Logo HŽ

Allegretto Žilina 2016

18. 4. – 23. 4. 2016, XXVI. ročník, Dom umenia Fatra Žilina, Hudobné centrum

Predposledný aprílový týždeň Žilina opäť hostila laureátov prestížnych svetových hudobných súťaží; počas šiestich koncertných večerov vystúpila desiatka interpretov a dve komorné telesá z 12 krajín. K najprestížnejším hosťom patrili laureátka súťaže Donatella Flick LSO Conducting Competition, hongkongská dirigentka Elim Chan, v súčasnosti asistentka London Symphony Orchestra, fínska koloratúrna sopranistka Tuuli Takala, minuloročná laureátka speváckej súťaže Hans Gabor Belvedere v Amsterdame a Josef Špaček, ktorý sa ako vôbec prvý český huslista prebojoval do finále Súťaže kráľovnej Alžbety v Bruseli. Elim Chan sa zároveň stala držiteľkou Ceny festivalu Allegretto Žilina a žilinskému publiku sa predstaví aj na budúcom ročníku. Z orchestrálnych telies sa popri domácom Štátnom komornom orchestri Žilina uviedli aj Janáčkova filharmónia Ostrava a po prvýkrát na žilinskom festivale Slovenská filharmónia.

Vynikajúci Schumann na úvod


Na otváracom koncerte 26. ročníka (18. 4.) sa predstavila Janáčkova filharmónia Ostrava pod vedením amerického dirigenta Case Scaglioneho. Hoci je Overtura giocosa Ilju Zeljenku pozoruhodne vystavaná na pomerne jednoduchej a poslucháčsky ľahko sledovateľnej motivickej práci, samotnému predvedeniu chýbala hudobná interakcia medzi inštrumentálnymi sekciami, schopnosť interpretačne reagovať a nadväzovať na materiál ostatných spoluhráčov. Výsledok pripomínal skôr čítaciu skúšku so slušným zvládnutím základného materiálu, avšak bez akéhokoľvek hudobného zaujatia či nasadenia, na ktoré dirigent ešte nestihol mať výraznejší vplyv.

Črtajúce sa náznaky premyslenej výstavby a jeho zaujímavej koncepcie našli uplatnenie pri ďalších skladbách, napríklad pri Koncerte pre klavír a orchester č. 3 d mol op. 30 Sergeja Rachmaninova s víťazom Medzinárodnej klavírnej súťaže v Leedse a Mozartovej súťaže v Salzburgu, Federicom Collim. Dnes ojedinele počuť tak zrelú a vyváženú interpretáciu ťažiskového diela klavírnej literatúry, ktoré sa v súčasnosti stáva skôr predmetom povrchnej virtuozity u mnohých známejších interpretov s umelo vytvorenou reputáciou. Colli dokázal ucelene prepojiť psychicky najnáročnejšie aspekty diela – vzťah medzi lyrickými a dramatickými plochami, kde nepotreboval poskytovať priestor zbytočnej sentimentalite spolu s prvoplánovou agogikou či rubatom. Aj napriek mierne suchej akustike sály mohol poslucháč zreteľne sledovať prenikavú artikuláciu a precízne tvarovanie každej frázy, bez ohľadu na hustotu a virtuozitu sadzby, ktorá väčšinou zvykne brániť muzikálnemu predvedeniu.

Jeho tónová kultúra, ovplyvnená tzv. ruskou školou (medzi jeho pedagógov patrili B. Petrushansky a P. Gililov), si zakladá na vedomom vplyve na priebeh znejúceho tónu v rámci frázy (bez ohľadu na to, ako utopicky to môže znieť). Že je to realizovateľné, bolo jasne počuť na žilinskom koncerte. Scaglione udržiaval orchester v interpretačnom súlade s Colliho koncepciou, hoci v porovnaní s úvodnou skladbou večera išlo o omnoho náročnejšie a závažnejšie dielo. Ako prídavok zvolil taliansky klavirista chorál Wachet auf, ruft uns die Stimme BWV 645 Johanna Sebastiana Bacha vo Feinbergovej transkripcii, pričom opäť predviedol zaujímavé a virtuózne riešenie odlíšenia vrstiev v pianissime.

