Logo HŽ

Kalvária Mistra Scroogea

Ešte počas života Jána Cikkera (1911–1989) uviedla Opera Slovenského národného divadla všetky jeho operné opusy s výnimkou Coriolana. Storočnica narodenia skladateľa priniesla jedinečnú príležitosť skompletizovať cikkerovskú kolekciu. V súlade s opatrníckou politikou súčasného vedenia však prvá národná scéna siahla po overenejšom Mistrovi Scroogeovi a v prípade Coriolana prenechala riziká i slávu prvolezcov banskobystrickej Štátnej opere. Ak sa povznesieme nad túto skutočnosť, je Mister Scrooge logickou voľbou – v súvislosti s ním môže Slovenské národné divadlo cítiť voči Cikkerovi istú morálnu podlžnosť.
V poradí tretia z deviatich opier Jána Cikkera zohrala v živote skladateľa osudovú úlohu. Dielo komponoval pod existenciálnym tlakom ťažkej choroby, ktorá ho takmer pripravila o život. Zrušenie pripravovanej premiéry v Slovenskom národnom divadle straníckymi orgánmi a následný dvojročný dištanc ho hlboko zasiahli. Opera sa síce čoskoro dočkala rehabilitácie v podobe prvej slovenskej inscenácie v SND (1963), ktorá nasledovala pár týždňov po svetovej premiére v nemeckom Kasseli, no vnútorná sloboda skladateľa dostala ťažkú ranu. Pri príležitosti jeho nedožitých deväťdesiatin jeho žiak Igor Berger v článku pre Hudobný život napísal: „Tak, ako Cikker skrýval svoje väzby na druhú viedenskú školu, tak skrýval i svoju vieru v infernálne sily. V Scroogeovi ich ukázal naplno. Úder, ktorý potom nasledoval, ho navždy poznačil plachosťou, bojazlivosťou a  nedôverčivosťou.“
Argumentom pre zásah cenzúry nebol len filozofický rozpor diela s oficiálnym ateistickým svetonázorom. Mister Scrooge sa avantgardnou hudobnou rečou a bohato chromatizovaným, expresívnym jazykom vzdialil od brehov všeobecne rešpektovanej národnej hudby, z ktorých ešte vychádzali predchádzajúce dve Cikkerove opery, Juro Jánošík a Beg Bajazid. Náročná partitúra Mistra Scroogea si žiada rozmotanie zložitého tematického pradiva, dramaticky účinné kreovanie nálad, emocionálne pôsobivú prácu s farbami. Inak z nej ostane neprehľadná a nekomunikatívna mätež zvukov, ktorá je strašiakom pre konzervatívnejších poslucháčov. Žiaľ, garant hudobného naštudovania štvrtého slovenského uvedenia Mistra Scroogea Dušan Štefánek propagácii domácej hudobnej moderny príliš nepomohol. Orchester SND znel pod jeho vedením výrazovo monotónne, zvukovo predimenzovane a rytmicky aj intonačne približne. Hodnotu hudobnej koncepcie navyše diskvalifikovalo i technické ozvučenie postáv z „onoho sveta“ – hlasov nebožtíkov, Scroogeovej nešťastnej snúbenice Mary či mŕtveho spoločníka v mamone Jacoba Marleyho. Umelým zvukom mienila režisérka Andrea Hlinková zrejme zdôrazniť ireálnosť postáv a odlíšiť ich od charakterov skutočného príbehu. Škoda, že k tomu nezvolila spôsob, ktorý by nepopieral podstatu operného umenia.
Použitie mikroportov nebolo jedinou podobou kolízie najnovšej bratislavskej inscenácie s duchom Cikkerovho diela. Mister Scrooge predstavoval na konci desaťročia politických procesov mimoriadne odvážnu filozofickú výpoveď o ľútosti a pokání. Pod vplyvom transcendentálnych zážitkov sa bezcitný úžerník David Scrooge obráti a pred smrťou stihne odčiniť viacero zlých skutkov spáchaných počas života. Konečne sa v ňom prebudí láska k synovcovi Fredovi, súcit s ťažkým osudom chudobného pisára Boba otvorí jeho mešec, štedro sa zachová aj k chudobnému koledníkovi. Obráteniu predchádzajú ťažké duševné muky spôsobené zjaveniami mŕtvych hriešnikov, ktoré Scroogea vyzývajú: Memento mori! Pamätaj na smrť! Javiskové zhmotnenie nočných môr a halucinácií je výzvou, no vďaka vymoženostiam súčasnej techniky ľahšie riešiteľnou než v dobe vzniku diela. Režisérka však nielen nevyužila priestor na iniciáciu divákovej imaginácie, ale navyše – a to považujem za najväčší hendikep jej koncepcie – zničila katarzný duchovný moment, podstatu Cikkerovho diela. Hlasy zo záhrobia, pripomínajúce Davidovi Scroogeovi pominuteľnosť ľudskej existencie, dostali v Hlinkovej inscenácii podobu zombie, oživených mŕtvol vstávajúcich z hrobov. Jacob Marley evokoval rozprávkovú smrtku s kosou v ruke, snúbenica Mary, ktorá kedysi dávno spáchala kvôli Scroogeovi samovraždu, líčením i svadobnými šatami pripomínala Draculovu nevestu.

