Logo HŽ

Vec Konwitschny

Herec Milan Lasica v dokumente Karel Čapek a jeho obyčejný svět (Česká televízia, 2008) vyslovil k hrám Karla Čapka zaujímavú výhradu: ich posolstvo sa dá vyjadriť jednou vetou. S touto provokatívnou a (odhliadnuc od istej miery zjednodušenia) pravdivou myšlienkou bojujú všetci inscenátori. Platí to aj o Veci Makropulos – a o jej opernej adaptácii hádam dvojnásobne.

Janáčkovo operné spracovanie sa štýlovo trochu líši od Čapkovho originálu. Činohra je brilantnou konverzačkou, opera strhujúcou komornou drámou. Janáček kladie väčší dôraz na speváčku Emiliu Marty, nešťastnú zo svojej nesmrteľnosti (hudbou pridal k jej postave ľudský súcit), než na Čapkove filozofické závery. Vyznenie diel je však nakoniec podobné: obe sú znamenitými úvahami nad konečnosťou ľudského života a nad jeho zmyslom.
Ťažko vyložiť tento operný príbeh inak, než je napísaný, ťažko doň dostať väčšiu mieru štylizácie. Celkom sa to nepodarilo ani renomovaným režisérom – Nikolausovi Lehnhoffovi v Glyndebourne (1995, dirigent Andrew Davis, Emilia: Anja Silja), ani Christophovi Marthalerovi v Salzburgu (2011, dirigent Esa-Pekka Salonen, Emilia: Angela Denoke). Napriek rozpoznateľnému zámeru ostali iba pri zaujímavej ilustrácii príbehu. Podľa mojej mienky, prvý skutočný režijný zásah prekvapivo nenastal v opere, ale v činohernej inscenácii pražského Národného divadla (2010): režisér Robert Wilson až drasticky zredukoval Čapkov text a umiestnil ho do vysoko štylizovanej, výtvarne neobyčajne silnej melodrámy (Emilia: Soňa Červená, pôvodná hudba Aleš Březina).


Vec Makropulos v Opere SND je jednou z najvýraznejších premiér posledných rokov. Režisérovi Petrovi Konwitschnému sa totiž podaril zásah druhý. Rozohral pestrú hru žánrov – od rozprávky cez bulvárnu komédiu, detektívku, paródiu, antickú drámu, výtvarnú štylizáciu až po romantický pátos. A navyše, na rozdiel od Wilsona, sú to stále Čapek a Janáček. Režisér s výtvarníkom Helmutom Bradom zachovali v troch dejstvách aristotelovský princíp jednoty miesta, deja a času, no naznačili aj záverečnú premenu. Počas predohry i viackrát počas predstavenia sa na polopriesvitnú tylovú oponu premieta rozprávkovo štylizovaný text s vysvetlením deja. Prvé dejstvo sa odohráva v absolútne konkrétnej advokátskej kancelárii. Pri pozornejšom pohľade však upúta veľký portrét cisára Rudolfa II. umiestnený pri vchode – je zrejmé, že v tomto predstavení nepôjde o jednoduchú ilustráciu príbehu. Režisér premyslene používa viaceré divadelné klišé a lacné gagy (prehrabávanie kôp papierov, telefonovanie pred zdvihnutím slúchadla, silený smiech), ktoré neskôr nechá vyznieť až do trápnosti.


Prvý zlom prichádza s Emiliou Marty. Konwitschny do tejto úlohy nečakane obsadil celkom mladú speváčku. Čaro mladosti poblázni všetkých prítomných mužov, konverzačná komédia sa mení na detektívku. Ku koncu prvého dejstva prichádza ďalší zlom: ilúzia advokátskej kancelárie mizne spolu s odchádzajúcimi kulisami a ostáva odhalený priestor javiska, na ktorom sa nachádza ďalšie malé javisko – šatňa speváčky Emilie. Hviezda občas blahosklonne zostúpi k prichádzajúcim ctiteľom, je však jasné, že len sleduje svoj cieľ. Mužské postavy sú iba divákmi, trápne sa smejú jedinému, ktorého (okrem svojej komornej) Emilia pustí na svoje javisko – polobláznovi Hauk-Šendorfovi. Konwitschny si neodpustí ani drobnú provokáciu, keď v texte zamení Strada, Corrona a Agujari za Callas, Gruberová a Netrebko.
Tretie dejstvo sa začína v gigantickej prázdnej bielej hotelovej izbe Emilie, do ktorej vyvolení (?) vchádzajú po schodoch zdola. Emilia je v cieli. Opäť získa recept na predĺženie života, no po sérii chýb je mužmi odhalená. Prestáva byť objektom túžby a stáva sa bosorkou stojacou pred inkvizíciou. Režisér opäť raz rozsvieti sálu, rezignujúca Emilia ponúka recept divákom i pritakávajúcemu antickému mužskému chóru v hľadisku, ku ktorému sa pridajú všetci mužskí protagonisti. Recept napokon spáli Krista. Emilia sa nerúca, neumiera (Smrť sa jej iba dotkne), ale odchádza ruka v ruke s novou priateľkou do romantickej diaľky. Dožiť skutočný život, tentoraz už s vedomím nevyhnutného konca?

