Logo HŽ

Inscenačný brak ako možná (?) forma operného umenia

Je chvályhodné, že vedenie operného súboru v Banskej Bystrici podporuje tvorivé hľadanie, že trpí horúčkou zlatokopov. No nie všetky „vykopávky“ sú zlatou maskou z Yucatánu, niektoré predstavujú iba kvalitu historického objavu. Ani slávne mená vždy nezaručia inscenačnú kvalitu. Novým preosievaním našla Štátna opera aj tentoraz niekoľko zrniek zlomkového zlata, poklad to však rozhodne nie je.

Dve jednoaktové diela ruských skladateľov – Aleka a Iolantu – dala dohromady pravdepodobne rodná krajina. V prípade Rachmaninovovej opery ide v kontexte skladateľovej kompletnej tvorby skôr o výnimočnosť, v prípade Čajkovského opery o posledné dielo, na ktoré mu po Pikovej dáme a Eugenovi Oneginovi ostávalo relatívne menej síl.

Obe operné premiéry poznačila prvoplánovosť, selankovitosť, falošný sentiment, neprepracované vzťahové línie a režijná bezradnosť. Z dielne neznámeho talianskeho režiséra Marcella Lippiho (umelecké profily na webových stránkach obsahujú iba prezentáciu jeho speváckeho umenia) zaujal len polemicky ladený príspevok v premiérovom bulletine o (spoločenskom) vylúčení a (kresťanskej) láske. Javiskový gýč v podobe trávnatej plochy s bujnou vegetáciou popínavej flóry a nezmyselne blikajúcimi kmeňmi brezových stromov v cigánskej osade s maringotkou bol prejavom scénografickej nespôsobilosti Mareka Gašpara Šafárika. Romanticky sa tváriace átrium Iolantinej spoločenskej izolácie, s vtákmi v klietkach a usedenými priateľkami obhadzujúcimi sa veľkými lupeňmi kvetov, bolo viac recesiou a pripomienkou milej ilustrácie z Pútnika svätovojtešského než serióznou partnerskou ponukou. Pestrofarebným second-handom Cigánov a kostýmovým pêle-mêle Iolanty (Nataša Štefunková) sa panoptikum nemohúcnosti vizuálne dotvorilo.

Zachrániť kultúrne fiasko mohli iba hudobné výkony. Šťastie, že existuje bratislavská výpomoc, bez nej by bol domáci sólistický potenciál paralyzovaný. Absolutórium dvoj-výkonu patrí Jozefovi Bencimu: jeho starý Cigán s nostalgickou baladou v úvodnej scéne z Aleka bol príkladom hereckej aj vokálnej štúdie profesionála. Na druhej premiére „narovnal“ figúru a už ako kráľ René a Iolantin otec držal pevne dispozíciu aj v emotívne silnej výpovedi ariosa Gospoď moj, jesli grešen ja. Inokedy výborná Michaela Popik Kušteková v a priori chybnom obsadení do postavy cigánky Zemfiry okúsila chuť profesionálnej nepresvedčivosti. Oveľa lepšou investíciou pre ňu bola slepá Iolanta, kde jej prekrásne vyšli lyrické plochy a krehkosťou vlastnej fyziognómie dodala postave hereckú autenticitu. Dvojúlohou bol obdarený aj Peter Malý, ktorý sa po problematickom cigánskom zvodcovi v Alekovi slušne popasoval s partom Vaudémonta. A hoci nedosiahol interpretačnú špičku, rozhodne bol aj vo veľkom milostnom duete Vy mne predstali kak videnie prijateľnejšou Iolantinou láskou než jeho „vybučaný“ alternant. Titulná postava gadža Aleka patrila dvom interpretom: domácemu Šimonovi Svitkovi so zjavnou oneginovskou infiltráciou aktuálneho výkonu a litovskému Šarūnasovi Šapalasovi, ktorý očaril prekrásnou farbou aj kantilénou v efektne prednesenom monológu. Herecky provokačnú a spevácky sekundujúcu Zemfiru našiel v Patrícii Macák Solotrukovej. Domáci Ivan Zvarík bol ako starý Cigán hrubozrnný a ako kráľ René vokálne lavírujúci. Dvojúloha mladého Cigána a grófa Vaudémonta bola nad sily sympatického domáceho tenoristu Michala Hýrošša – na javisku sa neuveriteľne trápil, toto obsadenie sa pre neho stalo danajským darom. Domáca Katarína Procházková ako Iolanta bola príjemná v strednej polohe, vo vyššej prekážala prílišná ostrosť výrazne subretnej interpretácie. V orientálnom kostýme dišdaša s kumarom na hlave sa ako liečiteľ Ibn-Hakia zaskvel vynikajúci Zoltán Vongrey. Jeho alternant Marek Pobuda priniesol vyššiu kvalitu v druhý premiérový večer ako vojvoda Robert. V rovnakej úlohe vyznel výkon domáceho Martina Popoviča herecky nevhodne žoviálne a vokálne na hranici akceptácie. V menších úlohách bol ako zbrojnoš Alméric korektný Peter Račko, školácky pôsobil Karol Kurtulík. Pestúnka Marta vyznela v podaní Jitky Sapara-Fischerovej emočne asketicky, Eva Lucká bola afektívnejšia. Duo priateliek Brigity a Laury (Michaela Kraus/Ivana Kurtulíková, Denisa Benčová/Adriana Známová) prinieslo príjemné poznanie dorastajúcej opernej generácie.

Na účet skúseného dirigenta Mariána Vacha ide niekoľko neodpustiteľných faux-pas v obsadení aj v nezvládnutí prvej premiéry. Jej matná podoba sa nedala porovnať so zvukom na druhej premiére, kde odrazu fungovala vnútorná hudobná štruktúra aj logická tektonika diel, orchestrálny zvuk nebol iba nevyhnutnou kulisou a ani dynamika krajných polôh piano – forte, v zborovom telese až extrémna, nepredstavovala jediný výrazový diferenciál farebne bohatej partitúry. Cit pre mnohé veristické postupy v Alekovi aj vyváženejšie hudobno-dramatické plochy v Iolante boli dokladom, že profesionálne nasadenie sólistického ansámblu dokázalo aktivovať inovovaný orchestrálny výkon. Priebežné potlesky v hľadisku (na prvej premiére po áriách takmer úplne vypadli) boli úprimnou odozvou na „staronový“ tvar v umelecky kreatívnejšom nasadení aj podaní.




Aktualizované: 15. 06. 2017