Logo HŽ

Ivan Šiller a hostia

Cyklus klavírnych koncertov, Štúdio 2, 24. februára–28. apríla, Slovenský rozhlas

Organizačné aktivity klaviristu Ivana Šillera po bohatej minuloročnej jeseni nepoľavili ani tento rok. V cykle koncertov v rozhlasovom Štúdiu 2 sa tentokrát rozhodol konfrontovať vlastný interpretačný prístup s prístupom renomovaných osobností slovenského klavírneho umenia.

Ives Marathon RELOADED

Ideálnu príležitosť porovnať predvedenia dvoch veľkých diel jedného skladateľa v podaní učiteľa a žiaka priniesol prvý z troch koncertov. Dve klavírne sonáty nestora americkej hudby 20. storočia Charlesa Ivesa sú si navzájom blízke tak mimoriadnou dĺžkou trvania, ako aj technickou náročnosťou. Okrem toho je ich komplikovaná štruktúra prešpikovaná citátmi a alúziami hudby rôznej autorskej a štýlovej proveniencie. Interpret musí poznať množstvo ďalšej Ivesovej hudby, aby ich dokázal identifikovať, a následne aj zvukovo aj artikulačne diferencovať tak, aby viaceré prelínajúce sa vrstvy nesplynuli do neprehľadnej zvukovej skrumáže. To však v tento večer nehrozilo, keďže Ivesova hudba patrí k základom repertoáru oboch sólistov.

Belgický klavirista Daan Vandewalle je slovenskému publiku, ktoré sa zaujíma o novšiu hudbu, už dobre známy. V Ivesovej Sonáte č. 1 znova potvrdil svoje renomé technicky vynikajúceho hráča so zmyslom pre detail, ale aj architektúru diela. Päťčasťový, symetricky vybudovaný kolos vyznel celkom prehľadne a zaujímavo. Vandewalle predviedol pomerne bohatý rezervoár výrazových polôh, vďaka čomu sonáta aj pri svojej dĺžke nepôsobila nudne. Obdivuhodné bolo najmä bohatstvo dynamických a farebných odtieňov, ktoré dokázal vyťažiť z nástroja v akusticky suchšom prostredí rozhlasového štúdia. Kontrasty subtílnejších lyrických a dravých, zvukovo robustných pasáží boli stvárnené prirodzene a pritom účinne. Citáty z Ivesových Four Ragtime Dances v 2. časti sonáty vyzneli nápadito, dokonca i trochu vtipne aj bez prílišného zdôrazňovania štýlu, takže všetko tvorilo jeden kompaktný a harmonický celok.
V známejšej Sonáte č. 2 s podtitulom Concord, Massachussetts sa s vysoko nastavenou latkou musel vysporiadať Vandewalleho žiak z Kráľovského konzervatória v Gente, Ivan Šiller. Prednedávnom, na minuloročných Večeroch novej hudby, sa v rámci ivesovského komorného koncertu predstavil ako spoľahlivý interpret a ani tentoraz neostal svojej povesti nič dlžný. S Vandewallem ho okrem bezpodmienečnej odovzdanosti hudbe amerického skladateľa spájala suverenita, s akou sa zhostil neľahkého partu. Vynikajúco sa mu vydarili pomalé, zvukovo intímnejšie pasáže, dobre si však poradil aj s komplikovanými, expresívne vypätými plochami, typickými navracajúcimi sa parafrázami beethovenovského „osudového“ motívu.

Zážitok z jeho podania bol zároveň aj vizuálny; zvlášť sympaticky pôsobili momenty v 2. časti, kde musí interpret dvoma rukami zahrať to, čo v Three Places in New England hrá súčasne niekoľko samostatných orchestrálnych sekcií... Zvláštnosťou sonáty je, že obsahuje krátke vstupy violy (Veronika Prokešová) a flauty (Dorota Matejová). Mladé interpretky si s nimi poradili bez problémov a navyše tým, že boli po celý čas skryté za otvorenou doskou klavíra, ostal zachovaný moment prekvapenia, ktorý musí zaskočiť každého, kto Ivesovu sonátu počuje prvýkrát. Poctivé, hodnotné interpretačné výkony a zasvätený sprievodný komentár Daniela Mateja opäť trochu priblížili hudbu u nás ešte stále pomerne zriedkavo uvádzaného Američana.

