Logo HŽ

Košická hudobná jar 2012

57. ročník festivalu, 3.–31. mája, Štátna filharmónia Košice, Rožňava, Spišská Nová Ves, Humenné

Otvárací koncert

Úvodný koncert festivalu (3. 5.) dirigoval umelec, ktorého síce PR nevyhlasuje za „svetoznámeho“, patrí však k skutočnej dirigentskej elite, minimálne stredoeurópskeho priestoru. Petr Vronský je na Slovensku častým a obľúbeným hosťom. Navyše si s Košičanmi mimoriadne rozumie a na jeho opätovný príchod sa tešili členovia orchestra i publikum. Orchester Štátnej filharmónie Košice pod jeho vedením dostal príležitosť ukázať svoje kvality v dramaturgicky dobre profilovanom a príťažlivom programe. Na úvod to bola Ouvertura giocosa Ilju Zeljenku pre veľký orchester z roku 1982. Skladba reprezentujúca tzv. ludistickú tvorbu nášho popredného autora znela sviežo, radostne a hravo – ako ostatne celý koncert. V Ravelom Klavírnom koncerte G dur sa predstavil turecký, v Berlíne žijúci klavirista Özgűr Aydin. Presvedčil suverenitou, elegantným nadhľadom a bravúrnym zvládnutím jemnej i robustnejšej techniky: v prvom rade však ľahkosťou perlivých, iskrivých i „jazzových“ pasáží, ako aj neprekonateľne nežnou – a súčasne stoickou – meditatívnosťou pomalej časti. Vynikajúci dojem z vystúpenia vypointoval nevšedným prídavkom: hlbokou, ekologicky-filozofickou, orientálne ladenou klavírnou lamentáciou svojho krajana Fazila Saya s názvom Čierna zem...

V druhej polovici koncertu zaznela Pavana Gabriela Faurého, asi najkrajší štylizovaný tanec s týmto názvom v postrenesančnej hudobnej literatúre. Vronský úspešne odolal pokušeniu sentimentalizácie a približne šesť minút v spolupráci so skvelo reagujúcimi filharmonikmi naplnil žiarivo trblietajúcou, mnohorakou melancholickou noblesou. Vrcholom večera sa stali tri Debussyho symfonické skice More. Hudobníci i naďalej muzicírovali uvoľnene a precízne, no bez náznaku akademického perfekcionizmu. Vronský ich riadil výraznými, veľavravnými gestami a postaral sa o skvelo diferencovaný, dynamicky mnohofarebný tvar týchto klenotov impresionizmu, kde aj niekedy nepodstatne sa javiace detaily získali svoje miesto a kde sugestívne vyznenie veľkých línií priamo vyplýva z nenúteného, no minuciózneho modelovania jednotlivých fráz. Kiež by sme tohto skromného, žoviálneho (i keď nie „svetoznámeho“) hudobného mága mohli privítať častejšie...


