšiu časť sezóny a taktiež sa zvýšil počet mesiacov jeho prenájmu. Napriek vynúteným zmenám sa nemeckí a maďarskí riaditelia v divadle striedali i naďalej až do príchodu českých umelcov v roku 1919 a začatia ich pravidelných divadelných predstavení od roku 1920. Niektorí (väčšinou maďarskí) riaditelia ostali v Prešporku len pár rokov, iným bolo divadlo zverené v rámci dlhšieho obdobia. Z dôvodu striedania sa riaditeľov preto nedošlo ku kontinuálnemu budovaniu umeleckého profilu divadla, ako tomu bolo po roku 1920. Vždy išlo o čo najlepšie zabezpečenie konkrétnej sezóny.
Čo sa týka zostavenia hracieho plánu, riaditeľ musel vziať do úvahy požiadavky mesta obsiahnuté v nájomnej zmluve, avšak pri výbere konkrétnych diel bol závislý od vkusu platiaceho publika. Repertoár uvádzaný v prešporskom Mestskom divadle bol tradičným repertoárom divadiel v provincii v období na konci 19. a začiatku 20. storočia. Svojím širokým záberom mal osloviť čo najväčšiu časť obyvateľstva, pretože vzhľadom na spôsob prevádzky musel zabezpečiť príjem pre riaditeľa a jeho divadelnú spoločnosť.
V čase postavenia Mestského divadla sa vo Viedni skončilo obdobie viedenských frašiek, avšak v „provinčnejšom“ prešporskom divadle patrili diela autorov Johanna Nestroya (Der böse Geist Lumpacivagabundus, Einen Jux will er sich machen, Das Mädel aus der Vorstadt, Der Talisman) a Friedricha Raimunda (Der Verwunschene Schloss, Der Bauer als Millionär, Der Verschwender) až do konca 19. storočia k najhrávanejším. Popri nich boli tak pred ako aj po roku 1900 najhranejšími autormi frašiek a veselohier Gustav Kadelburg, Franz v. Schönthan, Oskar Blumenthal a Franz v. Koppel-Ellfeldt (väčšina tvorby týchto troch autorov vznikla vo vzájomnej spolupráci. K najhranejším dielam patrili: Im weissen Rössl, Als ich wieder kam, Auf der Sonnenseite, Die strengen Herren, Zwei Wappen - O. Blumenthal – G. Kadelburg, Goldene Eva, Comtesse Guckerl, Renaissance - F.    v. Schönthan – F. v. Koppel-Ellfeldt). Okrem nemeckých a rakúskych autorov boli veľmi obľúbení francúzski dramatici Victorien Sardou (Madame Sans Gêne, Cyprienne, Georgette, Fedora, Vlasť), Alexander Bisson (Le Contrôleur des wagons-lits, Monsieur le directeur, La famille Pont-Biquet) a Edouard Pailleron (Les Cabotons, La souris).


Mimoriadne obľúbeným hudobno-dramatickým druhom bola opereta, zvlášť viedenská. Jej obľúbenosť vyvrcholila vo Viedni v druhej polovici 19. storočia a to isté sa dá pozorovať (s niekoľkoročným oneskorením) aj v Prešporku. K najobľúbenejším autorom patrili Johann Strauss (Netopier, Cigánsky barón, Noc v Benátkach, Karneval v Ríme, Simplicius), Karl Millöcker (Žobravý študent, Viceadmirál, Úbohý Jonatán, Gasparone) a Franz von Suppé (Boccaccio, Donna Juanita, Veselí chlapci, Krásna Galatea, Fatinica, Model). Viedenských autorov dopĺňali operety Jacquesa Offenbacha (Hoffmannove poviedky, Krásna Helena, Orfeus v podsvetí). Tieto operety mali do roku 1900 v dennom repertoári jednoznačne prevahu a aj na začiatku 20. storočia patrili k často hrávaným dielam. V novom storočí ich doplnila tvorba „strieborného veku“ viedenskej operety: Franza Lehára (Drotár, Veselá vdova, Viedenské ženy, Gróf z Luxemburgu, Cigánska láska, Svadba zo žartu, Princezná, Eva), Emmericha Kálmána (Jesenné manévre, Cigánsky primáš, Čardášová princezná, Faschingsfee) a Edmunda Eyslera (Bruder Straubinger, Künstlerblut, Der lachende Ehemann, Der Frauenfresser, Die Schützenliesl).

