Logo HŽ

Viva Musica!

8. ročník medzinárodného festivalu, 23.–30. júna, Viva Musica! agency, Orfeo o. z., Bratislava

Remix disko verzie „Osudovej” od Waltera Murphyho, skater s Beethovenom na tričku míňa billboardy Nigela Kennedyho, Michaela Nymana, Ivy Bittovej... Festival prezentujúci „klasiku inak” je ako klip reklamnej kampane festivalu Viva Musica!: sexy, trendy, cool a v  hlavnom meste ho nemožno prehliadnuť.
1. ročník, 8.–19. júla, Agentúra REBWEB, Historické múzeum Slovenského národného múzea, Bratislavský hrad

„Viva musica! je moderným hudobným festivalom, ktorý búra nezmyselné bariéry a stiera hranice medzi klasickou hudbou a svetom okolo nej. Veríme, že opera nie je nuda, že symfonický orchester je stále príťažlivý, že koncertný frak je sexy,“ píše vo festivalovom bulletine umelecký riaditeľ festivalu Matej Drlička. Viacerí zdieľame podobné presvedčenie, preto tejto myšlienke úprimne aplaudujem. Chvíľu som dokonca zvažoval i zapožičanie koncertného fraku... Hneď na úvod však treba povedať, že aktuálna Viva Musica! nemala s klasikou veľa spoločného. Z deviatich podujatí bolo možné do tejto kategórie zaradiť štyri koncerty. Preto slogan „classics goes modern“ celkom nekupujem a ideu festivalu by som vyjadril skôr spojením „kvalitná zábava s istou mierou osvety“. Dramaturgia sa síce výraznejšie neodchýlila od osvedčeného modelu (po vlaňajšej pocte Marekovi Brezovskému nasledoval Tribute to Jaro Filip, nechýbali operné gala – tentokrát Sonya Yoncheva a Stefan Pop, jazz ani filmová hudba), no z hľadiska zvučnosti mien ponúkla doteraz azda najimpozantnejší line-up.  
„Najzábavnejšia šou o hudbe a živote hudobníkov, akú som videl od čias veľkého Viktora Borgeho,“ povedal o vystúpení dvojice Aleksey Igudesman & Richard Hyung-Ki Joo huslista Gidon Kremer. Kto si pointy skečov z programu A Little Nightmare Music nevychytal vopred na YouTube, mohol sa na vystúpení ruského huslistu a kórejského klaviristu výborne baviť. Pre mňa večer pred známou pravdou o opakovaných vtipoch zachránila najmä virtuozita a muzikalita oboch protagonistov. Apropo Viktor Borge – práve legendárnym dánskym zabávačom ako i ďalším klasikom hudobného humoru Dudleym Moorom sa Igudesman & Yoo niekedy až bezostyšne inšpirujú. Viac skutočných hudobných vtipov a väčší priestor pre improvizáciu by mohli byť receptom, aby sa dvojici v zriedkavej, potrebnej a náročnej disciplíne, akou je humor v hudbe, darilo i naďalej.
Vďaka festivalu na Slovensko premiérovo zavítal kultový autor filmovej hudby Michael Nyman so svojím súborom. Na tento koncert som išiel bez predsudkov, no odišiel som s nimi. Zaujímavý „bigbandový“  sound v problematickej akustike Starej tržnice neznel ideálne, hudobníci nepôsobili práve najzohratejším dojmom a minimalistický štýl Nymanových kompozícií mi až na pár výnimiek pripadal bez obrazu vyprázdnený. Ale ako sa hovorí: „De gustibus non est disputandum.“
Napriek tomu, že v Bratislave zaznel niekoľkokrát, mojím osobným vrcholom festivalu sa stalo uvedenie úspešného projektu Mater Vladimíra Godára. Podobne ako kedysi diela starých majstrov, i táto hudba podľa mňa naplno ožíva až s interpretmi, pre ktorých bola napísaná. Súboru Solamente naturali sa pod vedením huslistu Miloša Valenta podarilo i v náročných „skleníkových podmienkach“ Starej tržnice hneď od začiatku vytvoriť sugestívnu atmosféru a udržať ju vďaka koncentrácii až do konca koncertu. V šťastne zvolenom decentnom prizvučení sa nestratila farba ani nuansy subtílnych orchestrálnych sprievodov, čo umožnilo Ive Bittovej opäť raz svojou charizmou počariť publiku. Kým Godárove komorné opusy z prelomu 70. a 80. rokov považujem za nesmierne silné, estetiku Mater vnímam so zmesou obdivu a pochybností. To prvé tentokrát prevážilo.
„Desať rokov som nehral pod lepším dirigentom,“ povedal mi pred open-air uvedením Stravinského Svätenia jari a Musorgského Obrázkov z výstavy na Hlavnom námestí jeden z hráčov zlínskej Filharmonie Bohuslava Martinů. Juraj Valčuha patrí k najúspešnejším slovenským hudobníkom. Ako prvý slovenský dirigent dostal príležitosť postaviť sa pred Berlínsku filharmóniu, stále považovanú za najlepší svetový orchester, aktuálne ho čaká debut s New York Philharmonic. Zaradenie Stravinského a Musorgského diela nebolo len „najodvážnejším počinom tohto ročníka“ ako avizovali organizátori, ale priam trúfalosťou, ktorá mi však imponovala. Nazvučenie komplikovanej partitúry Svätenia, aby ostala zachovaná jej farebnosť, však vyžaduje prinajmenšom génia. Obe skladby (obe obvykle dramaturgicky zaraďované ako vyvrcholenie programu) potrebujú tiež viac než dva dni skúšok. Napriek tomu predvedenie pod  istým Valčuhovým gestom urobilo na početné publikum dojem. Bol to istým spôsobom paradox. Doteraz najúspešnejší slovenský dirigent, ktorý má z nepochopiteľných príčin dvere do Reduty zatvorené, dirigoval český orchester pred nadšeným davom len niekoľko sto metrov od sídla Slovenskej filharmónie, kde to s návštevnosťou nie je práve najslávnejšie... Neviem si predstaviť veľa lepších príležitostí pre propagáciu tejto inštitúcie, nehovoriac o tom, že Juraj Valčuha by v Redute mal dirigovať aspoň pár koncertov ročne.    
Matejovi Drličkovi sa za osem rokov existencie Viva Musica! festivalu podarilo presvedčiť sponzorov, sústrediť okolo seba oddaný tím, ovládnuť mediálny priestor, pritiahnuť do Bratislavy atraktívnych umelcov a urobiť z neho pravdepodobne najviditeľnejšie podujatie Kultúrneho leta a hradných slávností. Napriek nie vždy vyváženému balansovaniu medzi popularizáciou, komerčnosťou s istou dávkou snobizmu a prezentáciou skutočných hudobných hodnôt si rozhodne zaslúži rešpekt a svoje miesto v rámci kultúrneho života hlavného mesta.  
Andrej ŠUBA
Písané pre .týždeň a Hudobný život.


