Logo HŽ

Ensemble Ricercata: Dvojportrét s Borošom a Kurtágom

(und Helmut war auch dabei…)

Hudba Györgya Kurtága je jediným, dlhým a spojitým prúdom komunikácie s minulosťou. Nie však v zmysle postmoderny. Nič jej nie je vzdialenejšie ako plytký eklekticizmus; pri svojom dialógu s hudbou iných tvorcov ostáva vždy sama sebou.

Mnohotvárna rafinovanosť jej bráni, aby stratila čo len kúsok z vlastnej identity. Preto pri predvedeniach (teda ak je reč o úryvkoch z Kurtágovho životného diela, stále sa rozrastajúcej zbierky klavírnych miniatúr Játékok/Hry) tak dokonale zapadá medzi kompozície skladateľov patriacich k epochám, ktoré môžu byť vzájomne vzdialené aj celé storočia. Veľmi dobre súznie napríklad so štvorručnými transkripciami Bacha, ktoré Kurtág napísal pre seba a manželku Mártu a ktoré v ich „manželskom“ podaní dýchajú zázračnou, ťažko postihnuteľnou intimitou. A pritom boli Hry pôvodne koncipované ako inštruktívna klavírna literatúra, určená prednostne deťom…

K vytrvalým propagátorom Kurtága u nás patrí Ivan Šiller – ako klavirista, pedagóg aj organizátor hudobných podujatí. A tiež ako umelecký vedúci Ensemble Ricercata, pod hlavičkou ktorého zaznel 10. 10. koncert vo Dvorane VŠMU s výberom z Játékok ako dramaturgickou kostrou. Jeho klavírnym partnerom bol dlhoročný kolega, priateľ a takisto neúnavný pedagóg Tomáš Boroš. Kolegiálna súhra síce možno nedokáže byť plnohodnotnou náhradou za tú manželskú, no nápad nahradiť Bacha Borošovými vlastnými klavírnymi kompozíciami sa ukázal ako hodný zlata. Ako autor inštruktívnych skladieb debutoval Tomáš Boroš už dávnejšie, no kým jeho Bausteine – Skladačky vedú deti k hudobnej tvorbe experimentálnejšou cestou, Situations, ktoré zazneli v daný večer, boli kompozíciami v tradičnejšom ponímaní a neraz vyžadovali oveľa viac ako základné pianistické zručnosti. Pochybujem, že išlo o kompozičný zámer (teda vytvoriť akési pendanty k Játékok), no ich attacca prelínanie sa s Kurtágovými miniatúrami fungovalo z dramaturgického hľadiska doslova úžasne a prakticky okamžite rozptýlilo akékoľvek obavy o prípadné percepčné ťažkosti s hodinovým maratónom krátkych, navzájom nesúvisiacich „detských skladbičiek“. Svoju úlohu zohral aj fakt, že Situations zneli v autentickom autorskom podaní a že, ak tak možno povedať, sa v nich Boroš skladateľsky vyslovene „našiel“. Duchaplnosť, humor, cit pre hudobnú miniatúru našli skvelé uplatnenie práve v takomto formáte. Ivan Šiller bol zasa dokonale zasväteným tlmočníkom Kurtágových dvojručných kusov.

Hudba oboch autorov sa hladko „prelievala“ z ľavej strany na pravú (medzi dvoma protipostavenými koncertnými krídlami), na Borošove Intervaly a Drobné noty plynule odpovedali Kurtágove A kis zivatar a Harang-fanfár, z ktorých zasa organicky vyrástli Chorál a F dur s prímesami. Zaujímavý dialóg priniesli štvorice kúskov oboch autorov, Kurtágovým janáčkovským Les adieux či lapidárnym Capricioso – luminoso a Didarida didadi… pohotovo kontrovali úsmevné Prachovka alebo Rozliate stupnice (vo svojej bezprostrednosti geniálne komentáre rôznych pohybov a gest, nevyhnutne spojených s pianistickou praxou). Kontrast gradoval následnosťou krehkej a delikátnej Virág az ember… a dvojice skladieb Etuda – Hommage à Kurtág’s Tchaikovsky (druhá v spoluautorstve oboch klaviristov). Sarkasticky jedovatá karikatúra bombastického entrée klavíra v Koncerte b mol rozochvela bránice, no nepohoršila a koncert ňou prešiel k výberu z VIII. zošita Játékok určeného pre štyri ruky. Tu klaviristi metaforicky vyplávali smerom na hlbokú vodu, posledná skladba z výberu, Botladozva, bola krásnym, poetickým mostíkom k Borošovej Zvonkohre, v ktorej obaja klaviristi jednou rukou ovládali tento „detský“ nástroj, druhou hrali na klaviatúre a výsledok bol hravý, no pritom nie infantilný. Originálnou vsuvkou medzi Borošove ďalšie skladby (repetitívne Kolo a Motor či Prelúdium, ktoré opäť rozochvelo bránice vďaka pohotovej parafráze slávnej Bachovej kompozície rovnakého názvu v c mol) bol Shadow Dance Helmuta Lachenmanna. Dramatické gesto naliehavo rytmizovaných klastrov v najvyššej polohe, uzavreté niekoľkými tichými rezonanciami rýchlo stlačeného pedálu, bolo akoby prielomom z celkom iného sveta, náhlym pádom meteoritu, vyžadujúcim okamžitú a radikálnu zmenu percepčného nastavenia. Dramaturgia tým získala ďalší neočakávaný (a dokonale načasovaný) impulz. Summa summarum, bol to večer plný prekvapení, dynamický, vtipný a hlboký zároveň a napriek zdanlivým limitom inštruktívneho žánru v ňom hudba v plnom zmysle hrala prím.




Aktualizované: 08. 11. 2017