Logo HŽ

Lesk Netopiera ostal na javisku


Klasickú operetu dostávalo Slovenské národné divadlo už v materskom mlieku, celé štvrťstoročie bola jeho pevnou súčasťou. Po vojne jeho repertoár opustila a presídlila na špecializovanú Novú scénu. Keď ju z nej krátko pred koncom minulého tisícročia (ne)zodpovední vypudili, stala sa v metropole na Dunaji bezdomovkyňou.
Prvý pokus vrátiť operetu na plagáty SND sa však datuje ešte skôr. V roku 1991, po 54-ročnej absencii, vzal Straussovho Netopiera „na milosť“ vtedajší riaditeľ Juraj Hrubant. Jeho druhý operetný krok (Noc v Benátkach, 2001) už mal za úlohu suplovať chýbajúci žáner. Do tretice, za éry Mariána Chudovského, vstúpil do historickej budovy s odstupom šiestich decénií aj Franz Lehár. Veselá vdova sa z novodobých produkcií operiet dožila najväčšieho počtu repríz.
Po dvadsiatich rokoch a pod novým direktorským žezlom nadišiel čas na návrat Netopiera. Voľbu ako takú ťažko spochybniť. Klenot Johanna Straussa ml. do operných domov nesporne patrí. Okrem hudobných kvalít aj preto, že je interpretačne po každej stránke mimoriadne náročný. Dokonca si ho zvyknú privlastniť šéfdirigenti. Čerstvý príklad zblízka: silvestrovské obnovenie vo Viedenskej štátnej opere viedol generálny hudobný riaditeľ Franz Welser-Möst. V Bratislave tomu predposledný deň roku 2011 bolo inak. Operný riaditeľ Peter Dvorský pridelil autorstvo hudobného naštudovania v SND debutujúcemu Rudolfovi Gerimu. Vychádzal zrejme z logickej premisy, že s operetným žánrom má tento 55-ročný dirigent, skladateľ a producent najviac skúseností. Aj to je pravda. Hoci k Netopierovi sa dostal po prvý raz. Prax má Geri dlhú, nie však s kompletným operným orchestrom. Ten bol Achillovou pätou premiéry.

