Logo HŽ

Hudba dneška v SNG: DVA-JA 4

SNG Esterházyho palác, Bratislava 27. 9.

Marko Ciciliani, skladateľ, performer a teoretik zaoberajúci sa vzťahmi zvukového a vizuálneho umenia, ktorý sa stal známym najmä vďaka experimentom s bezvstupovým mixážnym pultom, mal na prvom z koncertov Hudby dneška pôvodne vystúpiť s huslistkou Barbarou Lüneberg. Pre jej chorobu však Cicilianiho hudobným partnerom ostal tretí člen pôvodného zoskupenia, zvukový dizajnér Davide Gagiardi, a predstavenie tak zotrvalo v rovine interaktívnej elektroniky, bez konfrontácie s prvkom tradičnejšie ponímanej inštrumentálnej hry. Napriek tomu tu prepojenia s „tradíciou“ (experimentálneho žánru) bolo dosť a zdá sa, že zámerne.
Koncepcia performancie odkazovala na postupy, ktoré dávnejšie „kodifikoval“ John Cage. A v prvej zo štyroch kompozícií večera, vsadených medzi vybrané kúsky z Cicilianiho štúdií pre bezvstupový mixpult 81 matters in elemental order, bol jeho odkaz prítomný aj priamo, prostredníctvom výroku „Na rytme záleží najmenej“ a názvom 8’66’’. Nebolo to však „dvakrát ticho“, ale vysokorýchlostná invázia významov Cageových slov, rozložených na jednotlivé písmená, vo vysokom tempe zobrazované na tabletoch, s ktorými obaja performeri pomaly krúžili po miestnosti a zároveň na premietacom plátne. Súvis so zvukovou stopou, pozostávajúcou z voľne „rozosiatych“ elektronických ruchov a hlbokých sínusových tónov, pôsobil ako viac-menej náhodný, na rytme, zdá sa, záležalo najmenej...

Ku konceptu Cageových Imaginary Landscapes pre gramofóny, magnetofóny či rozhlasové prijímače mala blízko ukážka z Cicilianiho Pop Wall Alphabet, 26 koláží z piesní slávnych popových kapiel. Zaznelo písmeno P, „zvuková stena“ z piesní Pink Floyd a pridaných statických zvukových prvkov. Vďaka štvorkanálovému ozvučeniu zapôsobila táto citátová skrumáž, vzdialene asociujúca kompozície Charlesa Ivesa, ibaže „transponovaná“ do súčasnejšej hudobnej reči, skutočne imerzívne, obzvlášť v okamihoch, keď sa vo vnímaní poslucháča mohli vynoriť rozmanité „inherentné patterny“ a tiež asociácie, ktorým nechýbal prvok vtipu. Tu, naopak, na rytme záležalo... Zvyšné dve kompozície vo mne zanechali menšiu rezonanciu. Cicilianiho hra s monome, otvoreným interaktívnym nástrojom premieňajúcim dotykové impulzy na vizuálne a zvukové elementy, odkazovala v Atomic Etudes v súlade s Cageovou ideou estetizácie činností, ktoré pôvodne nemali hudobnú či umeleckú intenciu, na svet hracích konzol a automatov. Spomínam si, ako sme s Frutti di Mare pred asi desiatimi rokmi robili niečo podobné a výsledok bol pestrofarebnejší, zábavnejší a interaktívnejší. K interaktivite vyzývala aj záverečná Tympanic Touch pre ozvučené objekty a live electronics. Tu mi napadala podobnosť s realizáciami partitúr Milana Adamčiaka (Ivan Šiller a Fero Király kresliaci na ozvučenom stole a webkamerou prenášaní na premietacie plátno...), participácia publika rozoznievajúceho rozdané kúsky papiera pomocou špáradiel, bola skôr formálna, prekonaniu bariéry akoby bránil profesionálny odstup performerov. Nebránil však špecifickému, ľahkou nostalgiou obostretému estetickému zážitku – ani pri vedomí, že o mnohom z prezentovaného platilo ono známe „všetko už bolo povedané“.




Aktualizované: 11. 10. 2017