Logo HŽ

HAMBURG: Kultúrny klenot otvorenej kozmopolitnej identity

Náklady na jej dobudovanie sa predražili minimálne desaťnásobne. Počas desiatich rokov výstavby bola striedavo symbolom architektonickej odvahy, kultúrnopolitickej guráže i beľmom neschopnosti, korupcie a malomeštiactva. Ťažký pôrod novej budovy Labskej filharmónie – Elbphilharmonie – v Hamburgu, ktorú medzičasom Hamburčania nevolajú inak než Elphi, zavŕšil napokon triumf moderného staviteľstva, odvahy, najnovšej technológie i kultúrnej a finančnej diplomacie.

Ambicióznemu projektu Elbphilharmonie začala kultúrna obec v Nemecku veriť až 28. mája 2010. Architektonicky nezvyčajná budova, ktorej obrysy mali pripomínať prierez vodným stĺpcom rieky od trblietavých vĺn hladiny až po blatisté dno, totiž konečne slávila glajchu. Siluetu severonemeckej metropoly na Labe obohatila v tento deň filigránsky zvlnená strecha neobyčajnej budovy, ktorá sa mala stať najnovším symbolom umenia a technického pokroku.


Na začiatku bola vlna

V úvode nestál žiaden marketingový plán či prieskum trhu, lež smelá myšlienka sklenenej vlny. Mala sa týčiť do neba nad vodami prístavu, ktorý – spojený priamou riečnou cestou na otvorené more – je pre mesto bohatých obchodných a kultúrnych tradícií bránou do sveta, tvoriac tak nezanedbateľnú časť jeho kultúrnej identity. Odvaha projektu sa stala v onen slnečný májový deň hmatateľnou v celej svojej nezvyčajnosti: spektakulárna poloha na tehlovom fundamente niekdajšieho prístavného skladiska Kaispeicher priamo na rieke bola už v surovom stave prísľubom stavby storočia.

Idea švajčiarskeho architekta Jacquesa Herzoga z roku 2001, ktorá čoskoro našla svojich priaznivcov i odporcov, nebola výsledkom komplikovaných počítačových animácií, ale skicou ľahkej ruky na papieri. Jej nosnou myšlienkou bola vzdušná línia zo skla a svetla, ktorá sa mala svižne dotýkať neba nad mestom. Jej srdcom sa mala stať dômyselne odpérovaná koncertná sála s akustikou svetovej úrovne. Podobný kumšt sa nepodarí vždy a je nápadné, že za posledné obdobie sa tak stalo niekoľkokrát práve pri stavbách slúžiacich umeleckým účelom. Takými sú Opera v Sydney (s ktorou má Elphi popri odvážnej konštrukcii strechy spoločnú aj totálne chaoticky prebiehajúcu výstavbu); Harpa v islandskom Reykjavíku s fascinujúco fragilnou sklenenou fasádou pripomínajúcou ľadové kryhy, ktorá ukrýva auditóriá pre filharmonický orchester i tamojšiu operu; nová Nórska národná opera v Osle so strechou skláňajúcou sa k fjordu či budova kultúrnej a kongresovej haly architekta Jeana Nouvela v švajčiarskom Luzerne (aj v tomto prípade s technicky pozoruhodnou strešnou konštrukciou), ktorá je vďaka famóznej akustike domovom dramaturgicky aj interpretačne skvostného európskeho letného festivalu pre klasickú hudbu.


Bilbao efekt

Nadšenie pre takéto emblematické stavby sa odráža i v jave, ktorému odborníci pre mestský rozvoj hovoria „Bilbao efekt“. Tento fenomén označuje signifikantný kvalitatívny pokrok ekonomického rázu, z ktorého ťažia nielen mesto a región, ale celá krajina. V prípade Bilbaa sa tak stalo pred dvadsiatimi rokmi, po otvorení Guggenheimovho múzea navrhnutého prominentným architektom Frankom O. Gehrym. Netreba však chodiť do Španielska. Závažnosť dopadu na ďalší architektonický a kultúrny rozvoj Bratislavy sa dá pozorovať aj pri novej budove Slovenského národného divadla na dunajskom nábreží. Veľa nasvedčuje tomu, že podobný efekt možno očakávať aj u Elphi. Návštevnícky nápor na sklenenú vlnu z dielne prominentného švajčiarskeho architektonického štúdia Herzog & de Meuron (Tate Modern), postavenú na vojnou zničenom prístavnom skladisku z tehál, ktoré obnovil Werner Kallmorgen (ten znovu postavil aj severonemecké činohry a opery v Hamburgu, Hannoveri či v Kiele), je od otvorenia budovy v novembri minulého roku obrovský. Dopyt po vstupenkách na koncerty prvej sezóny niekoľkonásobne prevyšuje dvetisícstomiestnu kapacitu veľkej koncertnej sály.

