Logo HŽ

K storočnici Anny Hrušovskej (7. 1. 1912 – 4. 2. 2006)

Osobnosť v zrkadle historických kontextov

Anna Hrušovská patrila k prvej generácii slovenských profesionálnych operných spevákov. V rokoch 1937–1945 pôsobila v nemeckom divadelnom súbore v Ústí nad Labem, vo viedenskej Volksoper a v Opere Graz. Sólistkou Opery Slovenského národného divadla bola v rokoch 1945–1963. Predstavovala typ lyrického koloratúrneho sopránu striebristej farebnosti s bezpečnou technikou, schopnosťou ozdobnej bravúry, lyrickej hudobnej tvárnosti i kultivovaného hudobnodramatického výrazu. Už z týchto predností vyplýva, že jej najvlastnejšou parketou bol Mozart. Popri Kráľovnej noci, Konstanzi, Zuzanke, Zerline a Beethovenovej Marcelline spievala v SND aj Rossiniho Rosinu, Donizettiho Norinu, Verdiho Gildu a Violettu, Pucciniho Mussettu, Offenbachovu Olympiu (a pohostinsky na začiatku kariéry aj Antoniu), Zerlinu v Auberovej komickej opere Fra Diavolo, Korsakovovu Snehulienku, Janáčkovu Líšku Bystroušku a niekoľko menších postáv lyrického a subretného charakteru. V posledných rokoch pôsobenia na našej národnej scéne a niekoľko desaťročí potom sa venovala pedagogickej činnosti na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na viedenskej Hudobnej akadémii. Z  Hrušovskej žiakov je jej exkluzívnou vizitkou Lucia Poppová, ale aj celý rad ďalších sólistov a najmä pedagogičiek nesúcich úspešne štafetu svojej profesorky až do súčasnosti.

Okrúhle jubileum je príležitosťou zamyslieť sa nad krivkou umeleckej biografie Anny Hrušovskej v zrkadle dobových kontextov. Ešte skôr, ako sa dostaneme k pokusu zodpovedať aspoň čiastočne niekoľko otáznikov jej umeleckej kariéry, pripomeňme, že nebola prvou slovenskou „koloratúrkou“, ako sa to často na rôznych miestach uvádza, tou bola Nelly Bakošová debutujúca v SND s Kráľovnou noci v čase, keď Hrušovská ešte len začínala svoje súkromné štúdiá u prof. Egema (1929). Otázkou je, prečo po absolvovaní Nového viedenského konzervatória (1936) Karel Nedbal otáľal s angažovaním talentovanej koloratúrnej sopranistky do SND. Mal skutočne rezervovaný vzťah k domácim vokálnym talentom? Súhlasná odpoveď na druhú otázku sa zdanlivo logicky núka v uvedomení si skutočnosti, že z hŕby Egemových absolventiek zo začiatku 30. rokov vzal do trvalého pracovného pomeru iba Napravilovú a Česányiovú. Prvá po troch sezónach odišla do Prahy a Česányiovú až do svojho odchodu zo SND na jeseň 1938 navyše držal len v operetnom repertoári.  Zámerom pragmatického Karla Nedbala však nebolo budovať slovenský operný profesionalizmus, ale konkurencieschopný súbor vo vtedajšom pomerne silnom československom opernom kontexte. Ak začiatkom 30. rokov 20. storočia bol osou jeho dramaturgie Mozart (cyklus piatich majstrových opier), budúca doména Anny Hrušovskej, v druhej polovici dekády mal  už iné programové  priority. Po odmlčaní sa Bakošovej  uprednostnil  pred  Hrušovskou  Miladu Jiráskovú, ktorú okrem koloratúrnych úloh mohol obsadiť aj do takých postáv ako Bizetova Micaela, Gounodova Margaréta či Smetanova Mařenka. A na tých zopár predstavení Barbiera zo Sevilly či Rigoletta  pozýval  hviezdy z neďalekej Viedne – Gerhardtovú, Kernovú, Novotnú alebo atraktívnu „leggiero“ Tatianu Menottiovú.
Prečo však neviedla Hrušovskej cesta do bratislavského súboru ani v rokoch 1938 až 1945? Slovenskí sólisti dostali po 15. marci 1939 na jednej strane väčší priestor, ale odchodmi skúsených českých opôr najmä v prvých dvoch sezónach výrazne poklesla kvalita produkcií.  Opera SND sa v roku 1940 nemohla umeleckou úrovňou merať ani s Grazom, ani s Volksoper, ktorá sa v tom období mohla pýšiť celkom inou úrovňou a renomé ako dnes. Okrem toho, na rozdiel od Bratislavy, ktorá musela budovať svoj dramaturgický plán na čo najširšom priestore svetovej klasiky, uvádzanej v tých časoch v prvých slovenských prekladoch, rakúske  scény pestovali hudobný kult, ktorý bol Hrušovskej doménou – Mozarta a Richarda Straussa. Navyše na vysokej úrovni, ktorá bola pre mladú speváčku veľkou školou i príležitosťou. Naivná slovenská „vlastenecká“ tlač sa síce pohoršovala nad tým, že Hrušovská nie je v SND, v skutočnosti by však pre ňu prestup znamenal prechod  z prvej ligy do provincie!                                                                              
A potom už prichádza povojnová éra SND a s ňou sa vynára posledná otázka: dostala umelkyňa za nových okolností a pomerov na národnej scéne dostatok príležitostí, bol využitý jej veľký potenciál a neodišla privčas?  Myslím, že prvých desať rokov kvalitu svojho talentu i majstrovstva plne obhájila. Predovšetkým štyrmi mozartovskými kreáciami, ale aj Marcellinou či Gildou, ktorú spievala  prakticky sama až do prelomu 50. a 60. rokov. Nikdy sa nepovažovala za hviezdu, veď mala rakúske občianstvo, za manžela etnického Rakúšana, bola poznačená buržoáznym pôvodom.  Bola dámou a polohy pestovanej publicity či maniere primadony  jej boli cudzie. Nevynikala širokými lakťami, nemala vplyvných patrónov. Keď sa vek približoval k päťdesiatke, strácala pozíciu. Nebol pre ňu repertoár a o jedinú príležitosť – Sophie v Gavalierovi s ružou – prišla preto, že v obsadení bez alternácií dostala prednosť o desať rokov mladšia, inak veľmi kvalitná, kolegyňa.
Hrušovská až do konca svojej umeleckej dráhy zostala koloratúrnym sopránom. Limitovaná volúmenom, farebným spektrom materiálu, aj istou výrazovou zdržanlivosťou,  sa „neprespievala“ do polôh sýtejšieho lyrického sopránu, do odboru, v ktorom bola navyše v inkriminovanom čase pomerne silná konkurencia mladých talentov. Napokon dôstojne uvoľnila post, aby nové vrcholy dosiahla v oblasti vokálnej pedagogiky. Jej výnimočné miesto na oboch póloch slovenskej vokálnej kultúry – ako interpretky  a zároveň úspešnej pedagogičky – je nespochybniteľné.        




Aktualizované: 04. 03. 2016