Logo HŽ

Rezignácia Friedricha Haidera

Štandardná tlačová konferencia pred premiérou Mozartových Così fan tutte (20. 1.) dostala neočakávanú dramatickú pointu: Friedrich Haider oznámil svoju rezignáciu na post hudobného riaditeľa opery. Zo SND odchádza v júni, po naštudovaní Simona Boccanegru.

V interview poskytnutom Hudobnému životu (10/2012) menoval nastupujúci operný šéf Friedrich Haider ako jednu zo svojich priorít zlepšenie platových pomerov v SND: „Budem sa nekompromisne zasadzovať o finančné ohodnotenie umelcov, domácich aj hosťujúcich. Je neprípustné očakávať od orchestrálnych hráčov, že budú kvalitatívne rásť len z lásky k umeniu. (...) Uvedomujem si, že finančná situácia v SND sa ocitla na hrane, jej riešenie však nesmie ísť na úkor umeleckých zložiek.“
Nemožnosť naplniť túto víziu bola hlavným dôvodom, ktorým Friedrich Haider v januári 2016 zdôvodnil rozhodnutie opustiť vedúci post v SND. „Povedal som hráčom, že musíme všetkých presvedčiť našou vysokou kvalitou. Keď kompetentní uvidia, že na to máme, tak sa to odrazí aj vo financiách. Ako odpoveď na naše úspechy nám boli financie škrtnuté,“ vyjadril sa na tlačovej konferencii (kompletný prepis vystúpenia na www.operaslovakia.sk). Podľa hovorcu Jozefa Bednára, Ministerstvo kultúry SR považuje Haiderovo rozhodnutie za správne, „malo však byť urobené oveľa skôr“, keďže „sťažnosti na jeho riadiacu prácu sú dlhodobé“. Veľká časť z nich vraj smerovala k nedostatočnému obsadzovaniu stálych členov súboru a k nadštandardnému angažovaniu hostí.
O vyjadrenie k aktuálnej situácii v SND sme požiadali našich kmeňových recenzentov.

Robert Bayer
Aký veľký podiel na úspechu hudobnodramatického ansámblu má výrazná dirigentská osobnosť, ukazujú operné domy v Mníchove, Paríži, Zürichu, Berlíne, Miláne. Kirill Petrenko, Philippe Jordan, Fabio Luisi, Daniel Barenboim či Riccardo Chailly kormidlujú orchestre divadiel sťaby vlajkové lode v mori operného priemyslu. Ich skúsenosti, hudobná inteligencia a remeselná zručnosť pri interpretácii partitúr robia z domovských prístavov ich hudobných krížnikov významné centrá operného umenia. Najnovšie výskumy ukázali, že umelecky hodnotná operná scéna je dôležitým ekonomickým faktorom nadregionálneho významu.
Pod egidou Friedricha Haidera bol operný súbor SND na najlepšej ceste do týchto vôd. Ako málokto vo vyše deväťdesiatročnej histórii ansámblu posunul Haider prudko nahor najmä hudobnú latku prvej slovenskej opernej scény. Naštudovaním dôležitých diel, ktoré dramaturgia dlho zanedbávala, naučil hudobníkov v orchestrisku rozprávať novými hudobnými jazykmi, divákom sprístupnil významné opusy operného kánonu, (aj) kvôli Haiderovi začala medzinárodná kritika seriózne hľadať Bratislavu na opernej mape Európy. I preto je jeho odstúpenie z postu hudobného riaditeľa Opery SND fatálnym zlyhaním systému, ktorý opäť ukazuje svoju spiatočnícku štruktúru.
Vyjadrenie hovorcu Ministerstva kultúry SR k tejto kauze je nielen nemorálnym šplechom do očí výraznej umeleckej osobnosti a bratislavskému opernému publiku, ale aj výrazom absolútnej nekoncepčnosti a hlbokého kultúrno-politického diletantizmu. Ak totiž nie je ministerstvo ako zriaďovateľ SND schopné zaručiť prevádzku najdôležitejšej divadelnej inštitúcie, ktorá sa dlhodobo zmieta v štrukturálnom chaose zastaraného trojsúborového konceptu, okráda nielen daňového poplatníka, ale aj kultúrne dedičstvo a umeleckú tradíciu, ktorých správu mu predpisuje litera zákona. Kauza Haider je len trpkým dôsledkom nezáujmu zodpovedných miest o oblasť, v ktorej má Slovensko obrovský exportný potenciál umeleckého i ekonomického významu.