Beethovenove Bagately
Zaujímavý interpretačný kontrast priniesol druhý koncert (17. 3.), na ktorom odzneli kompletné klavírne Bagately Ludwiga van Beethovena. Hosťom Ivana Šillera bol tentokrát Miki Škuta. Renomovaný klavirista, známy naštudovaním Bachových Goldbergových variácií, ale aj svojimi jazzovými projektmi, sa ujal prvého cyklu, teda Opusu 33, na Šillera ostali zvyšné dva, teda Op. 119 a Op. 126. Sotva si možno predstaviť väčší rozdiel vo zvuku aj interpretačnej koncepcii ako medzi týmito dvoma klaviristami. Myslím, že Škutov výkon bol pre väčšinu prítomných absolútnym prekvapením, a to v pozitívnom zmysle. Osobne ma najviac prekvapil krásny, okrúhly, robustný, no vždy veľmi konkrétny tón, čo v spojení so skutočne poctivou technickou prípravou zaručilo nevšedný pôžitok doslova z objavovania Beethovenovej hudby.

Zreteľne vynikli vedúce melodické linky, ale aj dôkladne vypracované sprievodné hlasy, a mohla sa tu naplno prejaviť Beethovenova schopnosť vyjadriť sa na malej ploche, ba aj jeho zmysel pre humor. Viaceré zaujímavé detaily (napr. v č. 3 F dur s nečakanými vybočeniami z hlavnej tóniny do D dur) vyzneli vyslovene šarmantne. Slovom, bola to interpretácia, v ktorej sa neustále niečo deje a ktorá dokáže pozornosť poslucháča permanentne pútať.
Najväčší rozdiel medzi Mikulášom Škutom a Ivanom Šillerom bol vo zvuku, ktorý každý z nich dokázal vyťažiť z toho istého nástroja. Mohutný, intenzívny zvuk Opusu 33 vystriedal vyslovene komorný, „tenký“ a diskrétny tón zvyšných dvoch cyklov. Takmer akoby si Ivan Šiller sadol za celkom iný klavír... Z hľadiska bezprostredného účinku na publikum mal teda neľahkú východiskovú pozíciu, nehovoriac o tom, že musel naštudovať väčšie kvantum skladieb, navyše s vyzretejším a komplexnejším kompozičným štýlom. Aj on si však s Beethovenom dokázal poradiť a jeho interpretáciu možno (aj pri istej dávke nervozity či napätia) prijať ako solídnu, podporenú pre tohto interpreta typickou osobnou zaangažovanosťou. Obdivoval som zvlášť schopnosť koncentrácie na niekedy veľmi malých plochách, napr. pri celkom miniatúrnej č. 9 A dur z Op. 119, ktorá vyžaduje mimoriadne sústredenie na rýchle tempo a frázovanie.
Informačne hutný komentár k Beethovenovým Bagatelám Andreja Šubu tentokrát doplnili zaujímavé rozhovory s oboma aktérmi večera a boli nesporným obohatením hodnotného poslucháčskeho zážitku.
Robert KOLÁŘ



Schubertovský večer

Schubertovský večer (28. 4.) s Danielou Varínskou, Ivanom Šillerom a komentárom Adriana Rajtera v Štúdiu 2 Slovenského rozhlasu bol ďalším pokračovaním mimoriadnych hudobných zážitkov. Odzneli dve sonáty pre klavír (A dur D. 959 a B dur D. 960) z roku skladateľovho úmrtia (1828), na ktorých bolo možné sledovať dva rozdielne interpretačné prístupy na vysokej umeleckej úrovni. Každá sonáta si vzhľadom na koncepciu vyžaduje iný interpretačný prístup, no obe diela majú vzhľadom na charakter tém spoločného menovateľa – „nebeskú šírku“. Túto charakteristiku použil Robert Schumann pri opise Schubertovej Symfónie C dur D. 944. Termín aplikoval aj Otto Vrieslander pri analýze oboch sonát s cieľom vyjadriť „šírku“ hudobného obsahu pri zachovaní ucelenosti tém obidvoch diel. Z hľadiska interpretácie je viac ako technické zvládnutie diel rozhodujúce vystihnutie štýlových znakov a zvláštností oboch skladieb, pričom je dôležité vyhnúť sa porovnávaniu s Beethovenovými sonátami. Obecenstvo i poslucháči pri prijímačoch mali to šťastie byť konfrontovaní s interpretmi, ktorí pochopili  Schubertovu tvorbu výnimočným spôsobom.
Šillerova interpretácia Sonáty A dur D. 959 sa vyznačovala racionálnym odstupom, premysleným tvarovaním línií, fráz i prízvukov, no ani na okamih nebolo možné spochybniť interpretovu muzikalitu. Zdôraznením prepojenia tém medzi prvým Allegrom a záverečným Rondom dosiahol klavirista rovnováhu oboch tém. Vo Finále klavirista udržal napätie tým, že nepadol do obvyklej pasce mnohých klaviristov, ktorou je pochopenie záveru ako variácií. Racionalitou a opatrnou voľbou tempa v Andantine docielil vyváženosť tejto kúzelnej hudby vo vzťahu k prvej časti a zároveň k nasledujúcemu Scherzu. Šiller, disponujúci skvelou intuíciou, ho pochopil v zmysle modernejšieho ponímania hudobnej koncepcie, teda v štýle Webera.


