Logo HŽ

Košické Hoffmannky dvakrát vedľa

Maďarského režiséra Imreho Halasiho (1951), bývalého riaditeľa Operetného divadla v Budapešti a Národného divadla v Miškolci, pozná publikum košického Štátneho divadla z úspešnej inscenácie Kálmánovej Čardášovej princeznej, ktorá sa v repertoári drží už desať rokov. Možno práve operetné zázemie Jacqua Offenbacha inšpirovalo divadlo, aby k naštudovaniu Hoffmannových poviedok oslovilo práve Halasiho. Bola to chybná voľba.

Opera Hoffmannove poviedky, najcennejšie dielo Jacqua Offenbacha, sa kedysi na Slovensku hrávala pod názvom Hoffmannove rozprávky (Bratislava 1946, Košice 1946). Od žánru pre deti má však opus, v ktorého hudbe i librete sa odráža existenčne náročné životné finále skladateľa (premiéry v roku 1880 sa nedožil), ďalej než ďaleko. Fantastický príbeh básnika Hoffmanna márne hľadajúceho ženský ideál nie je ani výpravnou operetou, akokoľvek by k takejto interpretácii mohli zvádzať Offenbachov status otca tohto umeleckého druhu či melodická páčivosť diela. Ak teda najnovšia košická inscenácia Hoffmannových poviedok balansuje medzi operetou (ilustrujúce baletné čísla) a rozprávkou pre dospelých (priamočiara ilustratívnosť, bizarné rekvizity a kostýmy ženských hrdiniek), pričom totálne míňa filozofický nerv diela, znamená to dvojitý zásah vedľa.

Predohra opery sa začína živým obrazom: na javisku sa stretnú deprimovaný Hoffmann, priateľský Niclaus, diabolský Lindorf a tri „skamenené“ ženy v závojoch. Nasledujúce obrazy, ktoré majú byť zrejme retrospektívou Hoffmannovho života, sa líšia farebným ladením. Prevažne čierno-sivé kostýmy variuje v príbehu o mechanickej hračke Olympii infantilne tyrkysová, v dejstve o kurtizáne Giuliette vášnivá červená a v príbehu o umierajúcej speváčke Antonii nostalgická zafírovo-zelená farba. Kľúč je to síce konvenčný, ale ak by ním režisér odomkol príbeh a umožnil ho divákovi prečítať v zrozumiteľnej, vygradovanej inscenácii, dal by sa prijať. Nič také sa však neudialo.

S výnimkou celkom vydareného prológu v krčme, ktorým sa otvára Hoffmannovo rozprávanie o troch osudových láskach, sa na scéne vrstvil omyl na omyl. V prvoplánovo aranžovanom druhom dejstve sa úplne stratila pointa, keď v javiskovom chaose zanikol nevydarený tanec bábiky a rozbitie okuliarov, ktorými diabolský Coppelius zmanipuloval Hoffmannovo vnímanie Olympie. Predpokladám, že deja neznalí diváci ostali stratení. V treťom dejstve si režisér zrejme spomenul na podtitul diela (opéra fantastique) a poňal ho v bizarnom móde. Konflikt Hoffmanna, kurtizány Giulietty a diabolského Dapertutta (nová podoba Lindorfa) sa odohral za prítomnosti strnulo sediaceho zboru s maskami na tvárach. Títo ľudia stratili svoj odraz v satanovom zrkadle rovnako, ako sa to neskôr stalo i Hoffmannovi. Principiálne nie zlý nápad, no v kombinácii s rovnako statickým prejavom ústredných protagonistov prišla hudobne i dejovo najdramatickejšia časť opery o akúkoľvek živočíšnosť či vášeň. Nie zle sa vyvíjajúce štvrté dejstvo, v ktorom sme sa konečne dočkali trochy napätia, pochovalo polopatistické zjavenie Antoniinej matky, dovtedy prítomnej v podobe holografického obrazu. No a pointu opery, epilóg o básnikovej poslednej nenaplnenej láske Stelle a jedinej pravej milenke Múze, mohol divák pochopiť jedine z výborne zostaveného bulletinu (Peter Hochel). Režisérovi už na ňu neostala invencia.
Podobne ako režijná koncepcia Imreho Halasiho, aj výtvarné riešenie Henrietty Laczóovej je mišmašom štýlov bez jasného názoru. Trošku tradičné (fragmenty románskych oblúkov), trošku súčasné (civilné čierno-sivé obleky zboristov), trošku rozprávkové (gigantické červené okuliare Hoffmanna v dejstve „Olympia“), trošku bizarné (kostýmy a účesy ženských hrdiniek), trošku symbolické (katafalk ako lôžko smrteľne chorej Antonie). A ty, divák, vyber si!