eduMEMA na Košickej hudobnej jari

Nemalá časť festivalu sa tento rok ocitla „v jednom koši“ s veľkoryso koncipovaným projektom Stredoeurópskej hudobnej akadémie eduMEMA. Tri koncerty v osobitnej réžii a s osobitným financovaním tak obohatili festival – nebyť tohto projektu KHJ by pozostávala iba z ôsmich koncertov. Čo je vlastne eduMEMA? Podľa vlastnej definície „v európskom kontexte ojedinelý umelecký projekt“ určený primárne študentom, ale aj mladým profesionálom. Ústrednou myšlienkou, spájajúcou majstrovské triedy, workshopy, prednášky a koncerty, sú otázky štýlu a možnosti aplikovania princípov tzv. historicky poučenej interpretácie pri hre na moderných nástrojoch. Výstupy pedagogicko-umeleckej práce prebiehajúcej primárne v Poprade mali presvedčiť aj košické publikum o tom, že slová usporiadateľov o európskej ojedinelosti majú opodstatnenie. Tri košické koncerty eduMEMA priniesli veľa podnetných riešení a silných zážitkov, ale i isté pochybnosti. Najväčším problémom bol záujem publika, pozostávajúceho najmä z okruhu ľudí, ktorí sa na projekte zúčastnili. Študentov a pedagógov košického Konzervatória som takmer nevidel. Voľba termínov (piatok a pondelok predĺženého víkendu, po ktorom nasledoval štátny sviatok) tesne po otváracom koncerte asi nebola najšťastnejšia.
V piatok 4. 5. sa stalo čosi nevídané: na pódiu Domu umenia stálo päť kladivkových klavírov. Nepresťahovalo sa sem žiadne svetové múzeum hudobných nástrojov, prezentovali sa kópie dobových fortepian z dielne amerického, v českom Divišove žijúceho nástrojára Paula McNultyho. Známa rusko-kanadská špecialistka v hre na kópiách dobových klávesových nástrojov a McNultyho manželka Viviana Sofronicki (dcéra legendárneho klaviristu Vladimíra Sofronického) predviedla na každom fortepiane inú skladbu. Na nástroji vyrobenom podľa predlohy Johanna Andreasa Steina (originál okolo 1788) zaznela Sonáta g mol Carla Philippa Emanuela Bacha, na nástroji vytvorenom podľa klavíra Antona Waltera (originál okolo 1792) sme si mohli vypočuť Mozartovo Rondo D dur KV 485 a Beethovenovu Sonátu „Mesačného svitu“, na kópii nástroja Conrada Grafa (originál okolo 1819) Schubertovo Impromptu B dur, na fortepiane Ignaza Pleyela (originál 1830) zaznelo Chopinovo Nokturno c mol a historickú exkurziu uzavrel Lisztov Funéraille na fortepiane, vyrobenom podľa predlohy Louisa Constatina Boisselota (originál 1846).

