Logo HŽ

Dni starej hudby: Monteverdi a jeho doba

17. ročník festivalu, 1.–11. júna, Centrum starej hudby, Bratislava

Vďaka Dňom starej hudby dostalo publikum v Bratislave zriedkavú možnosť vypočuť si skladby génia Claudia Monteverdiho (1567–1643) a jeho súčasníkov v historicky poučenej interpretácii. Hudba neskorej renesancie a raného baroka v Taliansku je u nás neprávom stále pomerne neznáma. Je to i tým, že na spevákov aj inštrumentalistov kladie nemalé nároky. Na celý súbor talianskych vokálnych ozdôb sa v barokovej hudbe úplne zabudlo, v renesančnej polyfónii sa klasicky vzdelaní inštrumentalisti strácajú. Fenomén tohto obdobia nám pedagógovia počas štúdia nevedeli sprostredkovať. Monteverdi bol tak najskôr renesančným skladateľom, potom sa „prerodil“ a stal skladateľom baroka. Diela Monteverdiho súčasníka Frescobaldiho ma neodolateľne priťahovali, učiteľ ma však odrádzal slovami: „Nikto nevie, ako sa to má hrať.“ V tom čase panovala všeobecná hlboká neznalosť a nepochopenie starej talianskej hudby. A pritom je v nej toľko modernosti! V tomto roku sa organizátorom podarilo do Bratislavy priviesť viacero vysoko profesionálnych súborov zameraných na toto výnimočné obdobie, čím prekonali aj úroveň predchádzajúceho ročníka.

Lamentácie, motetá, žalmy

Súbor Il Ballo otvoril festival programom „Pianto“ (lamentácie, motetá, žalmy). Umelecký vedúci Leonardo Loredo de Sá z Ria de Janeiro má zjavne veľké organizačné schopnosti. Ponúka množstvo rozličných programov s talianskou i španielskou hudbou, pričom najväčšie obsadenie môže mať až 19 hudobníkov. (Najkomornejšia verzia Il Ballo pozostáva zo speváka a lutnistu.) Do Bratislavy prišli šiesti hudobníci. Koncert otvorila Monteverdiho Sinfonia, kde použitie cinku ako typického renesančného nástroja vytvorilo ilúziu koncertu na dvore talianskeho šľachtica. Hviezdami sexteta boli brazílska sopranistka Luanda Siqueira z Ria de Janeiro a mladý hráč na cinku Benoît Tainturier. Speváčka mala nádherný, jasný, pritom plný hlasový fond a výbornú techniku, ale najmä úžasný dramatický prejav. Vrcholom koncertu sa stalo Pianto della Madonna Giovanniho Feliceho Sancesa. V skladbe hrá bas iba dva ostinátne tóny, nad nimi lamentuje soprán. Naplniť tento „minimal“ nie je hudobne jednoduché, ako sme počuli na koncerte Pandolfis Consort. Siqueira však vytvorila nádhernú dramatickú kreáciu, kde ani nota nevyšla nazmar. Podobne zaspievala aj Sancesovo Audite me. V Monteverdiho Et surrexit, Jubilet a Confitebor ukázala technickú vyspelosť v rýchlych tempách. Hráč na cinku Tainturier sa prezentoval nádherným flexibilným tónom.

V Sonata decima Giovanniho Battistu Fontanu sa blysol fioritúrami, v Monteverdiho Salve regina vytváral s vokálnym partom kontrapunkt, ale aj paralelné sexty a tercie. Husle, cink a soprán podporované violončelom, chitarrone a organom vytvárali pre bratislavské publikum neobvyklé, nepoznané harmónie. Huslistka Camille Antoinet predviedla na barokových husliach Fontanovu virtuóznu Sonatu secondu plnú ozdôb a rýchlych pasáží, zaznela aj Sonata duodecima zo slávnych sonát Daria Castella Sonate concertate in stil moderno (1629), v ktorej prejavil virtuozitu aj violončelista Stanley Smith. V sonáte O surge propera Giovanniho Paola Cimu koncertantne súťažili husle a cink (husle v pozícii echa). Organistka Anne Dumont zahrala Frescobaldiho Toccata terza z Prvej knihy, všetci v publiku však predpokladali, že hrá podľa programu Canzone francese terza Giovanniho Salvatoreho. Salvatoreho canzona však patrí medzi stravaganze, teda chromaticky odvážne skladby. Ako sólisti na vysokej úrovni sa prejavili všetci členovia okrem umeleckého vedúceho, ktorý sa uspokojil s úlohou continua. Koncert Il Ballo bol vzletným vstupom do festivalu.