Vladimír Blaho
Odstúpenie Friedricha Haidera oprávnene vyvoláva reakcie verejnosti, ktorej nie je osud slovenskej opery ľahostajný. Po emotívnom prejave dirigenta na tlačovke pred premiérou Così fan tutte nasledovali stanoviská Ministerstva kultúry SR a vedenia SND. Situáciu príliš neobjasnili, skôr zneprehľadnili. Kým Haider tvrdil, že sa mu v súbore pracovalo výborne, ministerstvo uvádza, že s ním bola už dávno nespokojnosť a mal rezignovať skôr. Nie je však jasné, kto bol nespokojný. Ministerstvo? Vedenie SND? Alebo orchester, ktorého úroveň v Haiderových inscenáciách stúpala? Alebo ktosi iný? Hádam už nebudeme opakovať chyby Nežnej revolúcie, keď kolektívne súbory vyhadzovali svojich prísnych šéfov...
Prizývanie zahraničných umelcov namiesto domácich možno za Haiderovho pôsobenia spochybniť naozaj len výnimočne (režisér Rigoletta). Zväčša išlo o nevyhnutnosť, napr. aby dramatické party nemuseli spievať speváci s lyrickými hlasmi a predčasne sa zruinovať. Kompetentní by mali o tom vedieť viac než istý milovník opery a známy spisovateľ, ktorý sa svojho času hneval, že v banskobystrickej Krútňave nevystúpili Bršlík a Kučerová.
Friedrich Haider možno nechápe, ako u nás funguje kultúrna politika a hierarchia riadiacich funkcií, no inscenácie, ktoré v SND pripravil, boli dobré či výborné (Lohengrin, Salome, Bohéma, Šperky Madony, Così fan tutte). Zaiste nie je vhodné vytvárať nevraživosť medzi vlajkovými inštitúciami slovenskej kultúry, akými sú Opera SND a Slovenská filharmónia, veci si treba vyjasniť dialógom. Podceňovanie kultúry u nás však trvá od roku 1989, z čoho by som ani tak nevinil sériu ministrov, ako systém, ktorý ponechal štátu len „stratové“ nevýrobné rezorty. Možno by mali (ale po voľbách!) ísť do ulíc aj kultúrni pracovníci. Len neviem, na koho úkor by sa im dalo pridať na platoch...
Opera je dnes celosvetovo v pohybe, hľadá modely fungovania i umelecký profil. Toto smerovanie nemusí uspokojiť každého. Mňa ako umelec uspokojil Friedrich Haider vrchovatou mierou, k jeho hodnoteniu ako umeleckého riaditeľa mi chýba dostatok informácií.

Jozef Červenka
„Zlyhávanie jednotlivcov alebo systému?“ Takýto nadpis som použil pre svoj príspevok v Hudobnom živote 3/2011 v analýze vtedajšej krízy v Opere SND, v čase kontroverzného generálneho riaditeľa Ondreja Šotha. V opere vtedy klesal počet predstavení, rušili sa premiéry, kolísala kvalita repríz, zlyhávala komunikácia s verejnosťou – a napriek tomu sa „krištáľovo“ plesalo. Po necelých piatich rokoch je tu opäť anketa s podobnou témou. Dôvodom je odstúpenie hudobného riaditeľa Friedricha Haidera.
Čo sa medzitým zmenilo? S nástupom generálneho riaditeľa Mariána Chudovského, ktorý v roku 2012 menoval za riaditeľa opery renomovaného rakúskeho dirigenta, sa fatálna situácia upokojila. Súbor sa stabilizoval, narástol počet premiér, stúpla kvalita repríz, vďaka Haiderovej systematickej práci sa zvýšila úroveň orchestra. Návštevníci sa popri operných „evergreenoch“ dočkali aj (vzhľadom na dovtedajšie pomery mimoriadneho) repertoárového osvieženia v podobe Wagnerovho Lohengrina, Straussovej Salome, Mozartovho Tita, Čekovskej Doriana Graya či raritných Šperkov Madony Wolfa-Ferrariho. Práve počas premiéry Šperkov sa však dostali na verejnosť informácie o škrípajúcich vzťahoch medzi šéfom opery a orchestrom, ktorých dôsledkom bol nesúhlas orchestrálnych hráčov s ich účasťou na kompletnej nahrávke diela (tá sa napokon realizovala so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu). Odstúpenie hosťujúceho dirigenta Tomáša Hanusa v nasledujúcej sezóne, krátko pred premiérou Janáčkovej Veci Makropulos, bolo iba potvrdením napätého vzťahu a prevádzkových problémov.
Faktom ostáva, že napriek všetkým spomenutým pozitívam sa Haiderovi nepodarilo vrátiť členom operného súboru prirodzenú motiváciu. Nepodarilo sa mu zvýšiť ich finančné ohodnotenie, ani obnoviť stavovskú hrdosť na svoje divadlo. Zrejme sa v jednej osobe nestretol vynikajúci dirigent s rovnako kvalitným manažérom. No i tak bude štvorročná Haiderova éra v Opere SND patriť k tým najkvalitnejším v jej novodobej histórii. Arogantné stanovisko Ministerstva kultúry SR k jeho odstúpeniu, balansujúce na hranici slušnosti – bez slovka poďakovania za niekoľkoročnú prácu – na tom nič nezmení.