Šesť skladieb od šiestich skladateľov tzv. citového slohu, klasicizmu a romantizmu v podaní jednej klaviristky na piatich rôznych nástrojoch: nuž, kombinácia takých nevšedných delikates vyžaduje vskutku prvotriedneho labužníka! Azda ani nemusím zdôrazňovať, že každá kópia dobového fortepiana bola sama osebe majstrovským umeleckým dielom a predstavuje odlišný, niekedy až neporovnateľný zvukový svet. Obrovská škoda, že na tomto neslýchanom predstavení bola v Dome umenia prítomná len stovka záujemcov. Umelecký prejav Sofronickej je dostatočne zrelý, vyhranený i vybrúsený a suverénne balansuje medzi poetikami, nástrojmi, štýlmi a historickými obdobiami. Jej úder, artikulácia, dynamika a zvuk sa vždy prispôsobujú požiadavkám konkrétnej skladby na príslušnom nástroji. Bolo by nosením dreva do lesa (opúšťajúc metaforu doplňme, že aj kvôli kvalitnému drevu McNulty premiestnil svoju dielňu do Čiech) básniť o nevšedných technologických riešeniach, éterických, subtílnych či nezvyčajne robustných nástrojoch. Záver vyznel úplne famózne, keď Sofronicki predniesla krátke pasáže z jednotlivých skladieb na rôznych fortepianach – človek sa nestačil vynadívať a absorbovať všetky tie špecifické množiny sonórnych vnemov...
Po osvetovom ladení popoludňajšieho predstavenia prišiel na rad večerný koncert. Na pódiu zostalo jediné fortepiano, a to „Chopinov nástroj“ od Pleyela. Na ňom zaznela Beethovenova epochálna Sonáta „Hammerklavier“ op. 106 v podaní Alexeja Zueva. Prečo sa Zuev nerozhodol pre časovo bližšie situovaný nástroj Grafa, ostáva záhadou. Sonáta „Hammerklavier“ platí v nemecky hovoriacich krajinách za skutočné „Hammer“, čiže kladivo pre hráča i poslucháča. Je nositeľkou „surovej sily“ (Ch. Rosen), súčasne vypovedá o hudobnom jazyku doby, útočí na hranice technických a obsahových možností. Mamutí rozsah (45–50 min.) je rovnako náročnou skúškou pre interpreta i poslucháča: zrelosti a technickej vyspelosti klaviristu a absorbovacej schopnosti recipienta. Zuev presvedčil o svojej špičkovej technickej disponovanosti, o pamäťovej už menej (hral z nôt v prítomnosti obracača, ktorý v kontexte umeleckého výkonu pôsobil trochu rušivo). Pokiaľ ide o výstavbu a expresiu, Zuevova interpretácia vo mne zanechala zmiešané dojmy. Miestami som cítil koncepčnú bezradnosť, prílišnú rozkúskovanosť veľkých plôch a dezintegráciu – veľký celok sa strácal. Na druhej strane ma zaujalo množstvo originálnych, senzitívnych zvukových a agogických riešení, predovšetkým v pomalej časti.
V druhej časti koncertu „Beethoven plus: Filozofia“ bol skromne zaplnený Dom umenia svedkom revolučného dramaturgického ťahu. Architektonický a celú šírku tonálneho priestoru skúmajúci perfekcionizmus Beethovena vystriedala nekonvenčná, experimentálna a filozoficky inšpirovaná Sonáta č. 2 Charlesa Ivesa v podaní ďalšieho popredného klaviristu ruského pôvodu Alexeja Ľubimova. Prirodzene, na modernom klavíri. Po heroických kaskádach fúgy zo Sonáty „Hammerklavier“ nemohlo poslucháča šokovať už azda nič, ani Ivesova Sonáta „Concord“... Mohli ho však upútať nasadenie a výrazová sila, s ktorými sa Ľubimov Ivesovej skladby ujal. Dramatickosť, rytmická pregnantnosť, sugestívne stvárnenie abstraktných plôch i prekvapujúcich rapsodických momentov a výnimočné technické dispozície v spojení s mahlerovskou iróniou a chorálovými alúziami sa v Ivesovej skladbe združili do mimoriadnej výslednice. Do skeptického, takmer rojčivého rozuzlenia gigantického štvorčasťového eposu „poisťovacieho agenta“ (áno, Ives bol hudobníkom zo záľuby) sa v poslednej časti zamiešala obligátna flauta z balkóna. A znela, akoby prišla z iného sveta...
Prešli tri dni a Dom umenia ovládol ďalší svojrázny experiment (7. 5.). Záverečný koncert projektu eduMEMA priviedol na pódium dva na tento účel vytvorené komorné orchestre: „moderný“ a „dobový“. Pôvod členov súborov bol rôznorodý: pochádzali z Oddelenia starej hudby Konservatorium Wien Privatuniversität, z radov najlepších frekventantov kurzov eduMEMA a z vybraných hráčov Štátnej filharmónie Košice. Umelecká réžia prislúchala z väčšej časti fagotu. Chorvátsko-rakúsky virtuóz tohto nástroja Milan Turković dirigoval a jeden z najznámejších fagotistov planéty Sergio Azzolini sóloval; druhým sólistom večera bol ruský huslista Dmitrij Berlinsky. Avizované úvodné slovo dirigenta sa na škodu napokon nekonalo. Privítal by som aj sprievodné, veď tento koncert ponúkal toľko dobových, hráčskych i kompozičných špecifík, že nešpecialista sa v nich orientoval iba ťažko. Na úvod zaznela nesmrteľná Mozartova Malá nočná hudba na moderných nástrojoch.