Návrat Joela Frederiksena

Americký basista Joel Frederiksen nie je bratislavskému publiku neznámy. Pred pár rokmi spieval v rámci BHS v Primaciálnom paláci americké balady z 19. storočia. Jeho komorný hlasový fond vyznel v Dvorane HTF VŠMU hutnejšie než vtedy v Zrkadlovej sieni. Frederiksen je výnimočne disponovaný: predviedol hlboké tóny E, D, C i kontra H a kontra A, ktorými sa môže pochváliť len málokto. Okrem toho má neobyčajne sugestívny prejav a dokáže udržať kontakt s publikom. Súbor Ensemble Phoenix München sa predstavil v medzinárodnom zložení Joel Frederiksen (USA), Petra Noskaiová (Slovensko), Axel Wolf (Nemecko), Domen Marinčič (Slovinsko), Jan Čižmář (Česko). Na koncerte zazneli tri chitarrone (v bulletine označené ako arcilutna a teorba), znela tiež baroková gitara, Marinčič hral na basovej a altovej viole da gamba.


Prvú polovicu programu tvorili Cacciniho skladby. Frederiksen zaspieval Aria ultima: Chi mi confort’ahimé? so sprievodom chitarrone, ku ktorému sa neskôr pridali gamba a druhé chitarrone. P. Noskaiová potom uviedla áriu O che felice giorno. V duete Cacciniho dcéry Francesky S'in menvó sa speváčka nevedela celkom doladiť k Frederiksenovmu basu. Vrcholom prvej polovice koncertu sa stala Cacciniho Amarilli mia bella z roku 1601. Mezzosopranistku v tejto skladbe sprevádzalo len chitarrone. V takomto komornom rúchu vyznela nádherná Cacciniho melodika v Noskaiovej podaní skutočne skvostne. Na záver zazneli dve rýchle villanelly – jedna basová, druhá ako duo. Gambista hral väčšinou iba basové tóny, tu však zahral aj rýchle virtuózne diminúcie. Inštrumentálne skladby zastupovalo ešte Kapsbergerovo úvodné Canario a Aria di sarabanda in varie partite Alessandra Piccininiho (variačný diskant v nej trochu zanikal), ako aj veľmi pôsobivá Ciaccona od toho istého skladateľa.
Druhá polovica programu pôsobila úplne inak, skladby boli omnoho dlhšie.

Na úvod zaznela najslávnejšia Monteverdiho skladba – Lamento d'Arianna – a jeho dramatický madrigal Io che nell'otio nacqui e d'otio vissi. Frederiksenov prejav bol sugestívny, dramatický a hudobne zaujímavý. Tempo a metrum sa často menili a práve v tejto skladbe basista predviedol svoje profondissimo. Noskaiovej Lamento nebolo také hlboké a dramatické, aby priviedlo poslucháčov k slzám. Hlas či hlasová technika jej to nedovolili. Potom sa Frederiksen blysol v Cacciniho Amarilli mia bella, no vo virtuóznej verzii z roku 1620 s mnohými fioritúrami. Monteverdi a Caccini v jeho podaní boli vrcholmi koncertu. Aby aj gambista Marinčič mohol predviesť svoju virtuozitu, zahral Ricercar od Aurelia Virgiliana. Publikum takmer nedýchalo. Marinčič hral na altovej gambe, ktorá mala nádherný plný tón. Virgilianov ricercar bol preplnený virtuóznymi diminúciami, ktoré Marinčič hral s ľahkým détaché. Tento renesančný skvost priam vyrážal dych. Aj chitarronista zahral sólo, Corrente od Kapsbergera (na CD, ktoré sa predávalo vo foyeri, sa Axel Wolf prejavil v skladbách s ostinátnym basom ako búrlivák a v tokátach Piccininiho ako filozof!), a na záver duo zaspievalo pomalé a zamilované Superbo te ne val legno fugace od Stefana Landiho. Publikum si vynútilo prídavok, duo Chi nadrisce tua speme Marca Gagliana, ešte pomalšie a ešte sladšie. Frederiksen vedel, prečo. Gagliano sa účinkom neminul. Publikum burácalo.