Michaela Mojžišová
V septembri 2012 som robila „inauguračné“ interview s Friedrichom Haiderom. Na otázku, či vidí šancu zaradiť bratislavskú operu, ktorá je v porovnaní s jeho doterajšími pôsobiskami predsa len provinciou, do európskeho kontextu, odpovedal: „Provinčnosť nesúvisí s veľkosťou scény alebo zvučnosťou jej mena. Provinčné je, keď práci chýba umelecká idea, keď z materiálu nevznikne nová stavba.“
Haider prišiel do Bratislavy s pomerne jasnou víziou. Chcel intenzívne pracovať so súborom, aj na individuálnej úrovni. (Vzhľadom na neodškriepiteľný vzrast technicko-štýlových dispozícií orchestra aj vypracované vokálne party vo väčšine ním naštudovaných opier, s dôrazom na Mozarta, môžeme túto víziu považovať za naplnenú.) Chcel realizovať projekty pre mladých. (Naplnené: viď trilógia detských verzií Nápoja lásky, Čarovnej flauty a Barbiera zo Sevilly.) Dramaturgiu bol pripravený riešiť tímovo, no určite chcel uviesť dielo od Ermanna Wolfa-Ferrariho. (Naplnené: Šperky Madony, 2015.) Za najdôležitejšie však považoval zlepšenie finančného ohodnotenia umelcov. A na tomto bode sa jeho idey aj ideály o „neprovinčnej“ scéne rozbili.
Bez dostatočnej znalosti vnútornej štruktúry rozpočtu je ťažké posudzovať (ne)riešiteľnosť platovej otázky v SND. Je však smutným faktom, že profesie starajúce sa o rozvoj duchovných hodnôt (umenie, školstvo všetkých stupňov, spoločensko-vedné disciplíny) sú u nás trvalo podhodnotené. Nedá sa naveky (samo)motivovať len pocitom stavovskej hrdosti a lojalitou k firemnej značke. Pričom najmä to druhé nie je v súbore SND samozrejmosťou.
Haiderov odchod považujem za veľkú stratu. Podľa mojej mienky v ňom SND prichádza nielen o umeleckého garanta, ale aj o časť morálneho kreditu – hoci, ako sa zdá, ten fungoval najmä smerom k medzinárodnému prostrediu. To domáce si náročného dirigenta príliš nevážilo. Výrok hovorcu ministerstva kultúry je, jemne povedané, poburujúci. Možno ešte viac než predstava žalujúcich sa „dvojok“ a „trojok“ domáceho súboru, ktoré sa (našťastie pre divákov) nedostali k vysnívaným partom. Navyše sa neviem zbaviť pocitu, že vedenie SND sa malo svojho kolegu zastať razantnejšie než formálnym vyjadrením ľútosti nad jeho odchodom. Takže: sklamanie na tretiu?

Terézia Ursínyová
Vyjadrenie hovorcu MK SR na adresu Friedricha Haidera považujem za netaktné, ba surové. Haider dal Opere SND punc výnimočnej hudobnej kvality vo všetkých tituloch, ktoré tu naštudoval. Výhrady k jeho práci nevyslovil ani generálny riaditeľ SND Marián Chudovský – ten na www.operaslovakia.sk vyslovil „poľutovanie nad rozhodnutím hudobného riaditeľa Opery SND Friedricha Haidera rezignovať z funkcie“.
Pochybujem, že Chudovský na Ministerstve kultúry vopred neprerokoval Haiderovu abdikáciu. Škoda, že minister Marek Maďarič nesledoval výsledky jeho práce čo len jedinou oficiálnou prítomnosťou na premiére. No ak nie je kompetentný hovoriť o každej téme, má pracovníkov, ktorí na premiéry chodia. Zo strany pána Haidera je však naivné žiadať o samostatné prijatie na MK SR. Možno sa to tak robí v kultúrnych krajinách. U nás iba podľa subordinácie. Nuž, generálny riaditeľ SND mal bojovať o prísun zvýšených finančných prostriedkov do divadla tak, ako riaditeľ Slovenskej filharmónie. Potom by si orchestrálni hráči, členovia zboru, dokonca ani sólisti nemuseli privyrábať inde a hanbiť sa za hudobné nástroje.
K hosťovaniu sólistov: Haiderovi sa nevyčítajú drahé zahraničné hviezdy, ale – pri bežnej závisti – aj umelci stredného kalibru, bez ktorých sa však prevádzka nezaobíde (lyrickí tenoristi, koloratúrno-lyrické a dramatické soprány). Bez hostí si však dnes neporadí žiadna opera (ani v Košiciach či v Banskej Bystrici). Menej kvalitní sólisti spievajú menej, no zato berú stabilný plat. To bolo vždy témou divadelného sváru.
Škoda, že Friedrich Haider do „varu“ ansámblu detailne nevidel, keďže bol jazykovo izolovaný (ani z úcty k SND neprehovoril čo len pár slov po slovensky). V novej sezóne tak dostal zástupcu v osobe nového riaditeľa opery Slavomíra Jakubeka. Nie je teda správne, dať zmätky okolo Veci Makropulos „na vrub“ iba Haiderovi. Veď vtedy už mala Opera SND nového šéfa. Navyše, málokto z nás vidí do zmlúv, afektov či individuálnych konaní na skúškach Janáčkovej opery s hosťujúcim českým dirigentom Tomášom Hanusom. Ten, podľa mojej mienky, konal proti profesionálnej etike.


