Logo HŽ

Košická hudobná jar 2016

61. ročník medzinárodného hudobného festivalu, 21. 4.–13. 5., Štátna filharmónia Košice

Súčasťou aktuálneho ročníka KHJ boli štyri symfonické koncerty s domácim orchestrom a zahraničnými sólistami, tri komorné koncerty, koncert súboru starej hudby a už tradične ho dopĺňal literárno-hudobný večer. K sprievodným podujatiam patrila aj operná premiéra v Štátnom divadle v Košiciach.

Symfonické koncerty


Dramaturgia otváracieho koncertu (21. 4.) ukrývala svoju koncepciu veľmi rafinovane. Podľa slov riaditeľa filharmónie Júliusa Kleina bola zameraná na diela, ktoré sa v Košiciach bežne nehrajú, a po prvýkrát tu vystúpila aj sopranistka Ľubica Vargicová. Festival odštartoval pod taktovkou Leoša Svárovského. Na úvod zaznela skladba Petra Zagara Chorál s variáciami, ktorú autor napísal na objednávku ŠfK v roku 2010, kedy mala aj svoju premiéru. Zagar v nej, okrem estetického zážitku z farebnej inštrumentácie, poslucháčovi ponúka čistotou formy a kompozičnej techniky aj intelektuálny zážitok. Zaujímavá bola augmentácia témy v konrabasoch, farebnosť v drevených dychových nástrojoch, ale i kontrapunktická gradácia v závere. Zaradenie ďalších skladieb v programe sa podobalo rondovej forme: najprv Mozart a jeho koncertná ária Mia speranza, adorata... KV 416 a ária Kráľovnej noci O zittre nicht, mein lieber Sohn. Ako medzihra poslúžila Mozartova Symfónia č. 1 Es dur KV 16, ktorú napísal ešte ako dieťa počas pobytu v Londýne a je komponovaná ako trojčasťová talianska ouvertúra. Jej interpretácia „veľkým“ orchestrom bez čembala vyznela vďaka tvarovaniu dirigenta dynamicky farebne s jasnou artikuláciou. Dynamika a farebnosť boli dominantné aj pri interpretácii ďalších „medzihier“ koncertu (predohra k Donizettiho opere Linda di Chamounix a výber z baletnej hudby z jeho opery Favoritka).


Koncertné uvádzanie operných árií, vytrhnutých z ich pôvodného kontextu, môže spôsobiť, že z nich ostanú iba exhibičné artistické čísla. Žiaľ, tento dojem som mala predovšetkým pri árii Il dolce suono... (Lucia di Lammermoor). Pri speváčke, ktorá spievala okrem iného v MET, sa očakáva vynikajúci výkon, čo Vargicová po technickej stránke potvrdila. Osobne mi chýbalo viac dynamických odtieňov, mnohé zanikalo v intenzite zvuku orchestra a v nižších polohách sa jej hlas stratil takmer úplne (sedela som v zadných radoch na prízemí). Publikum pritom bolo nadšené a Vargicová odchádzala z pódia za neutíchajúceho standing ovation.
Druhý symfonický koncert (28. 4.) mal titul Velikáni. Neviem, či tým dramaturgia chcela naznačiť, že to budú nielen autori hudby, Beethoven (predohra Coriolan op. 62 a Koncert pre husle a orchester D dur op. 61) a Čajkovskij (Symfónia č. 6 h mol op. 74), alebo aj dirigent Ondrej Lenárd a sólista Jan Mráček. Maestro Lenárd sa vrátil do Košíc po niekoľkoročnej odmlke a privítala ho vypredaná sála. Rešpekt orchestra pred taktovkou v jeho rukách bolo cítiť v úvode 1. časti Čajkovského symfónie, mierna neistota sa však v 2. časti úplne vytratila. Doslova lahôdkou boli sóla klarinetu, ale i ostatných dychových nástrojov, a uvedomila som si aj farebnosť zvuku, keď tympany naozaj ladia s kontrabasmi. Silným zážitkom bolo dramatické vyvrcholenie symfónie, v ktorom sa ticho stáva súčasťou hudby a hovorí o jedinej nespochybniteľnej pravde, ktorou je smrť.
Huslista Jan Mráček v sebe určite nezaprie českú muzikalitu. Jeho „dvořákovský“ Beethoven bol naozaj skvostný. Aj vďaka dirigentovej schopnosti utlmiť orchester do pianissima a vytiahnuť vnútorné hlasy tak, aby ich súznenie tvorilo plastickú harmóniu, sme počuli Beethovena plného farieb a citu, ale i vtipu a radosti.