Špecialista Turković odviedol dôkladnú koncepčnú prácu. V podaní súboru sa výborne uplatnili precízne vybrúsené detaily, artikulácia bola premyslená, frázovanie dôsledné, rytmus pregnantný a tempo živé. Intonačne však nebolo všetko v poriadku: darmo, hrať odrazu rovným tónom nie je vôbec jednoduché. K tomu tak notoricky známu skladbu! Ďalšie opusy, Telemannovo Kvarteto pre flautu, hoboj, husle a basso continuo a mol a Koncert pre fagot, sláčiky a basso continuo C dur Johanna Friedricha Fachsa boli predvedené na dobových nástrojoch. „Moderný“ ansámbel eduMEMA dostal slovo v zvyšných troch skladbách, v Koncerte pre violončelo, sláčiky a basso continuo a mol (v Azzoliniho úprave pre fagot) od Carla Philippa Emanuela Bacha, v Koncerte pre husle, sláčiky a basso continuo E dur od Johanna Sebastiana Bacha a v Stravinského Koncerte Es dur „Dumbarton Oaks“. Interpretačne najsilnejšie počas celého večera žiaril Azzolini. Svojich spoluhráčov i publikum pozitívne šokoval technickými a výrazovými dispozíciami, mohutnosťou a variabilnosťou tónu a sugestívnou silou osobnosti. Miestami sa jeho expresivita prejavila vskutku neštandardne – po strhujúco zahranej fráze sa natiahol do výstražnej pózy a akoby nahnevane sa okolo seba pozrel, aby sa pustil do ďalších skvelých kúskov nielen hudobne úchvatného, ale tiež nevšedne zábavného rázu.
Mladý huslista Dmitrij Berlinsky sa predstavil v Bachovom koncerte. Je pozoruhodné, že sa Berlinsky princípov historicky poučenej interpretácie nijako nedržal. Jeho Bach bol relatívne širokodychý, takmer romantizujúci – iste však nevšedne muzikálny, zvukovo sladký a priezračne vzdušný. Koncert uzavrela Stravinského neobarokizujúca skladba, ktorá opätovne pripomenula dialogický, otvorený charakter projektu eduMEMA. O výbornej, vysoko kompetentnej a majstrovsky zvládnutej interpretácii nemôže byť pochýb, ako ani o celkovej prínosnosti projektu.


Stretnutie s  legendou

Z ďalších koncertov KHJ som mal tú česť absolvovať ešte dva. Za pamätný možno označiť historicky prvé košické vystúpenie Maďarskej národnej filharmónie pod vedením svojho šéfa Zoltána Kocsisa (6. 5.). Žijúca legenda maďarského klavírneho i dirigentského umenia oslavuje v týchto dňoch šesťdesiatku, no jeho vitalita pripomína energiu tridsiatnika. Kocsis je umelec, ktorý nepozná kompromisy. Svoj orchester vedie už 15 rokov (!), a tak nemohla prekvapiť symbióza, ktorá vládla na tomto koncerte. Hráči hrali skutočne s chuťou a spontánne i adekvátne reagovali na každé gesto. Program koncertu zohľadnil aj potreby kultúrnej diplomacie, preto na úvod zaznela Talianska baletná hudba z opery Jána Cikkera Juro Jánošík – vtipný, nápaditý, ľudovo zafarbený kus, ktorý Maďari predviedli nielen temperamentne a s entuziazmom, ale aj s dôrazom na detaily a širokú dynamicko-farebnú škálu. Potom prišli na rad populárne a vďačné Tance z Galanty od Zoltána Kodálya, univerzálny exportný artikel všetkých maďarských orchestrov a dirigentov. Poskytujú bohaté možnosti na prezentáciu technickej suverenity, vyspelosti orchestrálnej kultúry a koncepčnej šikovnosti dirigenta a tieto možnosti maďarskí národní filharmonici aj patrične využili. Najviac však nadchol Koncert pre orchester Bélu Bartóka. Orchester v prípade potreby burácal, jemne šepkal, vrúcne spieval či zmyselne iskril pod Kocsisovými vysoko motivujúcimi, široko výrečnými a inšpirujúcimi gestami. Hlbokú znalosť partitúry, virtuozitu jednotlivých nástrojových skupín a dôsledne prepracovanú architektúru možno považovať za samozrejmosť, a tak nemohlo prekvapiť ani vzájomné odmeňovanie publika a hudobníkov v podobe standing ovation a viacerých prídavkov z literatúry orchestrálnych tancov.


