Logo HŽ

Operné Zámocké hry zvolenské: Svetové na javisku, lokálne v hľadisku?

V predchádzajúcom čísle sme pod názvom Koho (ne)zaujíma kvalitné operné umenie priniesli mozaiku recenzií opernej časti 41. ročníka Zámockých hier zvolenských. Napriek kontinuálne vysokej kvalite predstavení zvádza podujatie už roky urputný boj o diváka. Kde sú príčiny tejto neradostnej skutočnosti? Potrebuje vôbec Slovensko operný festival? O problémoch, ale aj o víziách a  perspektívach opernej časti Zámockých hier zvolenských sme uvažovali s jej zakladateľom a  umeleckým riaditeľom Jaroslavom Blahom, operným kritikom Pavlom Ungerom a Šimonom Svitkom, umeleckým šéfom Štátnej opery Banská Bystrica, ktorá je hlavným usporiadateľom festivalu.

Michaela Mojžišová:

Kým sa dostaneme k súčasným aspektom najstaršieho, a do nedávneho vzniku Viva Verdi aj jediného slovenského operného festivalu pod holým nebom, vráťme sa na chvíľu k jeho koreňom. Ako vznikla operná časť Zámockých hier zvolenských?
Jaroslav Blaho: Do Banskej Bystrice som prišiel v roku 1978. Normalizačný tlak trochu poľavoval, prostredníctvom televízie či rozhlasu sme sa občas dostali k prenosom zo zahraničných operných festivalov. Škrelo ma, že na Slovensku nemáme nič podobné. Ako čerstvý riaditeľ banskobystrického Divadla Jozefa Gregora Tajovského (vrátane činohernej scény vo Zvolene) som sa dostal na predstavenie Zámockých hier zvolenských (jeho činoherná časť začala činnosť v roku 1974, pozn. red.). Prostredie zámockého nádvoria ma úplne očarilo. Do Banskej Bystrice som sa vrátil s tým, že nasledujúci rok sa s operou pripájame k zvolenskému festivalu. Celý dom bol proti – spochybňovala sa akustika, návštevnosť... Na moju stranu sa postavili len šéf činohry Emil Kosír a tajomník opery Zdeno Stejskal. Rok 1979 bol skúšobným, „nultým“ ročníkom, hrali sme Rigoletta. V nasledujúcom „nabuccovskom“ ročníku sme pri zabezpečení poriadku museli požiadať o pomoc armádne zložky, taký sme mali pretlak návštevníkov.  


MM: Kedy nastal prepad v návštevnosti?
JB: Záujem divákov trval až do konca osemdesiatych rokov. Vrcholom bol interpretačne špičkový ročník 1988, keď v Nabuccovi a Toske popri iných vystúpili aj v Európe uznávaná americká diva Olivia Stapp, vo veronskej Arene v tom čase debutujúci tenorista Mario Malagnini, či jeden zo širšej plejády vedúcich barytonistov neskoršieho prelomu storočí Paolo Gavanelli, stojaci na samom štarte veľkej umeleckej kariéry. Vtedy sme v poslednej chvíli prikladali lavice, aby sme zvýšili kapacitu aspoň o pár desiatok miest. Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď Ministerstvo kultúry radikálne skrátilo rozpočet festivalu, sa skončila éra veľkých zahraničných spevákov i časy vypredaného hľadiska.
Pavel Unger: Paradoxne, najhoršiu návštevnosť mali tie roky, ktoré boli pre nás „fajnšmekrov“ najzaujímavejšie. Napríklad donizettiovský ročník 1994: hrala sa Favoritka, v slovenských premiérach sa uviedli Lucrezia Borgia a Anna Bolena, zažili sme medzinárodne obsadený seminár so špecializovanými muzikológmi (Riccardo Allorto, Stephen Hastings, Leopold Kantner) a interpretačný kurz s Danom Iordachescom. Žiaľ, divácka odozva bola nepriamo úmerná dramaturgicky vyhranenému a exkluzívne obsadenému podujatiu.   


