Logo HŽ

Pastva pre oči i pre uši

NEW YORK, BOSTON

Mecenášstvo, sponzoring, filantropia sú v Spojených štátoch amerických súčasťou hodnotovej výbavy, a to nielen tých najbohatších. Väčšina peňazí do kultúry totiž neprichádza od firiem a korporácií, ale od fyzických osôb a rodinných nadácií.

Od lavičky v Central parku, ktorú zaplatí rodina „in loving memory of...“ ako pripomienku starej mamy, čo sa tam rada prechádzala, až po najdrahšie zbierky v galériách, broadwayské muzikály, koncertné sály, symfonické orchestre, umelecké súbory, univerzity – to všetko je založené na spoločenskej zodpovednosti Američanov a na ich štedrosti. Aj vďaka tomu je možné v priebehu jediného týždňa zažiť úžasné dni a večery nabité umením.  Tie moje (2. – 9. 10.) sa delili medzi Metropolitnú operu, New York City Balet, Carnegie Hall a Boston Symphony Hall.
Anonsovaný prvý biely Otello v Metropolitnej opere (réžia Bartlett Sher) splnil všetky očakávania. Nádherná čistá scéna Esa Devlina s priznaným antiiluzívnym princípom (oddeľujúce priesvitné panely presúvali po javisku inšpicienti) vytvárala rozmanité priestory pre dejové premeny. Protagonisti mohli za priehľadnou stenou načúvať, skrývať sa v nej, aj ňou prechádzať akoby z jednej miestnosti do druhej. Otello bez make-upu bol úplne namieste: veď rasizmus, ktorý v skutočnosti nemá nič do činenia s farbou pokožky, je – rovnako ako pre Jaga, tak aj pre nás – iba jednou z barličiek pre intrigy a nenávisť.
Hudobné naštudovanie Yannicka Nézet-Séguina očarúvalo od prvých tónov predohry, v ktorej sme sa knísali v ohromnom tempe búrky, cez nádherné komorné pasáže so zimomriavky vyvolávajúcim zvukom violončiel a dokonalé fanfáry na konci tretieho dejstva až po nádherne vypointovaný záver so skvele ladiacimi dychmi. O čo vizuálne „chladnejšia“ bola minimalisticky moderná inscenácia, o to emocionálnejšie pôsobila hudobná zložka: nádherná, farebná, do najmenších detailov vypracovaná hudobná čarohra.
Jednoznačnou hviezdou večera sa stala bulharská sopranistka Sonya Yoncheva. Ponúkla celú škálu výrazov a polôh: dievčensky zvonivú v Quando narravi l’esule tua vita, drsnú a sýtejšiu v Ah! Non son ció che esprime, étericky podmanivú v Piangea cantando nell’erma landa a nakoniec odovzdane čistú v Ave Maria. Vo vyšších polohách je jej hlas síce subtílnejší, ale pre režijnú koncepciu nevinnej Desdemony úplne adekvátny, v strednej polohe pripomína očarujúcu Callasovej farbu, vrátane jemného vibráta. Aj ostatní protagonisti prispeli ku kvalite predstavenia: tenor Aleksandrsa Antonenka (Otello) bol v pianissime mäkký, vo vrcholných scénach objemný a pevný, Željko Lučić (Jago) s vyrovnaným, prirodzene expresívnym hlasom ako manipulátor dokonca opakoval/parodoval hlasy a frázovanie ostatných postáv, zapôsobil aj objemný a prierazný tenor Dimitrija Pittasa (Cassio).
Vo Verdiho Trubadúrovi (3. 10.) pod vedením Marca Armiliata sa hviezdne obsadenie – Anna Netrebko (Leonora), Dmitrij Hvorostovsky (Gróf Luna), Yonghoon Lee (Manrico), Dolora Zajick (Azucena) a Štefan Kocán (Ferrando) – predbiehalo vo fantastických výkonoch. Keď sa po prvýkrát objavil Hvorostovsky, vracajúci sa na scénu po ťažkej chorobe, publikum ho privítalo dojemnými ováciami. Emócie sa počas predstavenia stupňovali, až vyvrcholili pri záverečnom potlesku: dirigent postrčil speváka dopredu a orchester ho zasypal bielymi ružami. Slzy tiekli nielen Anne Netrebkovej.