Pavel Unger
Z celej reťaze vyjadrení, ktoré avizovaným odstúpením z funkcie nečakane odštartoval hudobný riaditeľ Friedrich Haider, mám mimoriadne trpký pocit. Vnímam ich ako zlé a ešte horšie. Nedá sa na malej plôške rozmotávať klbko nedorozumení, poloprávd, zahmlievania, dezinformácií, morálnych zlyhaní. Opäť by to bolo jednosmerné. Žiaľ, k dialógu, k ochote vzájomne sa počúvať, hovoriť si do očí čistú pravdu, spoločne hľadať konštruktívne východiská, a najmä mať úprimný cieľ opere pomôcť, sme ešte nedozreli.
Naopak, zrodil sa „neľúbostný“ trojuholník. Friedrich Haider argumentuje ignoranciou zo strany ministra kultúry, ten vracia úder spochybniteľnými tvrdeniami o jeho zodpovednosti za kauzu Makropulos, za preferovanie hostí na úkor pevného ansámblu (čo by si súbor s jediným basistom pre prvý odbor, bez dramatického sopránu a tenora počal?) a akceptovaním údajných sťažností zvnútra divadla. A do tretice, vedenie SND sa alibisticky, s predstieranou ľútosťou, zboku prizerá. Ak by malo hrdosť, obratom by vyvrátilo stanovisko zriaďovateľa. Veď ide o obžalobu práve ich – Haider bol v inkriminovanom čase hromadenia káuz funkčne až tretím. Na druhej strane znie čudne, ak Haider s odstupom času tvrdí, že požiadavka dirigenta Hanusa na nemenné orchestrálne obsadenie bola nereálna (kto mu sľúbil jej splnenie, je bez viny?) a jeho mediálne výstupy vzbudzujú pochybnosť, či nebol účelovo odklonený od reality.
Komu ďalšia kauza vyhovuje? Možno práve tým „ukrivdeným“, ktorým ktosi šliapol na otlak. Sú na koni. A z koňa bol spleťou intríg a klamstiev zhodený ten, kto historicky povzniesol úroveň hudobných naštudovaní v Opere SND. To nezmaže žiaden minister kultúry.
Východiská? Uvažujme o prekonanom modeli SND, oddeľme operu a balet od činohry, aby sme mohli porovnávať finančné toky, zmeňme filozofiu kritérií výberu na vedúce posty, hovorme si pravdu. Rešpektujme kvalitu, neintrigujme. Komu prospieva brodiť sa v morálnom bahne?

Medzinárodne renomovaný rakúsky dirigent Friedrich Haider (1961) bol do funkcie šéfdirigenta a riaditeľa Opery SND menovaný 1. 8. 2012, od 1. 10. 2013 zastával funkciu hudobného riaditeľa. 1. 7. 2015 sa riaditeľom Opery SND stal dovtedajší šéfdramaturg Slavomír Jakubek. Po pohostinských naštudovaniach Čarovnej flauty (2010), Dvoch Foscariovcov (2010) a Víl (2011) pripravil Friedrich Haider ako šéf súboru sedem nových inscenácií: Lohengrin (2013), Rigoletto (2013), Bohéma (2014), La clemenza di Tito (2014), Salome (2014), Šperky Madony (2015) a Così fan tutte (2016); dirigoval tiež viaceré repertoárové predstavenia (Don Giovanni, Otello, Macbeth, Traviata, Netopier a i.).






Aktualizované: 22. 02. 2016