Záverečný koncert

Tohtoročnú KHJ uzavrelo 31. 5. Rekviem Antonína Dvořáka v znamení motta „Hudba medzi Východom a Západom“. Interpretácia 100 minút trvajúceho kolosu je pre akýkoľvek vokálno-inštrumentálny aparát nesmierne náročnou a zodpovednou úlohou. Nebolo to inak ani pri zaujímavom „vyšehradskom“ poľsko-česko-maďarsko-slovenskom obsadení. Štátna filharmónia Košice sa predstavila pod taktovkou šéfdirigenta Zbyňka Müllera, ďalej účinkoval Maďarský národný filharmonický zbor a kvarteto sólistov: zo Slovenska Peter Mikuláš (bas) a Michal Lehotský (tenor), Adrienn Miksch (soprán) z Maďarska a z Poľska Magdalena Idzik (alt). Hodnotenie celkového vyznenia takéhoto diela je náročná záležitosť. Za predpokladu prehnanej prísnosti a posvätného perfekcionizmu by bolo možné vyčítať všeličo; ak si však uvedomíme zrýchlenú a z ekonomického a organizačného hľadiska možno nutnú, no každopádne povrchnú koncertnú prevádzku mnohých filharmonických inštitúcií (čo konkrétne znamená jedinú spoločnú skúšku všetkých aktérov pred generálkou), ostrie kritických poznámok sa azda aj otupí. Mohli by sme spomenúť vo všeobecnosti nie najprezícnejšie frázovanie, nie najdôslednejšie odstupňovanie charakterov, nie vždy optimálne diferencovanie zvukovej vertikály. Problém podobných vokálno-inštrumentálnych kolosov je však v problematickej koordinácii sólistov, orchestra a zboru: v motivácii k spoločnému, presnému a jednotnému ťahu. Hoci najvyššie umenie dirigenta spočíva práve v onej sugestívnej a efektívnej koordinácii, vo väčšine prípadov sa ľahšie hodnotia výkony všetkých aktérov zvlášť. Azda z dôvodu, že na detailné vypracovanie a presadenie jednotnej stratégie akosi nezostáva čas... Orchester ŠfK hral veľmi sústredene, ale s istými rezervami v precíznosti.

Tentokrát viac zaujali sláčiky a plechy, kým drevené dychy zneli často tvrdo a nevyrovnane. (Dodajme, že aj vďaka špecifickej faktúre skladby, najviac zaťažujúcej práve túto nástrojovú sekciu.) Taktovka šéfdirigenta Müllera sa sústredila na bičovanie expresívnych, tempovo a zvukovo intenzívnych polôh, ale trochu zanedbávala nežnejšie, lyrickejšie charaktery (a práve tie stoja v pozadí tak príznačného rustikálneho zafarbenia Dvořákovho Rekviem). Zbor upútal mohutným, vyrovnaným zvukom a perfektnou intonáciou, ale v najzraniteľnejších unisonových pasážach nebol úplne homogénny ani dostatočne kultivovaný. Sopranistka ma zo sólistov presvedčila najviac, lahodne mäkkým a vo všetkých polohách vyrovnaným hlasom, preduchovnelou muzikalitou i prirodzene hladkým frázovaním. Altistka Idzik pôsobila výrazovo suverénne, ale hlasovo-intonačne trochu problematicky. M. Lehotský spieval s tradičným nasadením a entuziazmom, často však rozbíjal hudobné frázy, krátkodycho artikuloval. Peter Mikuláš, jeden z najčastejších protagonistov predvedenia danej kompozície podal aj tentokrát vysoko kvalitný výkon, plný pokornej empatie a expresívnej angažovanosti. Odhliadnuc od niektorých horeuvedených problematických aspektov bolo Dvořákovho Rekviem „medzi Východom a Západom“ dôstojným záverom Košickej hudobnej jari. Napríklad démonicky intenzívne Dies irae spôsobovalo husiu kožu a händelovsky inšpirovaná veľkorysá polyfónia Quam olim Abrahae vyznela svojou nespútanou živelnosťou taktiež famózne; mohli by sme spomenúť aj mnohé ďalšie inšpiratívne a pôsobivé momenty, poznačené rozjímaním o posledných otázkach života a smrti, ktoré poslucháčom posledného koncertu KHJ ponúkli silný – a hoci aj únavný – zážitok.
Tamás HORKAY