V dramaturgickom kontexte tejto inscenácie nemalo interpretovanie trojice Hoffmannových osudových lások jedinou sólistkou žiadne opodstatnenie. Táto prax je síce pomerne bežná a aj samotným skladateľom legitimizovaná, no len málo speváčok dokáže zároveň učiniť zadosť koloratúrnym nárokom Olympie, dramatickej vášnivosti Giulietty i tragickej lyrike Antonie. Ak teda nejaké divadlo siahne po tomto riešení, malo by nájsť oporu v režisérskom výklade. Keďže to nie je prípad Halasiho inscenácie, nedá sa neskonštatovať, že technicky spoľahlivá Michaela Várady s tmavším lyrickým sopránom pôsobivo zvládla part Olympie a na dobrej úrovni sa zhostila aj Antonie, no vášnivé dimenzie Giulietty jej ostali cudzie. Pre tradične spoľahlivého barytonistu Mariána Lukáča nepredstavoval part univerzálneho zloducha Lindorfa/Coppélia/Miracla/Dapertutta väčší problém, no vzhľadom na absenciu výkladu (aj) tejto postavy sa nezapíše k jeho najlepším kreáciám. V nohavičkovom parte Niklausa prezentovala pekný pohyblivý materiál muzikálna mezzosopranistka Myroslava Havryliuk. Vydarené charakterové kreácie ponúkli tenoristi Maksym Kutsenko (Nathanaël, Spalanzani) a Jaroslav Dvorský (Frantz, Pitichinaccio), zlepšujúcou sa vokálnou dispozíciou milo prekvapil Marek Gurbaľ (Crespel, Luther). Žiaľ, máločo pozitívneho sa dá napísať o hosťujúcom českom tenoristovi Tomášovi Černom: recenzovaná prvá premiéra bola Hoffmannkami bez Hoffmanna. Unavený hlas, ktorý si vo vysokej polohe pomáha falzetom, a absolútny nedostatok javiskovej charizmy ani zďaleka nestačili na vytvorenie hrdinu, ktorého ženy milujú a muži obdivujú. V kontexte nedávnych výborných hudobných naštudovaní nevynikne ani práca Maroša Potokára, ktorý prečítal Offenbanchovu partitúru v miestami prepálených tempách a dynamike, čím ešte znásobil „operetný“ dojem z produkcie.

Košická opera si v uplynulých mesiacoch pripísala na konto viacero vydarených produkcií. Händlova Alcina, Wagnerove Víly či Verdiho Falstaff patria k nesporným úspechom divadla, ktoré sa môže oprieť síce o neveľký, no stabilizovaný sólistický súbor i kvalitné kolektívne telesá. Ambicióznosť košickej opernej dramaturgie je zjavná, rovnako ako aj snaha divadla komunikovať so svojím divákom („user-friendly“ webová stránka, výborné bulletiny). V tomto kontexte sa nevydarená inscenácia Hoffmannových poviedok dá prijať ako malé zaváhanie v pozitívne sa vyvíjajúcej sínusoide. Hlavne, aby takých nebolo viac.

Jacques Offenbach: Hoffmannove poviedky
Dirigent: Maroš Potokár
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Choreografia: Oleksander Khablo
Scéna a kostýmy: Henrietta Laczó
Réžia: Imre Halasi
Premiéra v Štátnom divadle Košice 23. 2.




Aktualizované: 12. 03. 2018