MM: Tu sa otvára zásadná otázka: Koncipovať ZHZ ako festival dramaturgický, alebo sa orientovať na divácky populárne tituly?
PU: Bijú sa vo mne dva názory. Privátny, zohľadňujúci osobné preferencie, s tým podstatnejším, neegoistickým, podriadeným pragmatickej skúsenosti: že totiž letný festival má byť určený širšiemu publiku. Takže, hoci by som radšej vyriekol opak, myslím si, že opera pod holým nebom – podčiarkujem, na Slovensku – nemôže byť primárne „dramaturgická“, motivovaná vidinou lámať repertoárové bariéry našich kamenných divadiel. Mala by sčasti odpovedať aj na divácku objednávku.
Šimon Svitok: V organizácii festivalu som priamo zainteresovaný štyri roky. Z pozície šéfa banskobystrického súboru intenzívne vnímam negatívne odozvy od stálych návštevníkov Štátnej opery, ktorým prekáža, že sa na ZHZ zväčša hrajú málo známe tituly. A keďže práve títo ľudia tvoria drvivú väčšinu divákov ZHZ, výhrada voči dramaturgickej náročnosti je argumentom, ktorý treba pri diskusii o problémoch s návštevnosťou brať do úvahy. Festival sledujem ako člen súboru dvadsať rokov a najväčšiu eufóriu som zaznamenal pri vlaňajšom verdiovskom ročníku. Tu sme zažili ozajstné bitky o vstupenky a zháňanie lístkov „po protekcii“.
JB: Pripomínam, že aj vtedy sa všetky produkcie s výnimkou záverečného Nabucca hrali v budove opery v Banskej Bystrici. No späť k dramaturgii. Za posledných desať rokov ZHZ sme po prvý raz na Slovensku koncertne uviedli nielen viacero Verdiho raných opier, ale napríklad aj veľdielo predverdiovskej talianskej vážnej opery, Belliniho Normu, hanebne absentujúcu na slovenskom javisku (jediné naštudovanie v SND v 1969). V inscenačnej podobe sa objavili Belliniho Capuletiovci a Montecchiovci či Giordanova Fedora – tituly vcelku bežné na veľkých západných javiskách. No možno som si pri kreovaní dramaturgie ZHZ dostatočne neuvedomil jednu vec. Vedel som, že Alzira či Korzár sú kuriozitou. Ale bol som presvedčený, že Macbeth alebo Lombarďania by ňou nemali byť. Zdá sa, že opak je pravdou. Tieto tituly však mohla či mala zaplniť „elita“ nášho operného obecenstva – fajnšmekri, pedagógovia, vedúci umeleckí pracovníci hudobno-divadelných inštitúcií! Mojím snom bolo spojiť malú slovenskú Veronu s malým slovenským Martina Franca.
PU: Martina Franca (operný festival v južnom Taliansku, vznikol v roku 1975, pozn. red.) a vlastne aj iné špecializované festivaly – rossiniovské Pesaro či Bad Wildbad, donizettiovské Bergamo – majú presne vykalkulovaného adresáta. Nielen domáceho, ale predovšetkým medzinárodného, ktorý príde práve za raritami. Žiaľ, musíme pripustiť, že Slovensko nedozrelo do stavu, aby mohlo robiť festival pre fajnšmekrov a zároveň plniť kasu.
JB: Nesúhlasím s tým, že jedinou príčinou malej diváckej reflexie je nekonfekčná dramaturgia, ktorá tvorí iba časť programu ostatných desiatich ročníkov. Keď sme uvádzali rôzne „rarity“ a „kuriozity“, súbežne sa hrali aj Nabucco, Rigoletto, Traviata, Trubadúr, Bohéma, Tosca, Madame Butterfly. Celkom plné hľadisko nebolo ani pri predstaveniach Nabucca s jedným z najlepších súčasných basso cantante Riccardom Zanellatom (2010) či s veľkou gréckou primadonou Dimitrou Theodossiou (2013).
PU: Pre útechu, divácky dopyt po známych tituloch nie je len našou špecialitou. Podľa informácií z populárneho open-air festivalu v rakúskom St. Margarethen bol podstatne menší záujem o Turandot a Otella, než napríklad o Aidu, Traviatu či Carmen. Ani Verona nerobí „objavnú“ dramaturgiu, iba obmieňa pár populárnych titulov v kvalitnom speváckom obsadení. Macerata sa po dramaturgicky zaujímavých sezónach v súčasnosti tiež priklonila k opernému populáru. Čím nechcem povedať, že drukujem radikálnemu odklonu ZHZ od exkluzívnej dramaturgie výlučne k hitom. Za optimálne by som považoval spojiť oba princípy do jedného balíka – nielen obrazne, ale aj marketingovo. Čo tak pokúsiť sa predávať „dvojičky“? K divácky atraktívnemu titulu pribaliť menej známy. Ak by sa k tomu pridala možnosť spoznať turistické atrakcie regiónu, mohlo by ísť o „produkt“ predajný cez cestovné agentúry.
Šimon Svitek: O spoluprácu so zahraničnými cestovnými kanceláriami sa snažíme dlhodobejšie, s minimálnym efektom. Ako jeden z problémov sa javí, že ZHZ nie sú členom žiadnej asociácie operných festivalov. No keď ste otvorili otázku marketingu, narazili ste na boľavý bod organizácie ZHZ. Festivalový kolos, ktorý si vyžaduje veľa práce nielen v zmysle priamej propagácie, ale aj prípravy zmlúv, riešenia legislatívnych záležitostí a podobne, má na starosti rovnaký tím ľudí, aký pokrýva celú banskobystrickú opernú sezónu – hovoríme o štyroch zamestnancoch. Nechcem byť zlým prorokom, no ak by mali ZHZ fungovať v takomto režime, dávam im dva-tri roky. Viac to fyzicky nevydržíme.
MM: Máte na mysli, že by sa ZHZ mali osamostatniť ako autonómny právny subjekt mimo organizačnej štruktúry ŠOBB?
ŠS: Nechcem tým povedať, že by sa Štátna opera od ZHZ dištancovala. Potrebovali by sme však vyčleniť špeciálny tím ľudí, ktorí by v pracovnej náplni mali primárne organizáciu ZHZ. Takto nás festival zastihne vyčerpaných na konci divadelnej sezóny, a zároveň v polovici kalendárneho roka, kedy sme zamestnaní vykazovaním výsledkov pre Ministerstvo kultúry a podobne.
JB: Otázka samostatného subjektu nie je reálna, projekt by to enormne predražilo. Pred siedmimi rokmi sme sa s vtedajším umeleckým šéfom Štátnej opery Mariánom Vachom pokúsili o laický prepočet, koľko by festival stál, ak by sa úplne odstrihol od banskobystrickej opery a platil komerčné ceny za všetky umelecké zložky (orchester, zbor, sólisti), organizačný tím a iné služby. Vyšiel nám takmer desaťnásobok terajšieho rozpočtu.