 

Pre prešporské publikum znamenali frašky, veselohry a operety zdroj dennej zábavy. Spravidla boli počas každej sezóny uvedené niekoľkokrát, často pred vypredaným hľadiskom. Uvádzali ich tak nemeckí ako aj maďarskí riaditelia, každý vo svojom jazyku. Počas 1. svetovej vojny sa na doskách divadla objavili predstavenia typu varieté a revue. Preferencie publika teda smerovali k zábavnému žánru, o čom boli dobre informovaní nemeckí divadelní riaditelia Max Kmentt, Emanuel Raul a Paul Blasel, ktorí v rokoch 1886–1920 pôsobili v prešporskom Mestskom divadle a svoj repertoár prispôsobili preferenciám publika. Zároveň sa snažili o čo najčastejšie hosťovanie umelcov z Viedne a uvádzanie noviniek úspešných vo viedenských divadlách.
Repertoár maďarských divadelných spoločností tvorili taktiež frašky, veselohry a operety rakúskych i nemeckých autorov v maďarskom preklade. Tie však publikum dôverne poznalo v podaní nemeckých divadelných spoločností, a to na vyššej umeleckej úrovni. Maďarské predstavenia publikum navštevovalo v prípade uvedenia zaujímavých diel – napr. opier alebo obľúbených operiet, avšak nie denne. Okrem toho zaraďovali maďarskí riaditelia do svojho repertoáru maďarské ľudové hry, spevohry a veselohry, autormi tých najhranejších boli Lajos Dóczy (A csók, Az utolsó szerelem, Széchy Mária), Ferenc Csepreghy (A piros bugyelláris, Sárga csikó), Ede Tóth (A falu rossza), Sándor Lukácsy (Kózsa Jutka, A vereshajú), Ede Szigligeti (A czigány), Viktor Rákosi (A dezentor), László Rátkay (Felhő Klári).

Malá návštevnosť maďarských predstavení mala za následok finančné ťažkosti maďarských riaditeľov (a to aj napriek bohatej podpore zo strany mesta), čo viedlo k častej výmene v porovnaní s nemeckými riaditeľmi. Počas rokov 1886–1920 pôsobilo v Mestskom divadle sedem maďarských riaditeľov: Károly Mosonyi, Ignácz Krecsányi, Iván Relle, Mihály Szendrey, Péter Andorffi, Kálmán Balla a Károly Polgár.
Od začiatku divadelnej prevádzky bola najžiadanejším hudobno-dramatickým druhom opera. Kvôli pravidelným návštevám viedenskej Dvornej opery a hosťovaniu viedenských umelcov v Mestskom divadle mali Prešporáci vysoké nároky na umeleckú úroveň ponúkaných naštudovaní. Medzi najčastejšie hrané diela patrili opery Maškarný bál, La traviata, Trubadúr, Rigoletto (G. Verdi), Faust (Ch. Gounod), Carmen (G. Bizet), Komedianti (R. Leoncavallo), Sedliacka česť (P. Mascagni). Ponúkali ich tak nemeckí, ako aj maďarskí riaditelia. Ďalej publikum vysoko hodnotilo „romantické opery“ Richarda Wagnera (Lohengrin, Blúdiaci Holanďan, Tannhäuser), pričom ich uvádzanie záviselo od získania kvalitných sólových členov umeleckého súboru, príp. od možnosti angažovať hosťujúcich sólistov.   
Hudobno-dramatický repertoár dopĺňali činoherné predstavenia. Žiadanými autormi boli „klasici“: William Shakespeare (Richard III., Hamlet, Othello, Rómeo a Júlia, Kupec benátsky, Sen noci svätojánskej), Friedrich Schiller (Panna Orleánska, Zbojníci, Mária Stuartová, Úklady a láska), Alexander Dumas ml. (Dáma s kaméliami, Kean). Koncom 19. storočia, ale najmä v 20. storočí prenikajú do denného repertoáru predovšetkým nemeckých riaditeľov autori novodobej drámy Hermann Sudermann (Heimat, Es lebe das Leben, Das Glück im Winkel, Der gute Ruf), Gerhard Hauptmann (Furman Henschel, Potopený zvon, Bobrí kožuch, Tkáči), Henrik Ibsen (Opory spoločnosti, Hedda Gabler), Arthur Schnitzler (Milkovanie, Lebendige Stunden, Abschiedsouper). Maďarskí riaditelia uvádzali týchto súčasných nemeckých autorov len výnimočne. Prešporské publikum neodmietlo možnosť spoznať novú činohernú tvorbu, avšak spravidla uprednostnilo známe a osvedčené diela.


