Logo HŽ

Eurokontext.sk 2016

Slovenskú hudobno-divadelnú sezónu po dvoch rokoch opäť uzavrel medzinárodný festival. Po predchádzajúcom činohernom ročníku otvoril Eurokontext.sk 2016, ktorého usporiadateľom je Slovenské národné divadlo, priestor pre operné a tanečné konfrontácie.

Keď v roku 2004 prišiel riaditeľ SND Marián Chudovský s myšlienkou Medzinárodného festivalu hudobného divadla, znamenalo to ďalší krok k spestreniu ponuky inscenačných poetík, aj k otvoreniu diskurzu o opernom divadle v dovtedy značne uzavretej, divadelne konzervatívnej národnej scéne. So zmenou vedenia sa tradícia bienálne usporadúvanej prehliadky po dvoch ročníkoch prerušila. Chudovského návrat na post generálneho riaditeľa (2012) znamenal vzkriesenie festivalu pod novým názvom Eurokontext.sk.
Modifikovaná štruktúra podujatia odráža trojsúborové usporiadanie SND: po skúšobnom „nultom“ ročníku 2014, keď sa o festivalové večery podelili činohra, opera i balet, a po vlaňajšom činohernom ročníku 2015 sa na sklonku uplynulej sezóny na javiskách SND opäť predstavili hudobno-divadelné súbory. V opernej časti bol pomer hosťujúcich inscenácií a predstavení domáceho SND päť ku piatim, v tanečnej časti tri ku dvom. Žánrové ozvláštnenie programu priniesla pantomíma Harlequin Restor‘d! – dojemné stretnutie Milana Sládka s novoobjaveným barokovým hudobným dielom Richarda Charkeho z roku 1730.
Usporiadatelia festivalu mali dnes ťažšiu pozíciu než na začiatku milénia. Internet spravil zo sveta globálny priestor bez hraníc a obmedzení, informácie sú dostupné a lacné – vrátane tých o opere či tanci. Súčasného diváka je čoraz ťažšie zaujať, či dokonca prekvapiť. Podľa slov riaditeľa Opery SND Slavomíra Jakubeka, ambíciou Eurokontextu.sk 2016 bolo priniesť nielen zaujímavé diela, ale zároveň pozoruhodné inscenácie, ktoré by pre domáce prostredie predstavovali určitú vzpruhu, výzvu na konfrontáciu a inšpiráciu. Pri hosťujúcich predstaveniach sa tento zámer podarilo v značnej miere naplniť a nášmu publiku sprostredkovať nejeden dramaturgický aj inscenačný „objav“.
Prostredníctvom opernej časti festivalu sa na javiská SND dostal repertoár, ktorý na plagáte prvej slovenskej scény dlhodobo absentuje: klasika 20. storočia (Dmitrij Šostakovič: Orango/Antiformalistický jarmok, ND Praha; Bohuslav Martinů: Epos o Gilgamešovi, ND Brno; Sergej Prokofiev: Ohnivý anjel, NDM Ostrava; Leoš Janáček: Z mŕtveho domu, ND Praha), stará hudba (Henry Purcell: Dido a Aeneas, ND Brno) i súčasná domáca tvorba (Marián Lejava: Bohom milovaný, ŠD Košice). S výnimkou Z mŕtveho domu išlo o tituly, ktoré SND doposiaľ nikdy neinscenovalo. Istý hendikep opernej časti Eurokontextu.sk 2016 predstavovalo zúženie akčného rádia na Českú republiku. Národnostné zloženie tvorcov inscenácií, ktoré prezentovala baletná časť festivalu, bolo o čosi pestrejšie: popri dvoch novinkách zo SND sa na program dostali maďarsko-francúzsky súbor Compagnie Pál Frenák, španielsky súbor Compañía Antonio Gades aj legendárny Ballet Eifman.
Eurokontext.sk 2016 vygeneroval viacero zaujímavých tém. O sprostredkovanie najsilnejších umeleckých zážitkov, ale aj kritických postrehov sme požiadali našich kmeňových recenzentov Pavla Ungera, Jozefa Červenku, Michaelu Mojžišovú, Vladimíra Blaha (opera) a Petra Maťa (balet).