MM: Pán Svitok, spomenuli ste, že gro festivalových hostí tvoria stáli návštevníci Štátnej opery. Sú to teda zrejme Banskobystričania?
ŠS: Je ich drvivá väčšina. A ja na rovinu priznávam, že popri nevyspytateľnom počasí bola táto skutočnosť dôvodom, prečo sme väčšinu tohtoročných predstavení presunuli do banskobystrickej opery. Pracovníčky z prevádzky ma bombardovali odkazmi od priaznivcov banskobystrickej opery, že ak budeme hrať v domácom divadle, oni prídu.
MM: Napokon to vyzeralo tak, že sa na Zvolenskom zámku odohral len záverečný Macbeth, ostatné predstavenia sa konali v Národnom dome.
ŠS: A zožali sme za to nejednu výčitku, keďže počasie by napokon bolo umožnilo hrať viacero z nich na hradnom nádvorí. Beriem to na svoj účet. Činohernú sálu zvolenského DJGT som totiž ako náhradný priestor v prípade dažďa principiálne odmietol – jej akustika je nevyhovujúca a dehonestujúca voči operným umelcom takého rangu, aký účinkuje na ZHZ. O prenose do Banskej Bystrice sme ale boli nútení rozhodnúť sa deň vopred. A tak sa síce mohlo stať, že ak aj napriek predchádzajúcej predpovedi počasia svietilo v aktuálny deň slnko, pre návrat na zvolenské nádvorie už bolo neskoro. Ak by sa festival odohrával v Banskej Bystrici, tento problém by sa eliminoval, keďže presun z exteriéru do interiéru by bol logisticky podstatne jednoduchší a rýchlejší.
PU: Pridali ste zopár nezanedbateľných kamienkov do mozaiky dôvodov, prečo nie Zvolen. Zaň však stále hovorí krásny priestor s naozaj jedinečnou akustikou.
ŠS: Ktorý sa nedá prekryť a diváci idú na predstavenie s obavou, že dážď po pár minútach preruší predstavenie. Ale v poriadku, na to sme si už zvykli. No tento rok vznikol aj iný obrovský problém, keďže nám správa zámku pre prebiehajúcu digitalizáciu obmedzila prístup do svojich priestorov. Dostali sme k dispozícii len obradnú sieň, kaplnku a jednu malú šatňu – boli to úplne nepostačujúce priestory pre viac ako 150 ľudí participujúcich na predstavení, vrátane zahraničných sólistov.
MM: Obávam sa, že jednou z neprekonateľných prekážok v ceste úspechu opernej časti ZHZ je fakt, že ju Zvolen nikdy neprijal za „svoj“ festival. Náš doterajší rozhovor túto tézu potvrdzuje.
PU: Keď počúvam o obštrukciách zo strany správy hradu a podobne, som si čoraz istejší, že Zvolen si tento festival nezaslúži. Aj napriek akusticky unikátnemu nádvoriu.