Stravinského hudba k baletu Vták ohnivák pod taktovkou Konstatina Dobroykova odznela na treťom symfonickom koncerte (5. 5.) a stala sa jedným z vrcholov celého festivalu. Prispeli k tomu presné gestá dirigenta, mladícka dravosť, odvážne tempá, výborné inštrumentálne sóla, predovšetkým v lyrických častiach (Svitanie, Uspávanka), a, vo všeobecnosti, výkon celého orchestra.
Chvályhodná bola dramaturgia koncertu, obsahom ktorej bolo naozaj „Čaro ‒ vášeň ‒ oheň“. Oheň u Stravinského, čaro vo zvuku Ľadovovho Začarovaného jazera op. 62, vášeň v Elgarovom Koncerte pre violončelo a orchester e mol op. 85.
Interpretačná, ale i osobnostná zrelosť sólistky Michaely Fukačovej dodali Elgarovej hudbe plnosť a hĺbku. Meditatívnosť pomalých častí v nekončiacich sa melodických frázach a časté zmeny tempa sú obrazom života samotného. A na túto hudbu musí interpret, ale i poslucháč dozrieť. Medzi ňou a dirigentom došlo pri tlmočení odkazu skladateľa k zhode, ktorá vyvolala nenapodobiteľnú silu vzácnosti okamihu, kde je hudba existujúcou sférou nevysloviteľného. Fukačová sa (spolu s orchestrom) publiku poďakovala skvostne zahraným prídavkom ‒ Bachovým Airom.
Na poslednom symfonickom koncerte (12. 5.) orchester ŠfK dirigoval jeho šéfdirigent Zbyněk Müller. Na uvedenie Rossiniho Stabat mater sa orchester „rozohrával“ Symfóniou Es dur op. 41 Antonína Rejchu. Ak bolo cieľom jej uvedenia oboznámiť publikum so zabudnutým dielom, tak sa ho podarilo splniť. Ale prečo práve na záverečnom koncerte festivalu? Možno by pri lepšie vycibrenej artikulačnej precíznosti a vyššej úcte k interpretačnej štýlovosti nemusela vyznieť nudne.


Uvádzanie oratoriálnych diel so sebou nesie úskalia spojené s výberom sólistov, ktorí sú väčšinou z rôznych krajín a majú málo času na spoločné skúšanie, čo neprináša vždy ideálny výsledok. Ak sa k tomu na poslednú chvíľu pridruží ešte výmena sólistky (pôvodne avizovanú mezzosopranistku Magdalenu Idzik nahradila Anna Werecka), je o napätie postarané. Tenorista Adam Zdunikowski mohutnosťou svojho hlasu vyčnieval hneď od začiatku. Ani v duete Quis est homo nedošlo k zvukovej vyrovnanosti medzi sopránom Andrey Vizváriovej a mezzosopránom Anny Wereckej. Omnoho lepšie vyznelo kvarteto Sancta mater, istud agas. Basové sóla Jiřího Sulženka (Česko) sa vyznačovali vzornou artikuláciou s primeraným vibratom. Dôstojným vstupom k náročnému a cappella kvartetu Quando corpus morietur, kde sólisti dospeli k požadovanej jednote v dynamike a farbe, bola ária pre soprán a zbor Inflammatus et accensus. Dôsledne pripravený Zbor kardinála Mindszentyho z Miškolca, ktorého zbormajstrom je Péter Pál Gergely, bol oporou pre dirigenta a spolu s orchestrom výrazne prispel k úspešnému dotvoreniu celkového obrazu predvedenia.

 