Krásny hlas ani nádherné nástroje nestačia...

Pandolfis Consort (husle, viola, violončelo, chitarrone a kontratenor) pôsobil úplne opačným dojmom. Akoby jeho členovia pred koncertom počuli nejakú veľmi zlú správu: kútiky úst stiahnuté, žiadny kontakt s publikom, spevák stál úplne meravo a hľadel kamsi do neurčita – až v poslednej skladbe a prídavku sa trochu uvoľnil a pohol rukami. Úvodná Schmelzerova Sonata IX trpela navyše rozladenými husľami. Obe Schmelzerove sonáty i Buonamenteho Ballo a Sonata terza zneli v štýle Haydn Sinfonietta Wien, s klasicistickými manierami piano-forte a s veľkým allargandom v záveroch. Kontratenor Nicholas Spanos spieval Pianto della Madonna od Sancesa (už sme ju počuli) úplne staticky, bez náznaku drámy, podobne dopadol aj Monteverdiho Et e pur dunque vero. V posledných troch skladbách sa súbor už rozohrial a Monteverdiho Si dolce e il tormento s dvomi violami, violončelom a chitarrone bolo nádherné. Kontratenor mal inak pekný a plný hlasový fond a aj v poslednej skladbe, Monteverdiho rýchlom Quel sguardo sdegnosetto, prejavil dobrú hlasovú techniku.

Predposledná skladba, inštrumentálna Falconieriho Passacaglia, bola rýchla a strhujúca. Publikum si vynútilo prídavok a súbor predviedol Caldaru. Na tomto súbore bolo jasne vidieť následky nejednoznačnej orientácie na štýl a obdobie. Krásny hlas ani nádherné nástroje nestačia, ak interpret nie je dokonale oboznámený so štýlom. Typický klasicistický huslista nezahrá baroko, barokový hráč má ťažkosti s renesanciou. Zo súboru sa v úplne inom svetle vynímal chitarronista. Jeho chitarrone znelo ako čembalo! Nehral nechtami alebo plektrom, ale ako správny lutnista, bruškami prstov. A napriek tomu mal jeho nástroj neobvykle bohaté vysoké alikvótne tóny. Chitarronista si hral vo svojom svete – nástroj mal opretý o brucho a hráč tak cíti vibrácie akordov – vyžíval sa vo zvuku nástroja a zo súzvuku s inými – proste bol naladený celkom inak ako ostatní. Bol uvoľnený a pritom dostatočne sústredený na súhru. Koncerty „Monteverdi a jeho doba“ by sa mohli volať aj „Chitarrone festival“: na štyroch koncertoch zaznelo šesť chitarrone. A toto chitarrone bolo najlepšie.


Vespro della beata vergine

V roku 1609 zomrela Monteverdiho milovaná žena Claudia Cattaneo a skladateľ sa takmer zrútil. Chcel sa oslobodiť od dvora Gonzagovcov v Mantove a v nasledujúcom roku napísal kolosálne Vespro dedikované pápežovi Pavlovi V. Pápež však mlčal. V roku 1612 bol mantovský orchester rozpustený a Monteverdi sa ocitol vo veľmi ťažkej situácii. O Vespro ale prejavili záujem Benátky a v roku 1613 tam bolo toto veľdielo premiérované. Skladba v bratislavskom Dóme sv. Martina v interpretácii českého orchestra Collegium 1704, spevákov Collegium vocale 1704 pod taktovkou Václava Luksa bola vrcholom festivalu: v časových dimenziách, v profesionálnom prístupe, v monumentalite a kráse. V orchestri boli diskantové hlasy iba štyri: dvoje husle a dva cinky. Ostatné nástroje hrali bas a continuo: organ, violončelo a kontrabas, tri pozauny a chitarrone. Harfa chýbala. V zbore bolo desať spevákov (v programe boli uvedení deviati), ktorí spievali aj sóla. Na koncerte sa striedali motetá na témy žalmov a koncerty. Motetá i koncerty mali rôznorodú formu. Napríklad v Sonate sopra sancta Maria sa striedali dvoje husle s dvomi cinkami a nad nimi štyri ženské hlasy spievali chorál. V dejinách hudby to bolo čosi nové, nečudo, že Bach v Matúšových pašiách túto formu napodobnil. V Magnifikate sa striedali sólové husle s dvomi cinkmi.