Modré husle v Košiciach

Spomedzi štyroch koncertov orchestra Štátnej filharmónie Košice, ktoré zazneli na tohtoročnej Košickej hudobnej jari, bol každý štýlovo aj interpretačne rozdielny. Ich zvláštnosti a osobitý charakter sa odvíjali od programovaných skladieb, sólistického obsadenia, ale hlavne od osobností hosťujúcich dirigentov. Koncert 10. 5. uviedol prvýkrát na domácom pódiu mladú poľskú dirigentku Patrycju Pieczarovú, sólistom večera bol populárny český huslista Pavel Šporcl. Filharmonici zvykli v posledných sezónach každému z koncertov prisúdiť nejaký prívlastok. Tentoraz to boli „Modré husle v Košiciach“, čo zjavne podnietilo i záujem návštevníkov – zišli sa totiž v nebývalom počte. Dramaturgia koncertu bola však viac než neobvyklá. Úvodné a záverečné číslo pochádzali z opery Knieža Igor od Alexandra Porfirieviča Borodina a programovo rámcovali neznáme skladby Korngolda a Respighiho. Znalci privítali málo známe opusy, milovníci novoromantiky si prišli takisto na svoje. S obdivom prijalo publikum aj mladú absolventku Hudobnej akadémie v Krakove, dirigentku so zjavnou noblesou a prehľadom. Dramatická predohra k opere Knieža Igor ukázala dobre pripravený orchester, ochotný presne reagovať na jej úsporné gestá a pokyny v dynamike temperamentnej skladby.

Šporcl potom predniesol Koncert pre husle a orchester D dur op. 35 Ericha Wolfganga Korngolda (autor ho venoval slávnemu Jaschovi Heifetzovi), a to spôsobom, ktorý zaujal a získal poslucháča pre toto dielo. Sólista, známy svojou vyspelou technikou a brilantnosťou, ktorú dokáže prezentovať aj v tých najťažších husľových partoch, uchopil opus komplexne, nezabúdajúc na jeho výrazovú a citovú stránku. Spevnosť, melodické bohatstvo a vrúcnosť každého motívu na Šporclových husliach tvorili so zvukovo bohatým orchestrálnym partom so zvláštnymi nástrojovými kombináciami jednoliaty celok. Len miestami prekrýval orchestrálny zvuk sólový nástroj, najmä keď sa ponoril do najhlbšieho pianissima alebo na širších plochách dynamicky narastajúcich oblúkov. Dirigentka vedela s orchestrom vykúzliť aj tanečne ladené či hymnické polohy.
V druhej časti koncertu zazneli takisto málo známe Brazílske impresie Ottorina Respighiho, ktoré mali byť pôvodne 5-časťovou suitou. Skladateľ z nich dokončil napokon iba tri: Notte tropicale, Butantan a Canzona e danza. Autor sa snažil vyjadriť v hudbe svoje pocity z pobytu v Brazílii. V úvodnej časti dýcha z hudby tropická noc: zaznieva klarinetové sólo, objaví sa tanečná nálada, dominuje impresia. Dirigentka sa sústreďovala vždy na danú nástrojovú skupinu, zjavné pauzy mali svoju logiku. V popredí bolo bohatstvo fantázie.  Podobne tomu bolo i v ďalších dvoch častiach a v temperamentnom závere. Napriek pozitívnemu pocitu z objavovania menej známeho by však viac potešili, nazdávam sa, právom známejšie Rímske pínie, Tri Boticelliho obrazy či Rímske fontány. Záver koncertu patril napokon Borodinovým Poloveckým tancom, kde dirigentka demonštrovala svoje schopnosti pri práci s kompletným telesom. Aj v najväčšej „hmote“ zvuku sa dokázala sústrediť na vhodné tempá, súzvuk nástrojových skupín a presnosť nástupov, každú myšlienku bola schopná významovo odlíšiť.