K základným tempám v zásade niet vážnejších výhrad, agogika by však zniesla viac vzruchu a dynamika výraznejšie crescendá a nuansy. Straussovská partitúra nielen podmaľúva, ale priam filigránsky charakterizuje situácie, dotvára portréty postáv. Vari ešte vážnejšia výčitka než k pointovaniu odtieňov smeruje k nevýraznej farebnosti orchestrálneho zvuku a opakovanému nesúladu v súhre a rytme. Predohra, vyšperkovaná motívmi celého diela, dostala primálo kontrastov a znela bez trblietavého lesku a energie. Problémov v kontakte s javiskom – a nielen v ansámbloch – bolo pomerne veľa. Či to pripísať krátkemu študijnému procesu (počas necelých štyroch mesiacov to bola už tretia premiéra súboru), poľavujúcej disciplíne alebo nejednoznačnej taktovke, nie je rozhodujúce. Zrejme išlo o súhru faktorov. Jednoducho, po hudobnej stránke bol Netopier veľkým sklamaním. Neplatí to však pre zbor, ktorý sa svojho partu zhostil úspešnejšie.
Nováčikom na doskách Opery SND bol tiež režisér Miro Grisa. Veľa sme o ňom na Slovensku nevedeli (a ani sa z bulletinu či internetovej stránky divadla nedozvedeli), takže sa uspokojme s informáciou, že 64-ročný umelec je absolventom spevu a herectva na brnianskej JAMU a dlhodobo sa venuje réžii operiet. Z jeho vyjadrení vyplynulo, že je zarytým tradicionalistom, takže v tandeme so scénografom Milanom Ferenčíkom určite na žiadne  nezhody v otázkach poetiky nenarazil. Nemal ambíciu čokoľvek časovo a priestorovo posúvať, čím sa vyhol chúlostivým polemikám o „konzervatívnosti“ operetného druhu. Jeden zásah však Miro Grisa pripustil. Týkal sa revízie textu, najmä odprášenia nánosov dobového klišé. V tom bol pomerne úspešný, hoci na spáde triapolhodinového predstavenia (pri spojených prvých dvoch dejstvách) sa to až tak nepodpísalo. Možno mohol byť v škrtaní prózy ešte striktnejší. Hodno oceniť, že sa úspešne vyhol nevkusu a lacnej fraške, že väčšinou problematický činoherný výstup dozorcu väznice Froscha, s minimom improvizácie alternujúcich predstaviteľov (Ivan Krúpa a Peter Marcin), príliš neretardoval dej. Folklórnu baletnú vložku v plesovom obraze si mohli tvorcovia pokojne odpustiť.
Grisa s Ferenčíkom a maďarskou kostýmovou výtvarníčkou Erzsébet Rátkaiovou sa bez servítky vyznali z ambície rešpektovať kolorit monarchie a nemeniť ani tri hlavné dejové priestory. Nezačali najlepšie, projekcie svetiel a farieb na spustenú oponu a do hľadiska nanajvýš odpútavali pozornosť od zle zahranej predohry. Zatiaľ čo prvý obraz (interiér vily Eisensteinovcov) ešte ničím zvláštnym neohúril, vizuálnym šokom bola odhalená premena scény na impozantnú, do šírky i hĺbky javiska využitú, rozsvietenú a noblesou oplývajúcu Orlofského plesovú sálu. Divadelná točňa po rokoch problémov zrazu splnila funkciu a za pár sekúnd totálne zmenila dejisko. Šikovne bola využitá aj v rámci dejstva, pri „hodinovom“ duete Rosalindy a Eisensteina, keď pootočením a zmenou svietenia vznikla nová atmosféra.
Práca režiséra s hercami určite priniesla ovocie, aj keď v obsadení s dlhoročnou opernou praxou (pre sólistov je nesmierne náročný opakovaný prechod z prózy do spevu) sa istého klišé celkom zbaviť nepodarilo. O to príjemnejšie pôsobilo mladé obsadenie z verejnej generálky (vzhľadom na fakt, že druhú premiéru nahradilo silvestrovské predstavenie, sa recenzia viaže na generálku a 1. premiéru), ktoré bolo herecky spontánnejšie. Sympatickým a duchu monarchie svedčiacim prvkom bola dvojjazyčnosť manželského páru Eisensteinovcov (v próze po česky hovoriaci Jakub Pustina a po slovensky v Česku pôsobiaca Petra Perla-Nôtová), pričom všetky hudobné čísla sa spievajú v nemeckom origináli. Grisovu koncepciu možno akceptovať ako nekonfliktnú, nepriečiacu sa predlohe a odolávajúcu potenciálnemu gýču. Mimo témy visí otázka, kedy sa Opera SND odhodlá k počinu korešpondujúcemu s divadlom 21. storočia...
V dvoch dostupných nekompletných obsadeniach nenájdeme hviezdy, no ani vyslovene slabé výkony. Premiérová Rosalinde Adriana Kohútková ide z premiéry do premiéry (čo určite neprospieva jej ani publiku), pričom vokálne má k partu blízko aj mladodramatickou farbou, aj pružnosťou tónu v koloratúrach. Občas znela síce trocha matne, no cez technické úskalia úlohy sa preniesla s rutinou. Petra Perla-Nôtová sa po čase vrátila na dosky SND v role, ktorá je v súčasnosti pre ňu skôr hraničnou. Vložila do nej farebne príjemný, striebristý lyrický soprán, avšak objemom tónu a prieraznosťou vysokej polohy narazila na isté limity. Sympaticky pôsobila jej herecká prirodzenosť. Miroslav Dvorský je ostrieľaným operným matadorom so skúsenosťami aj na poli klasickej operety (v drážďanskej Semperovej opere stvárnil v Netopierovi Alfreda). Part Eisensteina stojaci na pomedzí tenoru a barytónu mu rozsahom vyhovoval, zdolával ho spoľahlivo a pokúšal sa naplniť aj herecko-tanečné nároky réžie. Príjemne prekvapil debutujúci Jakub Pustina, ktorý sa po javisku pohyboval suverénne, sršal temperamentom i humorom a dokonca bol aj akrobaticky zdatný (predviedol stojku). Jeho lyrický barytón s tenorovou farbou znel vyvážene a intonačne čisto.
Z dvoch predstaviteliek Adele upútala jasavejším tónom a zvučnými výškami Andrea Vizvári, ktorej chýba len o kúsok viac virtuozity v koloratúre. Premiérová Jana Bernáthová odspievala prvú áriu ešte dosť matným a útlym tónom, v 3. dejstve však potvrdila, že ozdobný spev a trojčiarkovaná oktáva sú jej prednosťou. Veľmi dobrý dojem zanechal na generálke Ondrej Šaling (Alfred), hral uvoľnene, s humorným nadhľadom a spieval s výrazom i suverénnou vysokou polohou. Pohybovo ťažkopádnejší, no vokálne kultivovaný bol Alfred Tomáša Juhása. Monika Fabianová sa s chuťou popasovala s bizarným Orlofským, hlasovo, až na isté manko v hĺbkach, znela dobre. V oboch obsadeniach zaujal okrúhlym lyrickým barytónom Daniel Čapkovič (Dr. Falke) a Ivan Ožvát bol skvelo vyprofilovaným Dr. Blindom. Ako Frank sa striedal Ján Galla s Jurajom Petrom.
Zaplnené 900-miestne hľadisko novej budovy SND vidno len zriedka. Že Netopier diváka priťahuje, je dobrým signálom o šanciach operety v slovenskej metropole.

Johann Strauss ml.: Netopier/hudobné naštudovanie: Rudolf Geri/réžia: Miro Grisa/scéna: Milan Ferenčík/kostýmy: Erzsébet Rátkai/zbormajster: Pavel Procházka/choreografia: Jaroslav Moravčík/Jana Bernáthová, Andrea Vizvári (Adele), Tomáš Juhás, Ondrej Šaling (Alfred), Miroslav Dvorský, Jakub Pustina (Eisenstein), Jitka Sapara-Fischerová, Monika Fabianová (Orlofsky), Adriana Kohútková, Petra Perla-Nôtová (Rosalinde), Ivan Krúpa, Peter Marcin (Frosch) a i./ Opera SND, premiéra 30. 12. 2011  




Aktualizované: 04. 03. 2016