Logo HŽ

Ocenená bruselská La monnaie ako operné laboratórium

Po premiére Castellucciho vizuálne pôsobivého Parsifala pod mimoriadne triezvou taktovkou wagnerovského nováčika Hartmuta Haenchena v bruselskej opere La Monnaie (HŽ 03/2011) som potichu vyslovil názor, že toto divadlo je momentálne najprogresívnejšou a najzaujímavejšou európskou opernou scénou. Najnovšia ročenka najväčšieho európskeho operného magazínu Opernwelt mi v októbri dala za pravdu. Grémium kritikov vyhlásilo „operu hlavného mesta Európy“ – Théâtre Royal de la Monnaie v Bruseli za operné divadlo roka. Zatiaľ čo vlani túto kategóriu vyhrala bazilejská opera, a tým po prvýkrát divadlo stojace mimo územia Nemecka, v tomto roku padla voľba na opernú scénu pôsobiacu mimo nemeckej jazykovej oblasti. Treba povedať, že bruselská opera je v kurze už dlhšie a jej tohtoročné vavríny sú len výsledkom dlhoročného systematického umeleckého smerovania, ktorého výhybku prehodili ešte v osemdesiatych rokoch intendant Gérard Mortier spolu s dirigentom Sylvainom Cambrelingom. Tento úspešný umelecký dvojzáprah bruselskú dvojjazyčnú operu úspešne zreformoval, zmodernizoval a „vyštafíroval“ pre prvú medzinárodnú opernú ligu.

Aj v posledných rokoch pod vedením riaditeľa Petra de Caluweho sa La Monnaie dostala takmer každou premiérou do fejtónov mnohých veľkých európskych mienkotvorných denníkov a odborných časopisov. Tak ako jeho predchodcovia, aj de Caluwe dokázal, že cit pre zostavenie toho správneho realizačného tímu je tým najdôležitejším talentom úspešného operného riaditeľa. To potvrdilo napokon i minuloročné vyhlásenie Warlikowského bruselskej inscenácie Verdiho Macbetha za najlepšiu produkciu roka. Už za éry Gérarda Mortiera sa La Monnaie začala profilovať ako operná scéna, ktorej hlavnou dramaturgickou líniou je preklenutie dvoch naoko nezlučiteľných inscenačných prístupov. Luc Bondy, Hermannovci, Christof Loy či najnovšie Stefan Herheim, Krzysztof Warlikowski, Andrea Breth, Guy Joosten a Olivier Py sú mená, s ktorými sa spája inscenačný prístup v zmysle myšlienkového laboratória režijného divadla charakteristického skôr pre nemeckú divadelnú mapu. Na javisku La Monnaie dostala však vždy svoj priestor aj inscenačná poetika vkusnej vizuálnej opulencie francúzskej proveniencie, ktorú posledné roky zastupovali mená ako Pierre Audi či výtvarní umelci Zhang Huan v Händlovej Semele (2009), Anish Kapor v Pelléasovi a Mélisande (2008) alebo naposledy Romeo Castellucci v Parsifalovi.

Fulminantná inscenácia Le danse macabre, ktorú pripravila katalánska divadelná skupina La Fura dels Baus, zasa dokázala, že ak nechýba cit, experimentovať s výbušninami sa oplatí. Úspech bruselskej opery v spoločnosti najvychytenejších adries operného umenia pritom vyznieva na pozadí jej nie práve najšťastnejších existenčných podmienok ešte prekvapujúcejšie. Divadlo s 1150 miestami, štyridsaťčlenným zborom a orchestrom s deväťdesiatimi hudobníkmi disponuje relatívne nízkym rozpočtom vo výške 34 miliónov eur, z čoho 33 miliónov je podľa de Caluweho slov použitých na mzdy pre 492 zamestnancov a prevádzkové náklady divadla. V praxi to znamená, že financovanie jednotlivých produkcií závisí od úspechu manažérskeho tímu. Je viac než pozoruhodné, že divadlo, ktoré nepatrí po technickej stránke k najmodernejším – javisko nemá prepadlisko, zadné či bočné javiská – je aj napriek obťažnej finančnej situácii schopné svojím repertoárom konkurovať aj bohatším a lepšie vybaveným svetovým scénam. Tak ako v prípade režisérov prinášajúcich na javisko nevídané, vsádza La Monnaie u dirigentov na neslýchané. Poveriť majstra barokového repertoáru Marca Minkowského hudobným naštudovaním Meyerbeerových, stále zriedka uvádzaných a nedocenených Hugenotov, si vyžaduje odvahu, ale aj hudobný inštinkt. Dôvera, s ktorou sa de Caluwe obrátil na Minkowského, sa však divadlu niekoľkonásobne vrátila vo forme prevratnej inscenácie.

Hugenoti inscenovaní režisérom Olivierom Pyom sa stali najlepšou produkciou minulej divadelnej sezóny. Minkowski a Py navyše rehabilitovali pôvodnú Meyerbeerovu partitúru, na ktorej cenzori v minulosti nešetrili atramentom azda ako na žiadnom inom opernom diele. Aj napriek drobným škrtom sa divákom v Bruseli naskytla možnosť plne si vychutnať pôvodnú hudobnodramatickú intenciu tohto mimoriadne divadelného diela a presvedčiť sa i o jeho dôležitosti z pohľadu vývoja operného žánru. Olivier Py spolu so scénografom Pierrom-Andréom Weitzom vymysleli na pomerne malom javisku efektný a veľmi funkčný systém zasúvacích kulís umožňujúci rýchle zmeny. V zobrazení urputnej náboženskej vojny vrcholiacej v krvavom kúpeli Bartolomejskej noci sa vďaka výstižnej inscenačnej abstrakcii dokázali tiež vyhnúť bežnému javiskovému klišé. A v prípade sólistického ansámblu sa opäť ukázala šikovnosť produkčného tímu. Divadlo takmer bez výnimky siahlo po mladých spevákoch a relatívne neznámych menách. Všetci spievali Hugenotov v Bruseli po prvýkrát vo svojej kariére. Za všetkých spomeniem elegantnú Marlis Petersenovú ako Margarétu z Valois a talentovanú Yuliu Lezhnevovú v úlohe Urbana. Bruselská La Monnaie by sa právom dala považovať za akési moderné operné experimentálne laboratórium na čele s ambicióznym a talentovaným šéfom výskumu – impresáriom Petrom de Caluweom. Pod jeho egidou pôsobí divadlo čerstvým a živým dojmom kultúrneho stánku, do ktorého sa chodí zo zvedavosti, nadšenia, chuti po poznaní, polemike a po inšpiráciu.




Aktualizované: 05. 05. 2016