MM: Už pred pár rokmi sa začalo v platonickej rovine uvažovať o exteriérových možnostiach v Banskej Bystrici. Existuje v meste priestor, v ktorom by sa dal realizovať open-air festival?
ŠS: Jedným z nich je nový banskobystrický amfiteáter. Výhodou je potenciál prekrytia orchestra aj javiska, nevýhodou nutnosť technického ozvučenia. Ďalšiu možnosť poskytuje nádvorie Univerzity Mateja Bela. Priestor akusticky vyhovuje a s ohľadom na blízkosť k banskobystrickej opere (nachádza sa hneď oproti Národnému domu, pozn. red.) je logisticky veľmi výhodný – v prípade nepriaznivého počasia by sme neboli odkázaní na zložité presuny. Treťou možnosťou je prostredie Mestského hradu v centre mesta – turisticky atraktívne, rovnako bez nutnosti technického ozvučenia.


MM: Či vo Zvolene alebo v Banskej Bystrici, ak sme pod holým nebom, v jednej z hlavných úloh je, obzvlášť na podhorskom strednom Slovensku, počasie. Považujete koniec júna za optimálny čas?
JB: Dovoľte mi trochu štatistiky. V rokoch 1979 – 2004 operné ZHZ vrcholili, alebo sa dokonca v celom rozsahu konali v prvej júlovej dekáde. Ročníky 1980, 1982, 1994, 1998 a 2001 končili až po 10. júli. Pre zlé počasie odpadlo za toto štvrťstoročie sotva šesť percent predstavení. Po roku 2005 iba tri ročníky, aj to len s dvoj- až štvordňovým posunom, presiahli do júla – a tie boli jedinými, počas ktorých sa všetky predstavenia (s výnimkou koncertného Poliuta) odohrali na zámockom nádvorí. Bolo by treba brať vážnejšie meteorológov, ktorí koncom júna hovoria o tzv. druhej Medardovej kvapke – aj keď osobitne v tomto roku išli všetky dlhodobé prognózy bokom.
ŠS: Banská Bystrica nie je typickým výletným mestom, ktoré by turisti masovo vyhľadávali. Hovoril som, že gro diváckej základne ZHZ tvoria Banskobystričania, tí však v júli či auguste odchádzajú na dovolenky a mesto sa vyľudňuje. Ak teda ako s cieľovou skupinou festivalu počítame s domácimi obyvateľmi, nie je ľahké nájsť optimálny termín. Z dlhodobých štatistík nám ako návštevnícky najsilnejšie obdobie vychádza október–november a marec–apríl, čo samozrejme za termín open-air festivalu neprichádza do úvahy. Ideálne by bolo, ak by sa konečne podarilo podchytiť aj divákov mimo nášho regiónu. No opakujem: pokiaľ nebudeme mať samostatný tím ľudí, ktorí sa budú prioritne venovať propagácii festivalu a komunikácii s cestovnými agentúrami, a pokiaľ im nebudeme v dostatočnom predstihu, s vedomosťou o budúcom rozpočte ponúkať konkrétny program aj s atraktívnym obsadením, ostávame v rovine túžob a snov.
PU: Za najhorší termín považujem posledný júnový týždeň, čo bol prípad ostatného ročníka. Vtedy nastáva masívna kolízia rôznych podujatí a koncertov, aj v divadlách ešte dobieha sezóna.
ŠS: V tejto fáze diskusie musím upozorniť na dôležitú okolnosť: ZHZ nemajú vlastný festivalový orchester ani zbor, hudobnú zložku zabezpečujú kolektívne telesá Štátnej opery. Ich členovia majú podľa Zákonníka práce nárok na dovolenku, sezónu im nemôžeme naťahovať do nekonečna. Pokiaľ festival funguje v takejto štruktúre, rozprávať sa o pracovnoprávnych otázkach je relevantnejšie, než riešiť počasie, ktoré je v ostatných rokoch nevyspytateľné počas celého leta.
PU: Posunuli sme sa nečakane ďaleko a ja si preto dovolím rúhavú otázku – prosím, nech nie je vnímaná, že ju položil Bratislavčan: Ak strácame akusticky bezkonkurenčný priestor Zvolenského zámku, na ktorý je viazaná tridsaťpäťročná tradícia „značky“, musíme letný festival držať na strednom Slovensku?


