Logo HŽ

Vzácne Šperky Madony v Bratislave

Po dlhom čase sa v Opere Slovenského národného divadla objavil titul, ktorý z dramaturgického i historicko-interpretačného hľadiska môže u iných operných domov vyvolať úprimnú závisť. Žiaľ, členom inscenačného tímu nebol žiadny slovenský umelec.

Prečo nepatrí Ermanno Wolf-Ferrari k častým hosťom súčasných svetových operných scén, je vlastne trochu záhadou. Jeho otcom bol nemecký maliar August Wolf a matkou Benátčanka Emilia Ferrari, veľmi sa však k nemu nehlásia ani Nemci, ani Taliani. Wolf-Ferrari komponoval opery v taliančine, aj hudba má talianskeho ducha, no väčšie úspechy počas života slávil v Nemecku. Tak ako národnosť, ani jeho vzťah k umeniu nebol v mladosti jednoznačný: najprv študoval maľbu, až neskôr sa definitívne rozhodol pre hudbu. A rovnako nie je jednoduché ani jeho štýlové zaradenie: v čase, keď tento rovesník Arnolda Schönberga tvoril, sa končila éra romantizmu (naturelom do nej patril) a začínala sa éra moderny, ktorá mu bola cudzia. V tvorbe ostal verný talianskej tradícii, pričom mu boli bližší Donizetti, Bellini a Verdi než veristi.

Osem skladateľových komických opier, ktoré väčšina literatúry považuje za významnejšie (sporadicky sa objavujú aj v repertoári divadiel), charakterizujú bohatstvo melódie, svieža novosť v svojskom type neoklasicizmu a farebná inštrumentácia. V piatich vážnych operách (Šperky Madony patria medzi ne) akoby vytvoril vlastnú verziu verizmu. Emócia tu nestojí v prvom pláne, ale je prostriedkom k dosiahnutiu všeobecnejšieho posolstva. Skladateľ nekomponoval drámu v úžase nad ľudskými vášňami, ale zaujímal sa o ich príčiny, pozadie, spoločenskú determináciu či morálny aspekt. Wolf-Ferrari bol vzdelaným umelcom, vyznávačom nemecky precíznej práce. Obľuboval prekomponovaný hudobný tok, rafinovane členené zbory a detailne prepracovaný orchestrálny sprievod. Komponoval v jednote textu a hudby. Bol aj dramatikom vynikajúceho javiskového citu, no na rozdiel od väčšiny talianskych skladateľov sa akoby vyhýbal hitom. Možno aj to je jeden z dôvodov súčasného nezáujmu o jeho tvorbu. Nápad uviesť dielo, ktoré sa prakticky nikde na svete nehrá, priniesol do Opery SND jej hudobný riaditeľ Friedrich Haider, zapodievajúci sa dlhodobo znovuoživovaním tvorby Ermanna Wolfa-Ferrariho.

Vizuál novej inscenácie dostal na starosť režisér Manfred Schweigkofler. Pre neznáme dielo zvolil veľmi šťastnú koncepciu. Sám ju v rozhovore nazval hyperrealizmom, čo sa dá pochopiť ako realizmus s prvkami hyperboly. Vyhol sa výraznej štylizácii i naturalistickému verizmu – napokon, aj samotné dielo (dráma milostného trojuholníka zasadená do ilustratívnych reálií južného Talianska) sa veristicky vlastne iba tvári. Dosah prostého, pútavého príbehu je oveľa širší. Posolstvom opery nie je emócia, ale drsné odhalenie faktu, že síce trúfalá, no vo svojej podstate banálna krádež šperkov zo sochy svätice je pre spoločnosť neakceptovateľným zločinom – na rozdiel od mafiánskych praktík, ktoré sa v nej bežne tolerujú. Práve tento nečakaný morálny aspekt je, v súlade so skladateľom, hlavným motívom inscenácie.

Schweigkofler je režisér-detailista, možno práve preto si tak dobre porozumel so skladateľom podobnej povahy. Každá rekvizita má svoj dôvod, každý scénický a pohybový motív je logický a dotiahnutý, každé gesto presné a uveriteľné. Vynikajúco pracuje so sólistami i zbormi, aj najmenšia postavička má svoj charakter. Scéna Micheleho Olceseho, oponou umiestnená do „filmového“ širokouhlého formátu, využíva veľkoplošné ilustratívne fotografie budov a detailov na veľkých paneloch, čo zároveň prospieva akustike. Časové ukotvenie je pomerne voľné, iba fiatka na scéne a vyslovene funkčné kostýmy (Concetta Nappi) odkazujú na 50. roky minulého storočia. Scénograf nezabudol ani na milé, takmer povinné klišé – cez ulicu rozvešanú bielizeň, v bizarnej kombinácii so slávnostným pouličným osvetlením.