Dirigent mohol ukázať svoju koncepciu pri poslednom diele večera, Schumannovej Symfónii č. 3 Es dur „Rýnskej“ op. 97. Scaglione patrí svojou dirigentskou technikou i myslením k umelcom, ktorí nachádzajú uplatnenie v orchestroch, kde hráči okrem toho, že výborne ovládajú vlastný part, majú aj prehľad o priebehu a stavbe celého diela a môžu tak presne reagovať na detaily dirigentovej predstavy. V 1. časti (Lebhaft) predviedol s orchestrom pozoruhodné schopnosti gradácie, pričom sa snažil zakaždým čo najviac oddialiť vrchol a sústrediť ho len do jedného bodu, aby tak udržal poslucháčovu pozornosť vo väčšom napätí. V 2. časti (Scherzo: Sehr mässig) boli frázy žiaľ rozdrobené zvýrazňovaním trojdobého metra v každom takte, hoci dirigent nič také nenaznačoval a mal skôr záujem o väčší oblúk vo frázach, bez potreby školáckeho taktovania „na tri“. V závažnej 4. časti (Feierlich) dirigent prejavil zaujímavú prácu so zadržiavaním harmonického napätia so správne rozloženou a vyváženou farbou v orchestri.

V záverečnej časti (Lebhaft) opäť uplatnil rafinovanosť svojej techniky gradácie a hráči prejavili lepšiu predstavu o celkovom tvare fráz, ktoré sa podľa úmyslu dirigenta jednotne niesli naprieč orchestrom. Bolo to dôstojné zavŕšenie koncertu, hoci s trochu nejasným pocitom, prečo orchester, ktorý bol schopný štýlovo uchopiť závažné diela romantizmu, nemohol s podobným nasadením poňať aj menej známe úvodné dielo domáceho skladateľa a preukázať tak vyššiu umeleckú ambíciu.
Zora ŠIKROVÁ


Žilinské Svätenie jari


Prvá polovica predposledného festivalového večera (22. 4.) patrila v Žiline slovenským umelcom a v koncertnej sále Domu umenia Fatra sa predstavilo Guitar Duo Jókaiová Hnat. Mladí hudobníci hrajú spolu od roku 2011 a na ich formovaní sa počas štúdia na bratislavskom konzervatóriu a VŠMU podieľala silná stredná generácia slovenských gitaristov (Martin Krajčo, Radka Krajčová, Miloš Slobodník). Medzi najvýraznejšie úspechy dua patrí vlaňajšie 1. miesto na Medzinárodnej gitarovej súťaži v španielskom Elche. Bezprostredne po koncerte som sa (a nie medzi laikmi) stretol s názorom, že vystúpenie Dariny Jókaiovej a Dávida Hnata bola „nuda“. Nesúhlasím. Subtílny zvuk gitár sa naozaj v sále trochu strácal (keď si pani vo vedľajšej lóži začala počas hudby dávkovať cukríky Tic-Tac, perkusívny efekt pripomínal amplifikovaného štrkáča, ktorý sa nezobudil v práve najlepšej nálade) a k celkovej atmosfére neprispelo ani publikum, ktorému trvalo takmer celú úvodnú skladbu, aby prestalo kašlať, šuchotať, vrtieť sa a započúvalo sa do hudby.

V tomto kontexte bola výmena virtuóznej Rameauovej Gavoty s variáciami (transkripciu pôvodne čembalovej skladby z Nouvelle suites de pièces de clavecin urobili interpreti) za lyrické Mertzovo Ständchen (z tvorby s Bratislavou spätého romantického gitaristu-virtuóza a skladateľa odznela ešte skladba Unruhe) z hľadiska hráčskej pohody síce pochopiteľným, no azda nie úplne najlepším nápadom. Tak či onak som mal pri počúvaní hneď od začiatku pocit, že pozornosť Žilinčanov by si v tento večer získal azda len úvodný riff zo Smoke on the Water zahraný na elektrickej gitare (alebo niečo na spôsob operného gala, nie som si istý). Je pravda, že duo Jókaiová/Hnat pôsobí pri hre introvertne, pódiovej charizmy zatiaľ nemá na rozdávanie a dramaturgia (akokoľvek náročná) trochu pripomínala absolventský recitál: barok (transkripcia), niečo z 19. storočia, súčasná skladba (Sonata-Fantasia srbského skladateľa Dušana Bogdanovića, ktorej jazzové a etno vplyvy by pri temperamentnejšom podaní vyzneli efektnejšie) a dielo slovenského skladateľa (Sonáta pre dve gitary – pocta Ľuboša Bernátha Machautovi, Ravelovi, Bartókovi a Hindemithovi), no obaja hudobníci podali mimoriadne koncentrovaný, technicky suverénny a muzikálny výkon, v ktorom bolo možné okrem súhry a práce s dynamikou obdivovať aj farby, ktoré dokázali zo svojich nástrojov vyčarovať. Ako to už pri komorných koncertoch býva takmer zvykom, kým niektorí gitaristi merali do Žiliny za kolegami cestu z hlavného mesta, festivalové publikum si urobilo v piatkový večer voľno a sála bola zaplnená len približne do polovice.


