Logo HŽ

Quasars oslavuje

Čas letí neuveriteľne rýchlo. Je to už desať rokov, odkedy sa v Bratislave predstavil súbor mladých ľudí prevažne z východu Slovenska, ktorý do seba integroval Zwiebelovo kvarteto a ktorý sa odvážne zahryzol do náročných opusov spektrálnej hudby. Jeho devízami boli popri mladíckom eláne značná flexibilita obsadenia a tiež voľné pole pôsobnosti v repertoári, ktorému sa v slovenských reáliách systematicky takmer nikto nevenoval.

Pamätám sa na zaujímavé ansámblové i komorné koncerty, ale aj na „monotematické“ prezentácie jednotlivých členov telesa s výhradne sólovými skladbami. Znela hudba od obdobia secesie po súčasnosť, svetová aj tá slovenská, vzniklo viacero zaujímavých štúdiových nahrávok – CD s komornou hudbou Vladimíra Bokesa, Lukáša Borzíka či Ivana Paríka, „secesný“ album s hudbou Debussyho, Mahlera, Albrechta a Poulenca, neoklasicistický album a ďalšie. K významným míľnikom na doterajšej ceste súboru bola účasť na letných kurzoch v Darmstadte či uvedenie monodrámy Havran Toshia Hosokawu, ktorými Quasars Ensemble upozornil na svoje aktivity aj mimo slovenského kontextu. Za tie roky sa mnohé zmenilo. V prvom rade personálne obsadenie. Z pôvodných členov ostali v súbore len niekoľkí a dnes tvoria nadpolovičnú väčšinu hráčov hudobníci zo susedných krajín, najmä z Maďarska. Pravidelný kultúrny import, zabezpečujúci konfrontáciu s inozemskými interpretačnými zvyklosťami, je však podľa mňa pozitívom. Netreba hovoriť o tom, že pri systéme grantových podpôr („z roka na rok“) je desaťročná kontinuita takéhoto súboru – aj vzhľadom na čisto logistické požiadavky – v našich podmienkach pozoruhodným javom. Nie div, že svoje prvé okrúhle výročie chcel súbor osláviť vo veľkom štýle, koncertom vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu so skvelým sólistom, slávnostnými príhovormi a s recepciou po skončení podujatia. A ak platí, že s uzavretím jednej životnej etapy prichádza zároveň aj niečo nové, ani v tomto prípade to nebolo inak: koncert 2. 2. bol otvorením obdobia, v ktorom bude Quasars v poradí tretím rezidenčným súborom Rádia Devín. Znamená to zabezpečený priestor na skúšanie, koncerty na mesačnej báze s priamym prenosom, možnosť nahrávania. Otvára sa tým cesta k ďalšiemu kvalitatívnemu posunu telesa.

Výber troch diel na programe koncertu bol do značnej miery symbolický. V prvom rade rozpätím doby ich vzniku siahajúcim od roku 1870 po celkom nedávnu minulosť, čo je takpovediac chronologický záber repertoáru, na ktorý sa súbor sústreďuje. Voľba Siegfriedovej idyly Richarda Wagnera bola symbolická najmä tým, že ide o jednu z prvých skladieb v oblasti vážnej hudby určenej pre inštrumentálny ansámbel, ktorý je akoby redukciou symfonického orchestra na „prevádzkové minimum“, hoci dôvody tu boli viac logistické než umelecké – zoskupenie sa muselo vtesnať na schodisko vily a zahrať skladbu, ktorá bola narodeninovým darčekom pre skladateľovu manželku. Wagnerovo príležitostné dielko zvykne na koncertných pódiách zaznievať v plnom orchestrálnom obsadení, jeho pôvodná podoba so sláčikovým kvintetom ako základom inštrumentálnej formácie je skôr raritou. Je oveľa intímnejšia a sláčikári z Quasars Ensemble pod taktovkou Ivana Buffu náležite podčiarkli jej romantickú afektívnosť, no v okamihoch „orchestrálneho“ tutti, keď sa do hry naplno zapojí aj dvojica lesných rohov a trúbka, hudba nezaprie svojho autora. Dynamické rozpätie, ktoré takýto súbor poskytuje, si možno uvedomil aj samotný Wagner, naplno ho však zužitkovali až jeho nasledovníci.

Dramaturgickým ťažiskom večera boli Paysages avec figures absentes – Nachlese IV švajčiarskeho skladateľa Michaela Jarrella. Aj táto voľba bola symbolická, keďže Jarrell bol pedagógom Ivana Buffu vo Viedni a jeho diela majú v repertoári Quasars Ensemble svoje pevné miesto. Toto predvedenie však bolo o niečo výnimočnejšie, a to z dvoch dôvodov. Prvým bola osobná prítomnosť autora, ktorý mohol asistovať, radiť a vysvetľovať počas nácvikov, druhým prítomnosť exkluzívneho hosťa, ktorý sa zhostil náročného partu sólových huslí. Nebol ním nik iný ako Ilya Gringolts. Svojej vynikajúcej povesti neostal nič dlžný od prvého taktu; „artikulačný ohňostroj“ úvodu Jarrellovej kompozície mal v Gringoltsových rukách iskru a presvedčivosť, ktoré budili dojem, že akýkoľvek iný interpretačný prístup by bol zaručene nesprávny a minul by sa účinkom. Kaskádou flažoletov a pizzicat ľavej ruky prešiel s rovnakou samozrejmosťou, s akou by hral ktorýkoľvek populárny opus konvenčného klasicko-romantického repertoáru, všetko do posledného detailu tu bolo premyslené a s dokonalou logikou zapadalo na svoje miesto, nehovoriac o krásnom a sýtom zvuku Gringoltsových huslí. Vynikajúca bola tiež spolupráca s ansámblom, členitosť formy jednočasťového diela, ktoré svojou koncepciou nie je vyslovene koncertantné (sólový nástroj je akoby „generátorom“ tónového materiálu pre sprevádzajúci súbor, podobne ako napríklad v koncertantných dielach Györgya Ligetiho), odhaľovala stále nové a prekvapivé zvukové farby a ich kombinácie. Gringolts geniálnym spôsobom „preplával“ mysteriózne podfarbenou líniou veľkosekundových paralelizmov (nadzemsky ľahké súbežné spojenia kvartových a kvintových flažoletov) či následnou strhujúcou tokátou, aby sa nakoniec zvuk jeho huslí rozplynul v šepote vzďaľujúcich sa repetovaných figúr. Bol to umelecký zážitok par excellence, výkon, ktorý vynikajúco sprostredkoval zmysluplnosť vôbec nie jednoduchej kompozičnej štruktúry. A do istej miery prekryl aj dojmy z Komornej symfónie č. 1 Arnolda Schönberga, záverečného diela na programe. Emblematická kompozícia pre „redukovaný orchester“ je svojou hutnosťou (sadzby aj hudobnej informácie) dodnes tvrdým interpretačným orieškom, no na svojich cestách k ďalším métam ansámblovej hudby 20. a 21. storočia si jej výzvu žiadny súbor nemôže dovoliť obísť. Quasars ju úspešne zdolal a má pred sebou zaujímavé obdobie svojej rozhlasovej rezidencie. Ak sa k príprave nasledujúcich koncertov postaví s podobnou zodpovednosťou ako k tomuto, o hodnotné umelecké zážitky určite nebude núdza.




Aktualizované: 12. 03. 2018