Tu bolo vidno absolútny profesionalizmus cinkistov: Monteverdi napísal duo cinkov o niečo hlbšie, pod rozsah bežných cinkov, cinkisti vybrali o kvartu hlbšie nástroje a melódiu zahrali presne tak, ako bol napísaná. Žiadne oktávovanie! Koncerty boli zvukovo veľmi zaujímavé, lebo sólisti sa postavili pred orchester, ak boli dvaja, jeden napravo, druhý naľavo, dosť ďaleko od seba. V koncerte Laetatus sum celý aparát continua hral basso seguente, typický bas pre celé obdobie baroka. Sólisti v koncertoch spievali celú škálu talianskych ranobarokových ozdôb. V koncerte Pulchra es dva soprány spievali duetto amabile, ktoré bolo skutočne amabile (pozn. roztomilé). V Duo seraphim spievali dva tenory úplne napravo a naľavo pred orchestrom a nakoniec sa k nim pridal tretí v strede za orchestrom. Vzdialenosť medzi nimi bola dosť veľká na to, aby stratili akúkoľvek súhru. No nič sa nestalo, čo je dobre nacvičené, aj na koncerte obyčajne dobre dopadne. Efekt bol priam divadelný a bohato melizmatické sóla boli pre ucho, ktoré počúva hlavne Bacha a Händla, celkom neobvyklé, no nádherné. V Oratio spieval sólový tenor a tenor echo mu odpovedal. Takýchto „fajnšmekerských“ kombinácií bolo viac. Celé dielo pôsobilo nanajvýš prirodzene, speváci mali kontakt s publikom, nespievali do prázdna, dirigent sa prejavoval veľmi dynamicky, no napríklad koncert Audi coelum nedirigoval vôbec, nechal všetko na sólistu, organistu a chitarronistu. Bol to skutočne grandiózny Monteverdi!


Cinquecento

Na poslednom koncerte Monteverdi neznel. Ensemble Cinquecento (šesť spevákov z piatich európskych krajín) ale prednieslo veľmi zaujímavý program naladený duchovne, hoci madrigal Philippa de Monte La dolce vista je svetský, ľúbostný. V programe zazneli dve parodické omše flámskeho skladateľa, speváka a trubkára Philippa Schöndorffa. Pred omšami zazneli aj ich predlohy, moteto Usquesquo Domine a madrigal La dolce vista Philippa de Monte. Škoda, že pre poslucháčov nepriblížili témy de Monteho, ktoré v omšiach použil Schöndorff, jeho žiak. To by ale bolo na úrovni výchovného koncertu, hoci pochybujem, že by to niekomu prekážalo. Skôr by vynikol zámer súboru. Jednotliví členovia súboru majú za sebou hlboké štúdium starej hudby a niektorí dokážu spievať aj priamo z neum či z bielej renesančnej notácie (!). To samozrejme na koncerte počuť, duchovná esencia renesancie je čistá, destilovaná znalosťami a mnohými profesionálnymi skúsenosťami. Publikum si vynútilo prídavok, ktorým bolo Josquinovo Nymphes des Bois „Déploration sur la mort de Jean Ockeghem“. Súbor bol vysoko profesionálny, no napriek tomu, keď som zavrel oči a chcel som sa nechať unášať renesančnou polyfóniou, ktorú milujem, ma stále čosi vyrušovalo. Bola to niekedy veľmi výrazná manieristická aspirácia nemecky hovoriacich spevákov, napríklad v slove peccata ako „pheechaathaa“. Inak podobnou manierou sú „nakazení“ aj niektorí gambisti, nie je to výlučná „výsada“ spevákov. Tento detail mi prekazil túžbu počúvať ich dlhšie. K Monteverdiho hudbe nesporne patrí aj harfa – arpa tripla, no túto kráľovnú continua sme nemali možnosť počuť. Azda nabudúce.




Aktualizované: 14. 03. 2016