A to ju mal v priebehu nasledujúceho recitálu opustiť ďalší tucet poslucháčov, o čo sa svojim vystúpením postaral holandský perkusionista Dominique Vleeshouwers. Jeho koncert mal pritom dramaturgicky, výkonom i pódiovou prezentáciou podľa môjho názoru špičkové parametre. Zlé jazyky opäť hovorili, že to bol koncert na festival Melos-Étos, lebo program tvorila výlučne hudba 20. a 21. storočia. Nuž, hráči na bicích nástrojoch nemajú príliš na výber... Po príchode na pódium umelec zastal nad marimbou a čakal. Najskôr som si myslel, že čaká, kým sa publikum trochu upokojí, no čakal ďalej, čakal stále, čakal bez pohybu. Nervozita v sále narastala. Ľudia zmätene listovali v bulletinoch, otáčali sa k susedom, sýtili sa cukríkmi, šepkali, šuchotali, sedadlá vŕzgali, ktosi zatlieskal. A vtedy mi to konečne došlo: stal som sa prvýkrát naživo svedkom predvedenia kultovej Cageovej skladby 4‘33‘‘. Kým zbesilé bubnovanie, rytmická improvizácia na Suite Popular Brasileira Villu-Lobosa prebralo publikum z letargie, kameňom úrazu sa stala skladba Marimba Phase s následnou improvizáciou.

V programe bola označená ako dielo Holanďana, v skutočnosti téma podľa očakávania pochádzala z klasického kúsku Steva Reicha, ktorý je založený na fázovom posune dvoch hlasov. Vleeshouwers dielo interpretoval sám s pomocou zariadenia a softvéru Ableton Live umožňujúceho sekvencovanie a modulovanie zvuku. Do hypnotických figurácií postupne dohrával ďalšie zvuky, ktoré vrstvil nad pôvodné ostinato. Výsledok bol efektný, no v zásade nepriniesol nič nové. Najmä mladšie publikum v sále však túto „klubovú“ vložku do dramaturgie kvitovalo spokojným pokyvovaním hlavami, no asi dvanásť návštevníkov koncertu toľko novoty nevydržalo a odišlo, pričom posledný zatvoril dvere spôsobom, že pri tom musela na fasáde Fatry opadnúť omietka. „Škoda, že som to nemohol nahrať, sampel by som použil v skladbe,“ povedal mi so šialeným zábleskom spokojnosti v očiach po koncerte Holanďan. Silné reakcie na hudbu sú tým, čo podľa vlastných slov očakáva, v Amsterdame sa s touto formou odozvy v podobnom repertoári už nestretáva.


Reichova hudba nespôsobila rozruch v poslednej dobe len v Žiline. Iránsky čembalový virtuóz Mahan Esfahani (vlani vystúpil na Dňoch starej hudby), ktorý toto dielo nahral na svojom debute pre Deutsche Grammophon, musel pri uvádzaní skladby v Kolíne dokonca prerušiť koncert a dohovoriť publiku. Aféra mala dohru na internete a sociálnych sieťach. Hoci rozhodne nepatrím k špecialistom na novú hudbu a všetci moji obľúbení skladatelia už niekoľko storočí hrajú v chóroch nebeských na večnosti, na tomto koncerte som si dokázal užiť i Stockhausena, ktorého Vibra Elufa (2003) na mňa pôsobila dokonca konvenčne a lyricky. Medzi najväčšie zážitky patrila performance Aperghisovej skladby Le corps à corps (vo voľnom preklade „telo na tele“ alebo „hlava na hlave“). Dielo z roku 1978 je dramatickým rozprávaním o automobilových pretekoch, ktoré je sprevádzané hrou na perzskom tombaku.