Viva Nigel!

Aj keď je mottom festivalu priniesť z koncertných pódií na námestia predovšetkým klasickú hudbu, organizátori každoročne obohatia ponuku o jazzový koncert. Treba však dodať, že britský huslista Nigel Kennedy sa cíti doma na oboch frontoch: vzdelával sa u Yehudiho Menuhina, vystúpil po boku Stéphana Grappelliho, hral recitály v mnohých prestížnych hudobných svätostánkoch, predal milióny nosičov s populárnejšími (Vivaldiho Štyri ročné obdobia) i menej známymi (William Walton) husľovými a violovými koncertmi. V posledných rokoch sa Kennedy usadil v poľskom Krakove, nahrával s vynikajúcou klezmer formáciou Kroke a zostavil kvinteto s mladými jazzmanmi. Anglicko-poľský Nigel Kennedy Quintet vydali dvojicu albumov, koncertujú po celom svete a v domácej premiére ich uviedla aj Musica Viva (26. 6.).
Podobne, ako na minulom ročníku festivalu, doplácali aj tohtoročné koncerty na akusticky nešťastný priestor Starej tržnice, ktorý sa pri „nasadení“ elektrifikovanej kapely menil na neprehľadný zvukový tunel. Našťastie Kennedy začal svoje trojhodinové vystúpenie v akustickej verzii a prvú polovicu venoval Johannovi Sebastianovi Bachovi. Bol to predovšetkým Kennedyho Bach, osobitý a provokujúci. O fantastickom nasadení a tónovej kultúre nebolo možné polemizovať napriek tomu, že kde-tu nechával „padnúť notu pod stôl“. Napriek „švindľovaniu“ v Bachových husľových sonátach vyrážal Kennedy poslucháčom dych. Snáď s výnimkou pokusu o zjazzované Allegro s celou kapelou, pri ktorom bubeníkovo pochodové frázovanie evokovalo prvomájový sprievod. Kennedyho Bacha spevádzala značná dávka exhibicionizmu, miestami až prílišná vyhrotenosť poňatia, rocková energia sústredená do dynamického výrazu so snahou šokovať a žoviálna komunikácia s publikom.Nečudo, že na jeho kontroverzné vystúpenia počuť diametrálne odlišné názory.
Omnoho lepšie dopadli Kennedyho pôvodné skladby balansujúce medzi zasneným romantizmom a jazzom, kde sa huslista ukázal ako majster zvukomaľby. Atmosféra ospalej Hills of Saturn sa diametrálne premenila nástupom hammond organu a basklarinetu. Pódium a sála stemneli a kapela vytvorila sólistovi neobmedzený priestor na sférické hlukové riffy jeho päťstrunovej elektrickej violectry. Za mnohé z nich by sa nehanbil ani Hendrix a priamou odvolávkou na gitarového majstra bola citácia americkej hymny The Star-Spangled Banner. Povedomým motívom bol aj Smoke on the Water od Deep Purple, ktorý Kennedy začlenil do rozšafnej dixielandovej kódy skladby A Taste of Honey opomínaného amerického trubkára Herba Alperta. Z legendárneho albumu Blue Note Sessions, na ktorom sa britský huslista konfrontoval s tradičným jazzovým repertoárom, ale predovšetkým s legendárnou rytmikou (kontrabasista Ron Carter, bubeník Jack DeJohnette) zaznela pohodová After the Rain. V nej Kennedy dokazoval, že svoj nástroj zvláda excelentne a podobné nasadenie vyžaduje od spoluhráčov, saxofonistu (v bulletine chybne označeného za gitaristu) Tomasza Grzegorského, klaviristu Piotra Wyleżola, kontrabasistu Adama Kowalewského a bubeníka Krzysztofa Dziedzica. Ostrieľaní poľskí jazzmani veru majú čo robiť, aby to každý večer po boku britského „divocha“ ustáli. Ako mi Wyleżol po koncerte naznačil, nepredvídateľnosť Kennedyho hudobného smerovania a jeho rockové nasadenie sú v istom zmysle súčasným punkom i hippies. Snaha byť entertainerom za každú cenu, sršiaca energia a bezprostredné pódiové správanie ohromujú. A miestami stierajú hranice medzi geniálne vystavanými nápaditými kúskami a istou hlušinou, ktorá jeho siahodlhými skladbami kde-tu prebleskne. Vidieť a počuť Nigela Kennedyho však patrí k absolútnym koncertným zážitkom a ináč tomu nebolo ani v Bratislave.
Peter MOTYČKA