Napriek nádhernej hre orchestra pod Armiliatovým vedením, Donizettiho Anna Bolena (5. 10.) bola sklamaním. Výkony umelcov nijako nenadchli: rušilo prílišné vibráto Sondry Radvanovskej (Anna Bolena), prejav sýtym farebným mezzosopránom disponujúcej Jamie Bartonovej (Giovanna Seymour) bol trochu preafektovaný, v lyrickej polohe pôsobivý David Crawford (Lord Rochefort) nezvládal výšky. Len Ildar Abdrazakov (Enrico VIII) s objemným a sýtym basom plne obsiahol svoju rolu.
Zeffirelliho inscenácia Turandot býva obvyklým highligtom návštevy New Yorku. Keď sa v druhom dejstve objaví cisársky palác, celý v zlatom a zaľudnený snáď dvestočlenným komparzom, publikum tlieska; keď zomiera Liù, diváci plačú. 3. 10. ma Marcelo Álvarez (Calaf) príjemne prekvapil rastom objemu a prieraznosti hlasu, čo vôbec nejde na úkor jeho farebnej osobitosti, Hibla Gerzmava (Liù) zase krištáľovou čistotou materiálu, istotou vo výškach a zvonivosťou vysokých tónov. Len Cristine Goerke bola sklamaním – v dramatickom parte Turandot pôsobila neisto. Orchester a zbor pod dirigentskou taktovkou Paola Carignaniho bol ako vždy bezchybne pripravený. Jednoducho, fascinujúce predstavenie vrcholnej inscenačnej klasiky.
New York City Ballet priniesol v dvoch Balanchinových choreografiách pod názvom All Balanchine pastvu pre oči. Najprv nás v Brahmsových Liebeslieder Waltzer preniesol do viedenských plesových sál, kde mladí muži noblesne zvádzali dámy a tie sa pýriac nechali rozvášniť hriešnym valčíkom. Hudobný sprievod v podaní klaviristov Andrewa Sillu a Susan Waltersovej i sólistov Boye Weiovej (soprán), Melissy Fajardovej (mezosprán), Blaka Friedmana (tenor) a Zacharya Jamesa (bas) umocňoval viedenskú atmosféru v newyorskom divadle Davida H. Kocha. V Čajkovského Tretej suite sme sa stali súčasťou nádherného snového príbehu, v ktorom hudobné naštudovanie (dirigent Paulo Paroni) podčiarkovalo Balanchinov zámer, vytvoriť na malej ploche plnohodný klasický romantický baletný príbeh.
Dva koncerty v Carnegie Hall (7. 10., Newyorskí filharmonici pod taktovkou hudobného riaditeľa Alana Gilberta: svetová premiéra Vivo od Magnusa Lindberga, Čajkovského Klavírny koncert b mol so sólistom Yevgenyom Kissinom a Ravelova Dafnis a Chloé) a v Boston Symphony Hall (9. 10., Bostonský symfonický orchester vedený hudobným riaditeľom Andrisom Nelsonsom: Currierove Divisions, Beethovenov Tretí klavírny koncert so sólistom Larsom Vogtom a Brahmsova Druhá symfónia), to boli dva sviatky klasickej hudby. Je obdivuhodné, akú osobitnú textúru zvuku – na jednej strane s dôrazom pre detailné vypracovanie každého tónu, na strane druhej so zachovaním nádhernej farebnosti bez skĺzavania do strojového perfekcionizmu – vypracoval Andris Nelsons za jedinú sezónu s Bostonskými symfonikmi. Tanec drevených dychov v tretej vete Brahmsovej Druhej symfónie s postupným nástupom sláčikov pôsobil katarzne, rovnako ako pomalý valčík viol a violončiel. Pastva pre uši.




Aktualizované: 22. 02. 2016