Francúzsky večer

Koncert 17. 5. mal podtitul „Fantastická francúzska opera“ a potešil nielen znalcov opery, ale i všetkých frankofilov. Bol to výborný dramaturgický nápad, ktorý sa zároveň niesol v zamení mimoriadneho umeleckého zážitku. Francúzsky dirigent Michel Swierczewski sa spolu so sólistkou Anne-Sophie Schmidtovou predstavili s programom, v ktorom okrem zaujímavých operných ukážok zaznela aj Fantastická symfónia op. 14 Hectora Berlioza. Na úvod sme si vypočuli predohru k opere Villiam Tell od Gioachina Rossiniho, diela, ktoré v mnohom predznačilo tzv. veľkú francúzsku operu. Od prvého okamihu dirigent presvedčil o svojich mimoriadnych kvalitách, orchester navyše viedol ako hosťujúci koncertný majster Marek Zwiebel, čo spolu vytváralo obzvlášť priaznivý predpoklad k mimoriadnemu umeleckému výkonu. Obdiv si zaslúžia aj piati violončelisti s dokonalou technikou a zvukovo i farebne pôsobivým, vrúcnym prejavom. Radostná nálada, perfekcionizmus a naplnenie očakávaní zostali charakteristikou podujatia až do konca.

Z ďalšieho programu zaujala neznáma ária Kataríny Aragónskej z opery Henrich VIII. Camilla Saint-Saënsa. Schmidt sa prezentovala ako sopranistka s veľkým hlasovým rozpätím, pevnými tónmi, roztúženou dynamikou a schopnosťou byť orchestru rovnocenným partnerom. I keď sa v nízkych polohách sem-tam zjavili neznelé tóny. Aj v nasledujúcej árii Salome z opery Hérodiade Julesa Masseneta sme počuli zrelú a skúsenú speváčku, ktorej francúzsky šarm a jazykový prejav spolu s hudobnou zložkou presvedčili a zaujali. A takisto v záverečnom vystúpení – v Gounodovom Faustovi a Margaréte, kde vo zvodnom recitatíve a notoricky známej, no pôsobivej árii vedela upútať zamatom a smútkom v hlase, perfektnými ozdobami, a vedela rozrezonovať najoriginálnejšie črty diela. V operných číslach treba tiež obzvlášť vyzdvihnúť zmysel dirigenta pre inštrumentálny sprievod, originálnu melodiku rôznej proveniencie, ako aj dynamické rozlíšenie dramatických dejových situácií v orchestrálnom zvuku.
Berliozovu Fantastickú symfóniu sme napokon počuli vo „fantastickom“ podaní! Od prvého do posledného tónu. Každý hudobný úsek znel kompaktne, akoby tvarovaný jediným nástrojom. K tomu skvelá agogická práca, plastickosť nástrojových zmien, farieb, zvukov, tém. V časti Na plese bolo cítiť každý pohyb, šum a vír tanca. Scéna na vidieku zaujala bohatými gradáciami, pastorálnou náladou, napätím i náhlymi zmenami. Pochváliť treba anglický roh (E. Troško), violončelá a tympany, perfektné fagoty a celý, nesmierne sugestívny pochod 4. časti. Poňatie dirigenta presvedčilo v najvyššej miere tiež v Sabate čarodejníc, kde sa téma rozrastá postupne do celého orchestra, hudba graduje k vrcholu, ktorý napokon prichádza v záverečnom Dies irae. Z predvedeného výkonu, kvality stvárnenia diela, mali napokon zjavnú radosť nielen početní koncertní návštevníci, ale aj samotný orchester. Koncert patril nesporne k vrcholom festivalu.
Lýdia URBANČÍKOVÁ




Aktualizované: 14. 03. 2016