Možno by sa (až na Marleyho kreovaného značne naivne) dalo vizuálne riešenie postáv zo záhrobia prijať ako režisérska licencia, ak by Andrea Hlinková nezotrela deliacu čiaru medzi skutočným a ireálnym svetom. No vo chvíľach, keď Marley fyzicky atakuje Scroogea, či keď sa Mary v živom svetle horiaceho kozuba civilne usadí v Scroogeovej izbe, opadáva akýkoľvek náter tajomna a scénické dianie skĺzava do banálnosti. Ťažko veriť, že by pod vplyvom takýchto vzruchov tvrdošijný hriešnik pocítil nutnosť prehodnotiť svoj život. A ešte ťažšie uveriť, že by ho k tomu primäl bolestný údel chudobného pisára Boba, keď on i jeho rodina chodia vyobliekaní v luxusne pôsobiacich červených šatách a na Štedrý večer hodujú pri bohato prestretom stole v izbe s obrovským vianočným stromčekom. Tu režisérka a výtvarníčka buď nepochopili (aj v hudbe zreteľný) ironický podtext slov o tučnej husi, čo pisárova manželka upiekla na večeru, alebo ho zámerne ignorovali a Bobovu rodinu chceli vykresliť ako pokryteckých klamárov. Hoci si myslím (a chcem dúfať), že dôvod pomenúva prvá časť predchádzajúcej vety, záver inscenácie akoby inscenátorky usvedčoval z cynizmu. Za mŕtvym telom blaženého obráteného Davida Scroogea sa zavrie veľký poklop, na schodiskách po bokoch scény spieva zbor „zombíkov“ so sviecami v rukách a nad všetkým triumfuje smrtka Marley s kosou v ruke. Bolo teda Scroogeovo obrátenie márnym omylom?
V hudobno-režijnej koncepcii bratislavskej inscenácie ťažko hodnotiť výkony jednotlivých predstaviteľov, z ktorých prirodzene najväčší nápor musel ustáť Peter Mikuláš (David Scrooge). Hoci jeho výkon možno ešte vždy označiť ako kvalitný, chýbali mu dramatická intenzita a výrazová osudovosť. Aktuálnemu hlasovému charakteru Jozefa Kundláka (Bob) priestor hudby 20. storočia vyhovuje, rovnako tak krištáľovo jasnému materiálu Miriam Garajovej (Mary) – zážitok z jej interpretácie však limitovalo spomenuté nešťastné ozvučenie.
Spojenie náročného opusu s nevydareným hudobno-scénickým stvárnením zrejme odsúdi inscenáciu na krátky život. Škoda je o to väčšia, že sa asi ďalšieho Cikkera na doskách Opery SND tak skoro nedočkáme.

Ján Cikker: Mister Scrooge/hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek/réžia: Andrea Hlinková/scéna a kostýmy: Miriam Struhárová/zbormajstri: Koloman Kovács, Magdaléna Rovňáková/Peter Mikuláš (David Scrooge), Jozef Kundlák (Bob), Ján Galla (Marley), Miriam Garajová (Mary) a i./Opera SND, premiéra 18. 11. 2011




Aktualizované: 04. 03. 2016