Komorné koncerty a literárno-hudobný večer


Organizátori festivalu dali príležitosť domácim umelcom už na prvom komornom koncerte (25. 4.) vo Východoslovenskej galérii. Sláčikové kvarteto LenART tvoria hráči z orchestra ŠfK, klavirista Erik Jámbor a Adrián Harvan sú pedagógmi Konzervatória v Košiciach. Do programu sa medzi Haydna (Sláčikové kvarteto C dur op. 54) a Dvořáka (Klavírne kvinteto č. 2 A dur op. 81) postavil Adrián Harvan a to nielen ako autor hudby, ale aj ako saxofonista, ktorý s obľubou spája predovšetkým klasiku a jazz. Tentoraz to boli v skladbe s názvom Swingin’ Classic pre sláčikové kvarteto a saxofón jazzové štandardy Someday My Prince Will Come, Flamenco Sketches a A Night in Tunisia prepojené s motívmi J. S. Bacha. Mne osobne sa tieto prepojenia páčia a zdajú sa mi prínosné a dobre využiteľné aj v hudobno-pedagogickom procese. A na koncerte? Aj tam je potrebné publikum vzdelávať, ale aj zabávať. V interpretačnej rovine „klasiky“ ma mladé kvarteto, resp. kvinteto najviac zaujalo u Haydna Adagiom, u Dvořáka Dumkou a brilantne zvládnutým Furiantom. Držím mladým umelcom palce, aby mali dostatok príležitostí na koncertovanie.
V priestore Seminárneho kostola sv. A. Paduánskeho bola poslucháčom ponúknutá lahôdka festivalu ‒ hudba Antonia Vivaldiho v podaní českého súboru starej hudby Musica Florea (26. 4.). Súbor vedie v Košiciach už pomerne dobre udomácnený Marek Štryncl (jeho hudobné naštudovanie Händlovej opery Alcina vrelo odporúčam). Sólistom bol kontratenorista Jan Mikušek, ktorého spev zaznel v Stabat mater pre alt, sláčikový orchester a basso continuo f mol RV 621 a v Žalme 126 Nisi Dominus pre hlas, violu d‘amore, sláčikový orchester a basso continuo g mol RV608.
Na starej hudbe obdivujem najmä jej schopnosť pozdvihnúť myseľ do výšin blaženosti, čo sa interpretom aj podarilo. Zvuk nástrojov a farba spevákovho hlasu tvorili jednotu v súznení i vo frázovaní. Zo Stabat mater boli najkrajšie časti Eja mater a Amen, zo žalmu melizmatické a virtuózne zvládnuté Nisi Dominus (Allegro). Skvostný bol aj ľahučký nástup spevu v pianissime v Cum dederit... a Gloria Patri.
Z Vivaldiho inštrumentálnej tvorby súbor uviedol Concerto grosso d mol op. 3, č. 11 RV 565, Sonátu Es dur pre sláčikový orchester „Al Santo Sepolcro“ RV 130 a Koncert pre štvoro huslí, violončelo a basso continuo h mol op. 3, č. 10 RV 580, ktorý vynikajúco vyznel predovšetkým vďaka nádhernej harmónii v 2. časti. Dobre zahraný Vivaldi skrátka nemôže byť nudný.
Publikom netrpezlivo očakávaný a do posledného miesta vypredaný bol koncert Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala (10. 5.) v modernej sále s dobrou akustikou na najvyššom poschodí Východoslovenského múzea. Umelecký vedúci súboru Ewald Danel komentoval jednotlivé skladby, čo bolo pre pochopenie dramaturgickej koncepcie koncertu priam nevyhnutné hlavne pred uvedením diela Post scriptum Romana Bergera. Dovolím si tvrdiť, že aj vďaka tomu dokázalo ešte stále trochu konzervatívne košické publikum vnímať myšlienkovú hĺbku a silu hudobnej výpovede diela. Z môjho pohľadu sa tak Post scriptum stalo ďalším vrcholom festivalu. Kiežby sme mali viacero takýchto príležitostí.


Dramaturgiu tohto koncertu považujem za jednu z najlepších na celom festivale. Výber skladieb bol sprevádzaný spomienkou na výročie ukončenia 2. svetovej vojny a úvahou nad myšlienkou, že ľudstvo je ešte stále nepoučiteľné a nenapraviteľné. Najprv odznelo dramatizmom nabité Mozartovo Adagio a fúga c mol KV 547, po ňom Meditácia na staročeský chorál „Svatý Václave“, ktorú napísal Josef Suk pod dojmom úzkosti zo začiatku 1. svetovej vojny, a napokon Berger. Maximálna snaha orchestra a jeho vedúceho pretlmočiť odkaz týchto skladieb poslucháčom bola vypočutá. Ľudia v obecenstve sa akoby potrebovali nadýchnuť a striasť zo seba bremeno minulosti... Návratom k optimizmu a radosti bola Dvořákova Serenáda pre sláčikový orchester E dur op. 22. Orchester znel sviežo, zvukovo vyvážene. Peknú farbu mali predovšetkým violy a violončelá.
Literárno-hudobný večer (3. 5.) mal názov Shakespearovské podoby lásky. Jeho režisér, scenárista a zároveň aj jeden z účinkujúcich, herec Peter Cibula, výstižne hovorí o svojej inscenácii v bulletine: „Shakespeare dodnes priťahuje filmových, televíznych aj divadelných tvorcov. Preto sme sa rozhodli aj my siahnuť po diele tohto génia. A verní starým časom spred 400 rokov poňať ho ako oslavu hercom, ktorým bol aj Shakespeare, v duchu kočovnom, jednoduchom, zrozumiteľnom pre všetkých, ako to robil sám dramatik vo svojej dobe, kedy nebolo slaboduchej televíznej zábavy a mnoho ľudí nevedelo čítať.“ Za svojich hereckých partnerov si zvolil Dominiku Kavaschovú, Alexandra Bártu a Ľubomíra Juhása. Ak niektorí diváci prišli predovšetkým kvôli hudbe, možno odišli trochu sklamaní. Lutna Miloslava Študenta znela krásne, ale hudba bola podľa dobových zvyklostí slúžkou v rukách Tálie.
Na záver iba malá poznámka: Viem, že finančné možnosti determinujú. Nepočuli sme teda žiaden zahraničný orchester. A je aj Slovenská filharmónia taká drahá? Jej hosťovanie v Košiciach si naozaj nepamätám.




Aktualizované: 22. 10. 2016