Podnetné operné divadlo
Názov Eurokontext.sk explicitne vypovedá o tom, čím by festival zaradený na koniec bratislavskej sezóny rád bol. Obmedzením záberu na české a slovenské domy ostal z myšlienky konfrontovať výsledky a trendy slovenskej opery v stredoeurópskom priestore síce len zlomok, domácemu návštevníkovi však ponúkol aspoň „kontext“ dvoch susedných kultúr. Bez väčšej proporčnosti vo výbere zahraničných ansámblov (ale aj jasnejšieho dramaturgického cieľa) sa však na mapu rešpektovaných európskych festivalov ten náš sotva dostane.
Ak mám určiť najsilnejší zážitok podujatia, tak inscenácia, ktorú označím, nebola pre mňa prekvapením. Videl som ju na premiére v pražskom Národnom divadle a už vtedy som ju považoval za originálnu a hodnú exportu. Bol som teda skôr zvedavý, ako opera Leoša Janáčka Z mŕtveho domu zarezonuje na bratislavských doskách. Jediná vlastná produkcia SND z roku 1938 už asi nemá priamych svedkov, a tak ožívajú skôr spomienky na inscenačné podoby, ktoré nám jednorázovo priviezli Praha (1972) či Brno (2004).
Aktuálna verzia je však úplne iná. Nápaditá, osobitá, inscenačným výkladom provokujúca k vášnivým polemikám, pritom však pevne a nespochybniteľne zakotvená v hudobnej reflexii partitúry. Dirigent Robert Jindra vníma Janáčkove tóny a slová v ich jednote, modeluje najcitlivejšie detaily v dynamike, farbách, vo výraze a emóciách. Skrátka, z jeho interpretácie (a súčasne i z hry orchestra a výkonov sólistov) vyžarujú hlboká znalosť skladateľových zámerov a zároveň láska k jeho tvorbe. Režisér Daniel Špinar prečítal predlohu síce činohernými očami, no so vzácnym inštinktom pre vizuálne stvárnenie hudby. Neváhal siahnuť po prvkoch naturalizmu i symbolike, najmä však do detailov vypracoval profily postáv a ich vzťahy. Sibírsky gulag našiel v jeho poňatí nadčasový význam. Inscenačný tím vytvoril moderné a podnetné operné divadlo s rešpektom voči priorite hudby.
Pavel UNGER

 

Slovo a výklad
Z tohtoročného Eurokontextu.sk som mohol vidieť len časť, z ktorej ma bez zaváhania najsilnejšie oslovila pražská inscenácia Z mŕtveho domu. Hoci pre vynikajúceho činoherného režiséra Daniela Špinara bol Janáčkov opus operným debutom, prezentoval sa v ňom ako zrelý a vnímavý tvorca, pre ktorého nie je operná forma obmedzením, ale naopak, otvorením nového priestoru. Zásahom do libreta a spojením niektorých postáv zjednodušil a sprehľadnil terén. Jeho režijná koncepcia vychádza predovšetkým z neuveriteľne precíznej práce s textom: dalo by sa povedať, že inscenuje takmer každé slovo Dostojevského predlohy. Zároveň  mimoriadne citlivo vníma hudbu a v tejto, takmer ideálnej, kombinácii je schopný vystavať príbeh prostredníctvom rozmanitých režijných prostriedkov, ktoré podľa potreby strieda s neuveriteľnou ľahkosťou a samozrejmosťou. Jeho princíp práce sa dá stručne zhrnúť dvomi pojmami: slovo a výklad.

Slovu ostáva verný a výkladom sa mu snaží dostať pod kožu. Špinarov výklad nespochybňuje slovo, aj keď niekedy polemizuje o jeho význame. Pýta sa tak, aby v slove našiel pravdu; štylizuje, aby následne odhalil realitu; zhadzuje, aby povýšil. Zašpiní, aby ukázal čistotu a leští, aby sme nezabudli na špinu. Janáčkova vášeň pre slovo Špinarovi dokonale vyhovuje – aj preto je inscenácia tak „činoherne“ funkčná.
Hudobné naštudovanie a spevácke obsadenie bolo prvotriedne. Je to tretia janáčkovská interpretácia dirigenta Roberta Jindru, ktorú som mal možnosť počuť – a tretia špičková. Je radosť počúvať presný, farebne znejúci orchester plný emócie a drámy pod vedením mladého dirigenta elegantného gesta. Štefan Margita je v súčasnosti pravdepodobne najlepším Lukom Kuzmičom v svetovom kontexte. Michal Bragagnolo bol vizuálne i hlasovo mimoriadne presvedčivým Aljejom, František Zahradníček spevácky silným a herecky noblesným Goriančikovom, skvele herecky prepracovanou figúrou a pekným lyrickým tenorom sa prezentoval Josef Moravec (Skuratov). Tretiemu dejstvu dominoval vynikajúci výkon Pavla Remenára (Šiškov) a tanečnice Jany Vránovej (Akulka).
Jozef ČERVENKA

 

viac v aktuálnom čísle Hudobného života




Aktualizované: 17. 08. 2016