Hudobné naštudovanie Veci Makropulos poznamenala výmena hlavného dirigenta Tomáša Hanusa niekoľko dní pred premiérou, pre nespokojnosť so systémom fungovania orchestra. Hanus bol pritom angažovaný ako záruka vysoko fundovaného janáčkovského naštudovania. Divadlo posunulo premiéru o týždeň a operu s Orchestrom Opery SND doštudoval dovtedajší asistent Ondrej Olos. Ťažko odčítať, aký podiel na výslednom tvare má Hanus a aký Olos, rozhodne však naštudovanie i výkony počas premiéry i prvej reprízy patrili k nadštandardným. Dominovala orchestrálna monumentalita, farebnosť a drsnosť Janáčkovej partitúry, niekedy aj na úkor zrozumiteľnosti spievaného slova. Vzhľadom na prítomnosť českých titulkov to však neprekážalo. Odhliadnuc od pár rytmických a intonačných nepresností i miernej absencie diferencovanejšej dynamiky to bol výborný Janáček.
Emiliu Marty zvyčajne spievajú charizmatické dámy stredného až vyššieho veku, spĺňajúce hlasové kritériá dramatického sopránu. Tým Linda Ballová nie je, no napriek tomu sa s náročným partom vyrovnala so cťou. Rozumne si rozvrhla sily a aj keď sa miestami pohybovala na hranici svojich možností (vypäté miesta, menej znelá nižšia poloha), dokázala presvedčivo stvárniť komplikovanú postavu a herecky dominovať celému predstaveniu. Jej Emilia sa po celý čas, okrem záveru, vlastne len unudene baví na racionalite i slabosti mužov, a popritom nenápadne sleduje svoj cieľ. Chýba jej schopnosť empatie, jej náznak sa objaví iba v závere vo všeobecnej rovine a ihneď sa stratí.
Nová inscenácia má aj troch špičkových janáčkovských spevákov, ktorí vynikajú znalosťou štýlu, presnosťou a výbornou artikuláciou. Ľudovít Ludha presvedčivo predstavil Alberta Gregora ako rozorvanú postavu na pokraji nervového zrútenia. Spevák je v súčasnosti v optimálnej dramatickej kondícii a Albert patrí k jeho najlepším úlohám. Gustáv Beláček (Dr. Kolenatý) sa labužnícky pohrával s každým tónom, dynamikou, farbou, jeho spev mal potrebný nadhľad a absolútnu štýlovosť. Minimálne herecké gesto bolo v každom momente suverénne a presné. Pavol Remenár (Jaroslav Prus) pôsobil navonok švihácky suverénne, no s evidentným vnútorným smútkom, ktorý vychádzal z rezignovaného uvedomenia si nezmyselnosti vlastného konania. Jeho zmysel pre janáčkovský štýl sa vhodne dopĺňa so znelým a farebným hlasovým materiálom i s hereckým nasadením. V ideálnej polohe charakterovej tenorovej štúdie sa po čase objavil Jozef Kundlák (Vítek). Katarína Flórová bola nečakane dramatickou Kristou, skvele rozvíjajúcou zvukový i emocionálny rozmer svojho hlasu. Brilantnou charakterovou etudou sa prezentoval Ivan Ožvát (Hauk-Šendorf), no počas prvej reprízy už začala povoľovať jeho herecká disciplína. Verme, že sa časom z tejto tragikomickej postavy nestane predmet lacného javiskového humoru. Aj predstavitelia menších partov (Jitka Sapara-Fischerová – komorná, Juraj Peter – strojník, Klaudia Račić Derner – upratovačka, mužská časť Zboru Opery SND) dokázali na malom ponúknutom priestore predviesť zmysel pre špecifický štýl a spojiť dramatický účinok spevu i herectva. Obsahovo vynikajúci bulletin k predstaveniu pripravili dramaturgovia Bettina Bartz a Vladimír Zvara. Prekvapilo ma však, že v ňom chýba akákoľvek zmienka o Tomášovi Hanusovi a hudobnom naštudovaní.
Nová Vec Makropulos je, bez ohľadu na predpoklad nižšej návštevnosti i na komplikácie, ktoré sprevádzali jej prípravu, mimoriadne cenným príspevkom do repertoáru našej prvej scény. Pôvodnú Konwitschného inscenáciu jednoducho nemá každý.

Leoš Janáček: Vec Makropulos
Dirigent: Ondrej Olos
Scéna a kostýmy: Helmut Brade
Réžia: Peter Konwitschny
Premiéra v Slovenskom národnom divadle,
6. 11., 1. repríza 20. 11.




Aktualizované: 22. 02. 2016