Najsilnejším momentom novej inscenácie je hudobné naštudovanie hudobného riaditeľa Friedricha Haidera, ktorému sa zabudnutú partitúru podarilo oživiť v strhujúcu drámu. Orchester SND, obohatený o mandolíny, gitary, akordeón a netradičné perkusie, hral sústredene, s minimom nepresností, raz s noblesou a ľahkosťou, inokedy s efektným dramatickým drajvom. Viaceré sóla viedli nádherný dialóg so spevákmi i hudobníkmi na javisku. Dirigent ako dlhoročný operný praktik vníma drámu a v súlade s ňou premyslene pracuje s tempom i dynamikou, skvele gradujúc finálne scény. S citom pre spevákov sa ich, napriek objemnému farebnému orchestru, snažil nekryť. Veľkou oporou predstavenia je Zbor Opery SND rozšírený o členov Pressburg Singers a Bratislavského chlapčenského zboru (zbormajstri Pavol Procházka, Janka Rychlá a Gabriel Rovňák), znejúci monumentálne, farebne a zároveň elegantne.

Sólistické obsadenie je v oboch alternáciách výnimočne vyrovnané. Natalia Ushakova vizuálne skvele zodpovedá postave Malielly, aj herecky sa s ňou presvedčivo zžila. Dramatický spevácky part je však už na hranici jej možností, čo sa prejavilo najmä v prvom dejstve a v celkovej hlasovej únave. Adriana Kohútková podala rovnakú postavu s maximálnym nasadením, pričom však jej expresívna herecká koncepcia bola dokonale funkčná a hlas udržaný pod neustálou kontrolou. Daniel Čapkovič veľmi kultivovane predniesol úlohu Rafaela, typovo a herecky však ťahal za kratší koniec. Jeho alternant Sergej Tolstov na druhej premiére predviedol jeden zo svojich najlepších výkonov ostatného obdobia – záporná postava šéfa camorristov mu dokonale sadla po speváckej i hereckej stránke. Obaja predstavitelia Gennara sú špičkoví, hoci typovo i spevácky rozdielni. Kyungho Kim rastie od predstavenia k predstaveniu. Príjemne prekvapil striedmym, no presne vypointovaným až dojímavým herectvom. Ak sme v jeho hlase doteraz obdivovali krásu tónu, frázovanie, polohovú vyrovnanosť a výbornú techniku, tentoraz k nim pribudla aj presvedčivá emócia. Michal Lehotský naopak vsadil na veristickú expresivitu, s diskrétnym odkazom na veľkých talianskych tenoristov povojnovej generácie, čo mimoriadne konvenovalo so zvoleným vizuálom. Obe predstaviteľky Gennarovej matky Carmely, Denisa Šlepkovská a Jitka Sapara-Fischerová, pristupovali k postave herecky striedmo, no veľmi empaticky a vokálne sústredene.
Určite si mnoho návštevníkov oboch premiér i neskorších repríz kládlo otázku, ako je možné, že sa tento skvelý opus nikde nehrá. Prečo si niektoré diela udržia pozornosť publika a iné nie? Viaceré príklady z histórie svedčia o tom, že priazeň nebýva úmerná kvalite. Chvalabohu, často sa nájdu osvietení jedinci, ktorí vedia nájsť kvalitu v zabudnutých dielach. Kedysi vďaka Mendelssohnovi Bartholdymu mohli jeho súčasníci opäť objaviť krásu vtedy už zabudnutej Bachovej hudby. Friedrich Haider ako vášnivý obhajca diela Wolfa-Ferrariho vyniesol na svetlo Šperky Madony. Ponúkol ich publiku s vierou, že ocení nespornú kvalitu tejto opery. Snáď sa mu podarí podobný husársky kúsok ako predtým Mendelssohnovi.

Ermanno Wolf-Ferrari: Šperky Madony
Dirigent: Friedrich Haider
Scéna: Michele Olcese
Kostýmy: Concetta Nappi
Réžia: Manfred Schweigkofler
Premiéry v Opere SND 29. a 30. 5.




Aktualizované: 11. 02. 2016