Logo HŽ

Vydarený Falstaff

Opery Otello a Falstaff, skomponované na libretá Arriga Boita, sa považujú za vrchol Verdiho tvorby. No kým Otello len evolučne zvyšuje úlohu orchestra a expresívneho spevu, vzďaľujúc sa od klasického belcanta, Falstaff je prudkým skokom do úplne iného sveta.

Nezapríčinila to iba dominancia orchestrálneho partu, dôraz na ansámblové čísla, absencia árií (nahrádzajú ich recitatívy, monológy a arióza) či úžasná prepojenosť hudby a slova. Prekvapujúcim je aj výnimočný zmysel majstra opernej drámy pre komiku. No nie bezbrehú, skôr chápajúcu ľudské slabosti. Tým sa Verdiho Falstaff odlišuje aj od Shakespearových Veselých paničiek windsorských. Je totiž písaný s nadhľadom starca, ktorý zažil obrovskú slávu i wagnerovský ošiaľ zachvacujúci Európu; človeka, ktorý vítal a inšpiroval zjednotenie Talianska, aby ho ono potom vrcholne sklamalo. A napokon, ani jeho súkromný život nebol vždy idylou.

Verdiho geniálny epilóg prišiel do Štátneho divadla Košice po prvýkrát v histórii tunajšieho operného súboru naštudovať slávny filmový (a príležitostne aj operný) režisér Jiří Menzel. Ten pred premiérou proklamoval, že chce divákov pobaviť bez toho, aby sa uchyľoval k „režisérskemu“ divadlu, zato s plným rešpektovaním predlohy. Pre Menzelovu koncepciu sú základom dva postupy. Nielen ansámblové scény žien a mužov, ale niekedy i výstupy sólistov smeruje zo stredu javiska po rampu priamo k divákovi, čím mu popri speve umožňuje detailnejšie vnímať aj mimicko-gestické reakcie interpretov. Ešte dôležitejšie je, že tieto pohybové etudy sú prísne naviazané na hudobnú partitúru, takže na každé tremolko, nástrojové sólo či zvukomalebnosť v orchestri reagujú speváci adekvátnymi (komickými) hereckými detailmi. Len predposledný obraz diela pôsobí trocha retardujúco a v poslednom vidíme nábeh skôr k muzikálovej vizualite. Scénograf Tomáš Moravec v interiérových výjavoch oddelil prednú časť javiska od zadnej paravánmi (v scénach s paničkami boli pokryté erotickými barokovými maľbami) a za základnú rekvizitu si zvolil Falstaffovo pohyblivé kreslo, na ktorom antihrdina strávil takmer tri štvrtiny divadelného času. Dobovo prísne nefixované kostýmy Petry Goldflamovej Štětinovej prispievali k pestrému rázu predstavenia.

Zásluhou oboch dirigentov vyzneli náročné ansámblové scény zladene, orchester hral čisto, pohybujúc sa od priezračných a hravých pianissím po rázne forte. Martinovi Leginusovi sa podarilo z orchestrálneho partu vyselektovať obrovské množstvo hudobných myšlienok, „sóličiek“ a hudobných detailov, čím podčiarkol bohatosť partitúry. Maroš Potokár bol na druhej premiére tiež úspešný, no s tým rozdielom, že v jeho podaní sme vnímali skôr monolitnosť orchestrálneho zvuku. Závratnosť orchestrálneho tempa korešpondovala s dynamikou javiskového diania.

V speváckom obsadení sa – vzhľadom na charakter diela, ale aj výbornú prepojenosť hudobného naštudovania s réžiou – len ťažko oddeľuje spevácka a herecká zložka výkonov. Peter Mikuláš si po bratislavskej skúsenosti (1999, réžia Pavol Smolík) zopakoval postavu požívačného rytiera. Hoci je predstaviteľom basového odboru, bez problémov si poradil aj s nástrahami vysoko položených tónov. Jeho hlasový fond je nosný a svieži, no narába s ním veľmi rozvážne – je totiž majstrom výrazového spevu a „hrania“ hlasom. V kreácii zdôraznil pocit výnimočnosti, ktorú rytier pociťuje voči svojmu okoliu, a tiež istú ležérnosť v riešení situácií. Milým prekvapením bol Falstaff alternujúceho Jiřího Přibyla. Jeho hlas neoplýva mimoriadne krásnym sfarbením, má však blízko k výrazovému spevu. Jeho koncepcia je hlasovo lyrickejšia, ale zároveň mladíckejšia. Umelec zapôsobil aj viacerými hereckými etudami.

Popri predstaviteľoch Falstaffa si najvyššie absolutórium zaslúžia obaja barytonisti interpretujúci Forda. Marián Lukáč je rutinér, ale vo výrazových prostriedkoch sa neopakuje – priliehavo karikuje žiarlivca, part poctivo vyspieva. Tón mladého Pavla Kubáňa má taliansku mäkkosť, vo forte aj dostatočnú údernosť, v hereckom prejave je ideálne uvoľnený. Zo šiestich interpretov Falstaffovej suity na seba najviac upozornil herecky strohejší, no hlasovo priebojný Marek Gurbaľ ako Pistoia. V úlohe Fentona pôsobil hlas Maksyma Kutsenka menej ušľachtilo, Martin Gyimesi ho spieval kultivovane, ale príliš komorným tónom. Snažiac sa neskĺznuť ku karikatúre, režisér celkom nevyriešil rébus, ako herecky stvárniť sladkého a naivného Nannettinho milenca.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Vladimír BLAHO




Aktualizované: 12. 12. 2017