Operné gala

Ôsmy ročník obľúbeného bratislavského letného festivalu Viva Musica! sa v tomto roku konal síce o mesiac skôr, nerezignoval však na dobré tradície a vo svojom finále opäť ponúkol operný galaprogram vo veľkom štýle. Po vystúpeniach Ramóna Vargasa či Dmitrija Hvorostovského sa tento rok 30. 6. predstavili reprezentanti mladej generácie operných spevákov. Išlo o dvojicu laureátov renomovanej vokálnej súťaže Operalia, ktorá prebieha pod záštitou svojho zakladateľa Plácida Dominga, sprevádzaná mottom „Príďte sa stretnúť s ďalšou generáciou operných hviezd“, a v budúcom roku ju čaká už jubilejný 20. ročník. Tentoraz nie na námestí moderného centra hlavného mesta, ale v elegantnom prostredí historického nádvoria nedávno rekonštruovaného Bratislavského hradu vystúpili pod taktovkou novopečeného hudobného riaditeľa a šéfdirigenta Michajlovského divadla v Petrohrade Michaila Tatarnikova a v sprievode festivalového Orchestra Viva Musica! bulharská sopranistka Sonya Yoncheva a rumunský tenorista Stefan Pop, víťazi prestížnej Operalie z roku 2010. Koncerty s výbermi čísiel z rozličných operných opusov poväčšine neprekračujú populárne ladený dramaturgický rámec a inak tomu nebolo ani tentoraz. Program tvorili prevažne úryvky známych diel talianskeho operného repertoáru (G. Rossini – Straka zlodejka, G. Donizetti – Nápoj lásky, G. Verdi – Rigoletto, Sila osudu, G. Puccini – Bohéma, Manon Lescaut, R. Leoncavallo – Komedianti), doplnili ho ukážky Massenetovho Werthera či Lehárovej Giuditty a oproti tlačenej verzii prešiel drobnými úpravami (a bez komentárov) aj priamo „v procese“. Tak napríklad pôvodne zamýšľanú áriu Depuis le jour z opery Louise Gustava Charpentiera nahradila síce utešená, no opočúvanejšia O mio babbino caro z Pucciniho jednoaktovky Gianni Schicchi a tenormi obľúbovanú pieseň Ernesta de Curtisa Non ti scordar di me ešte žiadanejšia O sole mio...

Odhliadnuc od tejto poznámky mladí umelci v každom prípade preukázali, že prestížne ocenenia nezískali náhodou. Stefan Pop má vo veku 25 rokov pozoruhodný materiál, jeho hlas oplýva istotou a kovovým leskom vo vysokých polohách, ktoré sa však neusiluje prvoplánovo využívať len v prospech vonkajšieho efektu, ale sústreďuje sa i na výrazové a dynamické detaily interpretovaných postáv a diel. Pestrú škálu nuáns publiku ponúkla i Sonya Yoncheva, ktorej soprán sa vyznačuje uchu lahodiacim, plným, okrúhlym tónom i mäkkosťou. Speváčka plynulo a s ľahkosťou preklenuje vokálny terén. Kvality interpretov vynikli a príjemne sa dopĺňali v duetách – od šarmantne hravého Donizettiho Caro elisir, sei mio až k ľúbostným spevom Gildy a Vojvodu či Mimì a Rodolfa z 1. dejstiev Verdiho Rigoletta a Pucciniho Bohéma. Michail Tatarnikov sa zasa prejavil ako dirigent rešpektujúci spevákov a v tom duchu viedol aj spoľahlivo, i keď nie výnimočne hrajúci festivalový orchester. Záver vydareného večera bol korunovaný prídavkami v podobe Lehárových Lippen schweigen a rozšafného prípitku Libiamo ne’lieti calici z Traviaty G. Verdiho.
Eva PLANKOVÁ




Aktualizované: 22. 03. 2016