Súčasťou divadelnej ponuky boli hosťovania viedenských umelcov. K najčastejším hosťom nemeckých riaditeľov patrili členovia viedenskej Hofoper a Hofburgtheater ako napr. Minna Walter, Theodor Reichmann, Marie Pospischil, Bernhard Baumeister, Rudolf Tyrolt, ďalej Adolf Sonnenthal, Alexander Girardi, Hugo Thimmig a ďalší. Maďarskí riaditelia pozývali do Prešporka umelcov z Budapešti, z členov Maďarskej kráľovskej opery (Magyar királyi opera) a Národného divadla (Nemzeti színház) tu hosťovali napr. Emília Pajor, Jenő Déry, Viktor Dalnoky, Róza Dömjén Festetics a ďalší. Okrem sólistov vystupovali v Mestskom divadle viaceré viedenské ansámble ako napr. Wiener Hauptstadt Ensemble, Wiener Novitäten Ensemble a Neue Wiener Bühne.
Azda historicky najvýznamnejším (v sledovanom období) bolo vystúpenie operného súboru českého Národného divadla z Brna pod vedením Františka Lacinu. Súbor z Brna zavítal dvakrát – v roku 1902 (30. 3.–14. 4.) a v roku 1905 (2. 5.–18. 5.).

Predstavenia mali veľký ohlas u tunajšieho publika, a to aj napriek tomu (alebo práve vďaka tomu), že boli v češtine. Podľa dobových kritík išlo o kvalitné predstavenia, čo pravidelní návštevníci divadla vedeli oceniť. Navyše, o operné predstavenia, ktorých už nebývalo veľa, mali vždy záujem. Po skončení druhého hosťovania v roku 1905 sa česká opera objavila na doskách Mestského divadla až po roku 1919, a to z dôvodu politických a spoločenských zmien, ku ktorým prišlo po skončení 1. svetovej vojny.
V roku 1920 sa konala historicky prvá sezóna novozaloženého Družstva SND v Mestskom divadle. Následne na to začala nová vláda vyvíjať tlak na dovtedajších nájomcov divadla. Reakcia prešporského obyvateľstva bola silno negatívna, prejavila sa bojkotovaním českých predstavení a podporovaním predstavení vo vlastnom jazyku, ktoré organizovali umelecké agentúry. Paralelná prítomnosť nemeckého, maďarského a českého umeleckého súboru v meste po roku 1920 mala za následok výrazné pozdvihnutie úrovne divadelného umenia. Toto obdobie sa však rýchlo skončilo, pretože uchovanie kultúrnej a jazykovej rôznorodosti Prešporka/Bratislavy nepatrilo k prioritám nového vedenia divadla a ani k prioritám štátnej politiky.




Aktualizované: 16. 06. 2016