MM: Ďakujem kolegovi Ungerovi za „tvrdú“ otázku, ktorá kryštalizuje našu diskusiu k jednoznačnému stanovisku: Má banskobystrická Štátna opera záujem udržať si festival, o ktorom môže mať chvíľami – pochopiteľný a asi aj zaslúžený pocit – že jej viac berie, než dáva? Ako pravidelná návštevníčka nazerajúca na Štátnu operu z pozície kritičky mám pocit, že konfrontácia s náročnými, mnohokrát neznámymi partitúrami sa pozitívne podpisuje na kvalite vašich kolektívnych telies a ich flexibilite (z núdze sa stala cnosť), a že vašich interpretov môže motivovať spolupráca s prvotriednymi zahraničnými umelcami. Popri menovaných pozitívach však vnímam aj nemenšiu sumu negatív. Neprijali by ste možnosť sa z organizácie festivalu „vyviazať“?
ŠS: Určite nie. Bratislava je v lete nasýtená akciami, v našom regióne nie je v tom čase nič. Navyše, aj ja si uvedomujem pozitívny dosah účinkovania so špičkovými umelcami na súbor. Ak by sme niečo potrebovali, tak jeden-dva ročníky, o ktoré by bol taký divácky záujem, aby dali našim ľuďom pocit, že ich práca má zmysel a odozvu. Lebo nie je ničoho demotivujúcejšieho, ako keď pri príprave festivale „vypľujú dušu“, a napriek tomu naň príde hŕstka divákov. Určite by som sa však festivalu z pozície šéfa opery nevzdával. Som presvedčený, že potenciál je. Ako príklad uvediem koncert, ktorý sa už pár rokov koná v predvečer výročia SNP pri pamätníku. Ten býva úplne plný.
PU: To, o čom sa dnes rozprávame, má ambíciu byť čím? Celoslovenským, alebo regionálnym operným festivalom?
ŠS: Všetci chceme, aby ZHZ (či nástupnícky festival) boli podujatím s celoslovenskou pôsobnosťou. To ale neovplyvníme my z Banskej Bystrice. Pokiaľ k nám z Košíc nepríde nikto a z Bratislavy hŕstka zasvätených, aj tak ostávame na úrovni regiónu, s obmedzenou cieľovou skupinou. Je smutné, že hoci sú v Banskej Bystrici umelecké školy – konzervatórium aj Akadémia umení – v hľadisku nestretnete takmer žiadnych študentov, a dokonca ani pedagógov.
JB: Rovnako, ako tam nestretnete slovenských dirigentov, interpretov...
PU: Dospievame teda k smutnému konštatovaniu, že sa tu tridsaťpäť rokov budoval festival, ktorý ostal lokálnym, hoci na ňom vystupovali hostia ďaleko presahujúci celoštátnu úroveň.
ŠS: Javisko bolo medzinárodné, hľadisko regionálne.