Interpret sa striedavo ocitá v úlohe jazdca, športových komentátorov, obecenstva, dokonca i samotného auta. Vleeshouwers dokázal v skladbe vynikajúco pracovať s časom, ktorý v diele vytvára okamihy napätia a avizuje blížiacu sa drámu. Odporúčam vypočuť si na YouTube. Recitál Dominiqua Vleeshouwersa by sa skutočne uplatnil na Melose, v a4 či na Konvergenciách. Svoje miesto (a azda ešte väčší efekt) mal však takýto typ koncertu aj na prevažne mainstreamovom Allegrette. Vľúdnejšiemu prijatiu by možno pomohlo predkoncertné stretnutie so sympatickým hudobníkom, menej asketické a pútavejšie texty v bulletine, neviem... Škoda tiež, že sa do publika nepodarilo dostať masívnejšie ľudí zo Stanice-Záriečie, myslím si, že by si tento večer boli skutočne užili. Ešteže existuje „Cena pre najmladšieho účastníka festivalu“, kde sa nemožno pomýliť, inak by sa holandský umelec vracal zo Slovenska „s dlhým nosom“, a to by bolo určite nespravodlivé.


Pôsobivý Elgar


Záverečný koncert Allegretta (23. 4.), na ktorom sa po prvýkrát na festivale predstavila Slovenská filharmónia, dal celý svet opäť do poriadku. Koncerty s talentovaným uzbeckým dirigentom Azizom Shokhakimovom a francúzsko-belgickou violončelistkou Camille Thomas (rozhovor prinesieme v júnovom čísle, pozn. autora), ktoré zazneli aj ako súčasť abonentných koncertov v Redute, sa niesli v duchu tradičnej dramaturgie. Z nej vybočila len skladba Jevgenija Iršaia Ten Minutes about Katyń (2012), skladateľova hudobná reflexia drámy, ktorú na filmovom plátne v roku 2007 pripomenul poľský režisér Andrzej Wajda (autorom soundtracku k filmu je Krzysztof Penderecki). Odbočenie s odkazom na film je i nie je náhodné.

Iršai vo svojom diele, ktoré bolo ako celok (vytvorený z takmer „anonymného“ materiálu) pôsobivým dramaturgickým oblúkom, generuje formu aditívnym spôsobom, predely medzi jednotlivými plochami evokujú techniku strihu a autor opäť raz vo svojej hudbe potvrdil, že medzi jeho silné stránky patria naratívnosť a koncentrovanosť hudobného jazyka (ktorého inšpiračné zdroje by som vymedzil na osi Šostakovič – Schnittke), ako aj pôsobivo dávkovaná expresia. Motívy, gestá či alúzie použité na kľúčových miestach skladby by si určite žiadali kompetentnejšiu analýzu, na ktorú si však po jedinom vypočutí určite netrúfam. Vyznenie diela trochu poškodila akustika sály, ktorá nebola k sláčikárom práve najžičlivejšia. Camille Thomas nie je na Slovensku neznáma. V roku 2014 zvíťazila na súťaži BHS New Talent, vďaka čomu uviedla v Redute so SOSR-om pod taktovkou Rastislava Štúra Šostakovičov 1. violončelový koncert. Hoci ma Violončelový koncert Edwarda Elgara dokáže obvykle celkom slušne nudiť, v podaní Camille Thomasovej bol silným zážitkom.

Od úvodného sólového vstupu tu záležalo naozaj na každej note. Sólistka disponuje svetlým ľahkým tónom (najmä v 1. časti by som osobne skôr preferoval tmavší a objemnejší zvuk violončela), intonačnou istotou a citom pre kantabilnosť a naliehavosť romantickej frázy. Sympatickou črtou bola snaha o neustálu komunikáciu s orchestrom, ktorá v diele zdôraznila latentne prítomnú komornú intimitu. Pôsobivý výkon charizmatickej umelkyne vyústil do (tradičného) prídavku v podobe Casalsovej skladby Pieseň vtákov. Koncert uzavrela Čajkovského 6. symfónia, ktorá preverila kvality mladého talentovaného dirigenta. Slovenská filharmónia podala pod jeho taktovkou v známom diele zaujatý a inšpirovaný výkon, ktorý však niekedy (aj napriek striedmejšiemu obsadeniu sláčikov) narážal najmä v dynamike na akustické limity koncertnej siene.
Allegretto, ktoré je v slovenskom kontexte ojedinelou prehliadkou interpretačného umenia, je nielen významným oživením žilinského hudobného života, ale tiež dôležitou informáciou o nastupujúcich generáciách úspešných mladých hudobníkov (ktorí sú konfrontovaní s domácim interpretačným umením) a súčasne ojedinelou možnosťou ako s nimi nadviazať bezprostredný kontakt.
Andrej ŠUBA




Aktualizované: 23. 06. 2016