Logo HŽ

Orfeus na prahu dospelosti

18. ročník Študentského festivalu súčasnej hudby, 22.–26. 10.
HTF VŠMU, Bratislava

Orfeus dozrel. Mladí skladatelia, študenti Katedry skladby a dirigovania na HTF VŠMU, majú v súčasnosti našťastie dostatok vôle aj priestoru na organizovanie podujatí, na ktorých môžu verejne predstavovať plody svojej práce. Popri už tradičných Prehliadkach mladých skladateľov, transformovaných na festival Asyn_C(h)ronie, zaznieva ich hudba vďaka podujatiam Kompozičného laboratória, na festivaloch Melos-Étos a Nová slovenská hudba a v neposlednom rade na Orfeovi, ktorého nenápadná prítomnosť na bratislavskej scéne koncom októbra zaznamenala svoje osemnáste pokračovanie. Existuje tu teda pravidelnosť a kontinuita, čo je jednoznačné pozitívum. Štyri koncertné večery mohli do značnej miery ťažiť z rokmi nadobudnutého organizačného podhubia, no zároveň neostali bez otvorených otázok – tak ako vždy.

Ansámblové koncerty voľne spájali dve dramaturgické idey: prvou bolo zadanie pre skladateľov vytvoriť skladby s dĺžkou nepriamo úmernou početnosti obsadenia (koncert EnsembleSpectrum „Long Story Short“), resp. naopak („Short Story Long“ v podaní Ansámblu Asynchrónie), druhou konfrontácia s hudbou členov tzv. Parížskej šestky. Druhá idea bola poučná vo viacerých smeroch, keďže najmä mladícke opusy týchto autorov pred zhruba sto rokmi systematicky vyvolávali škandály a pohoršenie, provokatívnosť tvorila neraz podstatnú súčasť autorského zámeru. Práve táto črta – súdiac podľa videného a počutého – u mladých do značnej miery chýbala; Orfeus sa v porovnaní s nedávnymi časmi, keď na scéne dominovali mená Tóth, Zavarský, Wiedermann, Chuťková, Novosedlíková a i. (napriek ich vzájomnej rôznosti a čiastočnému prekrývaniu sa s najmladšou skladateľskou generáciou), stal serióznejším, možno trocha strohejším a akademickejším, (takmer celkom) bez žartíkov a provokácií, ale aj bez smrteľne vážne mienených romantických retrospektív.

Serióznosť skladateľského prístupu bolo možné vyčítať z diel, ktorými prispeli dvaja mladí autori do programu úvodného koncertu v réžii VŠMU Modern Orchestra pod taktovkou Marca Vlasáka. Dominik Kopcsay patril k dominantným postavám aktuálneho ročníka a Samuel Hvozdík pokračoval vo svojej „spanilej jazde“: jeho kompozíciu na program svojho bratislavského vystúpenia (ktoré sa konalo iba deň predtým) zaradil renomovaný Ensemble Modern, ukážka z jeho elektroakustickej tvorby zaznela na multimediálnom koncerte o tri dni neskôr. Dva rôzne svety, dva spôsoby myslenia: u Kopcsaya (Individuation) skôr lineárny, expresívny a vo viacerých bodoch spätý s tradíciou, u Hvozdíka (Torus) viac sonoristický, budujúci na plochách a inšpiračne vychádzajúci viac zo sféry elektroniky. Interpretácia však v oboch prípadoch mohla dosahovať aj vyššie kvalitatívne parametre, ak už sa chce teleso pýšiť pomerne ambicióznym názvom. O dôvodoch sa možno iba dohadovať (nedostatok času na nácviky projektovo fungujúceho „zozbieraného“ ansámblu, jeho kvalitatívna nevyrovnanosť a nie vždy rovnaká pripravenosť hrať menej konvenčnú hudobnú štruktúru...), sotva ich možno pripočítať mladému dirigentovi. Porovnanie s Honeggerovou Štvrtou symfóniou (Deliciae Basiliensis), ktorá zaznela na záver, bolo objavné tým, že napriek všetkým interpretačným nedokonalostiam môžu skladateľove formulácie vyznievať čitateľne a orchestrálna sadzba ostať prehľadnou. Za tým nie je nič iné ako dlhoročná skúsenosť komponovania pre orchester, ktorá by sa v oveľa hojnejšej miere zišla mladým. VŠMU predsa disponuje vlastným symfonickým orchestrom, prečo ho teda neposkytnúť aj tým, ktorí na škole študujú skladbu?

Z programu koncertu EnsembleSpectrum (dirigoval Matej Sloboda), „orámovaného“ rozkošným polytonálnym lyrizmom dvoch Petites Symphonies Daria Milhauda, ma zaujali najmä dámy-skladateľky: Bacardan Barbory Tomáškovej, s autorkou za klavírom, so zaujímavým sónickým profilom a nádychom ritualizmu a výborná Sonáta pre violončelo a basklarinet Martiny Kachlovej, v ktorej pútavý komorný dialóg predviedli Mikuláš TuhýBarnabás Kollárik. Vybrať favoritov po koncerte Ansámblu Asynchrónie (dirigoval a na klavíri hral Peter Javorka) bolo ťažšie. Skladby Tomáša Molčana, Dalibora Hevesiho, Stanislava Pristáša, Michala Bázlika a samotného vedúceho súboru spájal motív úprimného hľadačstva, skúšania, experimentovania, pokusov nájsť vlastný kompozičný hlas, prejaviť svoju identitu – u každého z autorov na inej úrovni, v závislosti od nadobudnutých skúseností, ambícií a zámerov. Prečo nie? Študentský festival je ideálnou platformou pre takéto hľadanie. Škoda len, že tu chýbalo niečo, čo by ma výraznejšie provokovalo (v pozitívnom či negatívnom zmysle) k reakcii, zamysleniu – asi tak, ako musela svojho času dobové publikum provokovať mladícka Rhapsodie nègre Francisa Poulenca, ktorú súbor zaradil na koniec svojho vystúpenia.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.




Aktualizované: 11. 12. 2017