MM: Keď sme pri „účtovaní“, čo považujete za najvyšší vrchol a čo za najhlbší pád ZHZ?
JB: Za vrcholy druhý ročník s Trubadúrom a desiaty s Nabuccom. Ako najhlbší pád nevnímam totálnu krízu návštevnosti v deväťdesiatych rokoch, ale to, že sa po troch desaťročiach jeho existencie musíme baviť na tému, či festival má zmysel alebo nie.
PU: Nepoviem nič iné. Ako najsmutnejší fakt vnímam, že festival neprekročil regionálny rámec. A že sa neujal napriek tomu, že na ňom za tridsaťpäť rokov vystúpilo viac hviezd svetovej úrovne, než povedzme na našej prvej scéne za dvojnásobne dlhšie obdobie. Táto diskusia je žiaľ plná paradoxov, ktoré vo mne vyvolávajú až schizofrenický stav: treba festival zakopať, alebo oň ďalej bojovať? Záujem obecenstva musí byť spontánny. Ak nie je, festival si nezaslúžime. Hovorím sám proti sebe, popri Jarovi Blahovi by som bol tým, kto by za ZHZ najviac žialil, keďže som pri nich od začiatku. Ale ak musíme ľudí prosiť, nech prídu, hoc aj zadarmo, aby sme sa pred svetovými spevákmi (a sami pred sebou) nehanbili za prázdne hľadisko, nemá to zmysel.

MM: Myslíte si, že ak by pristúpilo k zmenám, o ktorých dnes uvažujeme, akceptoval by nové okolnosti aj zriaďovateľ, čiže Ministerstvo kultúry SR? Predsa len, ide o zásadný zásah, o zmenu značky.
ŠS: Myslím si, že tridsaťpäť rokov je dosť dlhá doba na to, aby si akékoľvek podujatie zaslúžilo reformu, ktorá ho posunie ďalej. Takže je možno načase, aby sa ZHZ transformovali, aby mohli, hoci aj pod iným názvom, fungovať ďalej. Ak sa teda vedenie divadla a vedenie festivalu dohodnú na tom, že zmeny sú pre ďalší život festivalu nevyhnutné, budeme sa musieť obrátiť na zriaďovateľa. Samozrejme, je potrebné hovoriť aj s predstaviteľmi mesta Banská Bystrica, či s majiteľmi priestorov, ktoré by prichádzali do úvahy.  
JB: Čo sa týka potenciálnej návštevnosti, posun z konca júna na začiatok júla odhadujem z hľadiska počasia na dvojnásobne vyššiu šancu na úspech, presun zo Zvolena do Banskej Bystrice by som vnímal ešte optimistickejšie, možno v pomere 5:1.
ŠS: Som o tom presvedčený.


MM: Ak by som sumarizovala to, k čomu sme dnes dospeli, východiskom sa zdá byť open-air festival v Banskej Bystrici, ideálne v areáli Mestského hradu (pracovný názov Banskobystrické operné hradné dni?), konajúci sa v prvej júlovej dekáde, s repertoárom populárneho charakteru, vychádzajúcim v ústrety širšiemu diváckemu okruhu, než to bolo v ostatných ročníkoch.
PU: Ja by som celkom nerezignoval na náročnejšie tituly, ale v kombinácii s „diváckymi“ kusmi.
ŠS: Súhlasím s týmto modelom, no zároveň by som, rovnako ako doktor Unger, nebol rád, ak by sme skĺzli k zjednodušenej komercii. Som za vyvažovanie populárnej dramaturgie náročnejšími kusmi, hoci si uvedomujem, že nájsť správnu mieru balansu bude veľmi ťažké.
JB: V pokusnom „nultom“ ročníku, v novom prostredí by som určite stavil na populárny repertoár, aby sme si vyskúšali publikum a zistili, či má o podujatie tohto typu vôbec záujem. V tých ďalších by sme mohli opäť skúsiť aj čosi menej známe.
PU: Na základe toho, čo som sa dnes dopočul, som blízko k presvedčeniu, že pre Zvolen je festival nedoceneným darom. Bez záujmu mesta a divákov nemá umelý život zmysel. Čo sa týka termínu konania, prihováram sa za prvú dekádu júla, tesne po skončení divadelnej sezóny. Zvolenského nádvoria mi bude veľmi ľúto, ale som otvorený myšlienke absolvovať pokus s Banskou Bystricou. Hoci si stále nie som istý, či robiť operný festival s ašpiráciou na celoštátny význam práve v tomto regióne. Som skalopevne presvedčený, že Slovensko potrebuje reprezentatívne letné operné podujatie. Či ním dokáže byť napríklad Viva Verdi v Trnave, ukáže až čas. Na jeho hodnotenie je priskoro.
ŠS: Ja si myslím, že by to nemuselo zle dopadnúť. Bystričania majú atmosféru operných predstavení pod holým nebom radi. Snáď dokážeme utrafiť aj to, čo na nich budú chcieť počúvať.




Aktualizované: 23. 02. 2016