Pre mesto i Hamburčanov samotných je Elphi obrovským krokom k zmene imidžu, závažnejším než samotný ťažký pôrod stavby. Bez toho, aby si to obyvatelia zatiaľ všimli, sa zdá, že ich mesto sa chce rozlúčiť so všetkým typicky hamburským. Nielen anglofilný „understatement“, ale ani malomeštiacky šarm pfeffersackov (posmešné pomenovanie hansovných obchodníkov, odkazujúce na ich rýchle zbohatnutie v obchode s koreninami) sa nedajú príliš spájať s trblietavou futuristickou stavbou na hladine Labe. Namiesto toho sa 1,8-miliónová, druhá najväčšia nemecká (a po Viedni tretia najväčšia nemecky hovoriaca) metropola snaží kultúrne konkurovať nielen Berlínu a Mníchovu, ale aj medzinárodným hudobným scénam vo Viedni, Londýne či najnovšie v Paríži. Po prvých orchestrálnych skúškach v novej sále v novembri minulého roku písali nadšení hudobníci cez twitter o slzách dojatia z akustiky, ktorá je porovnateľná s referenčnými sálami – Scharounsovou Berlínskou filharmóniou či viedenským Musikvereinom. A svet začal byť zvedavý na nový „hotspot“ na európskej mape hudobnej klasiky. Do otváracieho koncertu zostávali ešte dva mesiace, počas ktorých sa spomienky na obrovské problémy okolo výstavby priam vyparili.

Coca-Cola? Beethovenova Deviata? Načo?

Nielen enormné prekročenie pôvodných nákladov na stavbu vo výške 865 miliónov eur (z ktorých 789 miliónov nesie mesto samo) prilievalo olej do ohňa horúcej debaty sprevádzajúcej výstavbu Elphi. Za to, že sa vôbec začalo stavať, vďačí kultúrna obec najmä guráži svetobežníckeho dirigenta a šéfdirigenta Symfonického orchestra NDR (2004–2011) Christopha von Dohnányiho. Ten na otázku jedného z mestských poslancov, či Hamburg popri Laeiszhalle vôbec potrebuje ďalšiu koncertnú sálu, odpovedal protiotázkou: či svet svojho času „potreboval“ Beethovenovu Deviatu alebo objavenie Coca-Coly. Vyskytli sa tiež hlasy, ktoré kritizovali, že finančne a logisticky náročný projekt Labskej filharmónie nebol odobrený širokým spoločenským konsenzom vo forme referenda. Domnienka, že v takom prípade by dnes na mieste filharmónie stálo len ďalšie nákupné centrum či muzikálové divadlo (ak vôbec), nie je vôbec scestná.

Argumentačné zápolenie v existencialistickom duchu museli vybojovať i menej zámožné mestá. Stačí si spomenúť na diskusiu okolo už spomínanej dostavby nového SND. Od začiatku milénia napriek tomu badať rozmach v stavbe koncertných sál. Nielen v Reykijavíku, Osle, Paríži, Helsinkách či Kodani. Aj menšie mestá ako Štetín, Vroclav, Łódź, Katovice, Dortmund alebo Bochum sú príkladom toho, ako takéto domy hudobného umenia dokážu oživiť regióny novou dynamikou a vniesť čerstvý vietor do jeho kultúrneho povedomia, ktoré je často zdevastované štrukturálnou transformáciou industriálneho prostredia a demotivované spoločenským a politickým prerodom. Najmä v prípade posledných dvoch menovaných, ani nie dvadsať kilometrov od seba vzdialených centier v nemeckom Porúrí, ktoré sa s postupujúcim odklonom od ťažby uhlia a ťažkého priemyslu snaží nanovo definovať svoju identitu aj početnými umeleckými projektmi, je príjemné sledovať, s akým nadšením boli prijaté nové (v porovnaní s Hamburgom samozrejme oveľa menšie a architektonicky triezvejšie) kultúrne stánky.

Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.

 






Aktualizované: 13. 03. 2017