Daniela Varínska prenikla v Sonáte B dur  i do najmenších detailov. (Schumann, ktorému vydavateľ Diabelli v roku 1839 venoval edíciu oboch diel, o Sonáte B dur napísal, že sa v nej skladateľ vďaka jednoduchosti nápadu „dobrovoľne vzdáva lesku modernosti“.) Schumannov názor našiel odraz v interpretácii Varínskej: dramatickú koncepciu uchopila ako výsledok efektívneho sledu modulácií a harmonických zmien. Štyri časti diela odzneli akoby v jedinej línii.Pozoruhodne bol vystihnutý hudobný obsah Andante sostenuto: melódia ustúpila do pozadia v prospech harmónie. Interpretka presne pochopila úlohu harmónie ako dynamického elementu, kde organový bod nehrá podstatnú úlohu. Na pomalú časť plynule nadviazalo Scherzo s podtitulom Allegro vivace con delicatezza. Interpretácia v každom detaile zodpovedala požiadavke skladateľa, podrobne vyjadrenej tempovými pokynmi.

Záverečné Allegro ma non troppo s neustálym „obchádzaním“ tóniny nevygradovalo v tejto interpretácii do obvyklého vášnivého finále. Naopak, umelkyňa neustále udržiavala jednotnú líniu hudobno-dramaturgického vývoja, čím potvrdila jednotu sonáty. Osobne považujem túto interpretáciu za porovnateľnú s najvýznamnejšími naštudovaniami európskych interpretov. V osobnosti Varínskej našlo posledné Schubertovo dielo to, čo si skladateľ predstavoval: výrazovo silného a fantáziou oplývajúceho interpreta.
Ingeborg ŠIŠKOVÁ


Goldbergove variácie

V nedeľu 30. 5. sa v Dvorane VŠMU uskutočnil klavírny recitál Ivana Šillera, umelecká časť jeho dizertačnej práce. Odzneli na ňom Goldbergove variácie BWV 988 J. S. Bacha, patriace k vrcholným umeleckým prejavom nielen v klavírnom repertoári, ale v hudbe všeobecne. Dielo, pomenované podľa prvého interpreta, prináša tému s 30 variáciami, usporiadanými do trojíc, z ktorých každá  je zavŕšená kánonickou variáciou. Kompozičná a inštrumentálna náročnosť rastie s pribúdajúcimi variáciami a na záver veľkolepého celku zaznie až beethovenovsky prekvapujúci návrat pôvodnej témy.  Variácie sú monumentom nesmiernej výrazovej hĺbky a neuveriteľnej pestrosti. Od klaviristu vyžadujú mimoriadnu výrazové, technické,  fyzické a intelektuálne dispozície, len vtedy má viac než 70 minút trvajúce dielo šancu vyniknúť v celej svojej kráse.

V interpretácii Ivana Šillera to všetko bolo prítomné. Jeho hra sa vyznačovala disciplinovaným, ale presvedčivým a výrazným cítením. Každej z variácií dokázal dať osobitný, z jej štruktúry vychádzajúci charakter, pričom zdôraznil logickú a evolučnú následnosť cyklu. Pri návrate úvodnej témy bolo v auditóriu Dvorany VŠMU cítiť, že poslucháči si uvedomujú ojedinelosť a význam navštíveného večera. Môžeme byť šťastní, že po Mikulášovi Škutovi, ktorý Bachovo dielo nahral na CD, máme na Slovensku ďalšieho klaviristu, aký mu dokázal dať rovnako autentickú, no zároveň odlišnú podobu. Ivanovi Šillerovi a jeho školiteľke prof. Daniele Varínskej treba zablahoželať  k odvážnemu projektu a jeho presvedčivej realizácii.
Vladimír BOKES




Aktualizované: 10. 06. 2016