Logo HŽ

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu na Festivale Radio_Head Awards

Už od roku 2014 sa stalo tradíciou, že trojdňový hudobný festival sprevádzajúci udeľovanie cien Radio_Head Awards otvára koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Je sympatické, že na programe sa objavujú výlučne skladby slovenských skladateľov rôznych generácií a nechýbajú ani premiéry. V rámci predošlých ročníkov zaznela hudba klasikov (Ján Cikker), predstaviteľov avantgardnej (Pavol Šimai, Ladislav Kupkovič) i postmodernej generácie (Martin Burlas, Vladimír Godár, Ivan Burlas, Peter Zagar) a v neposlednom rade aj diela mladších autorov (Marek Brezovský, Ľubica Čekovská, Lukáš Borzík, Vladislav Šarišský), priestor tiež dostali rôzne podoby transformácie folklóru (Svetozár Stračina, Andrej Šeban) či filmová hudba.

Tohtoročný koncert (16. 3.) pod taktovkou Mariána Lejavu otvorila oneskorená premiéra očarujúcej orchestrálnej kompozície Juraja Beneša When Music... (1991). Skladateľ, ktorý sa počnúc druhou polovicou 60. rokov osobitým spôsobom podieľal na avantgardnom pohybe slovenského hudobného života a v nasledujúcom desaťročí ako jeden z prvých anticipoval myšlienky postmoderny, vytvoril rad skladieb oplývajúcich filigránskou a zároveň inteligentnou „grockovskou“ hravosťou (Musique pour Grock No. 1–6, Préference pour 9 instruments, Waltz for Colonel Brumble, Hudba pre orchester a i.). Veľmi príjemne ma prekvapilo, akú čistú a priezračnú formu Benešov hravý idióm nadobudol v tomto doteraz obchádzanom diele z jeho zrelého tvorivého obdobia. Cimbal začlenený do orchestra v ňom už nesymbolizuje snahu po hľadaní archetypálnych vrstiev slovenského folklóru, ako to bolo napríklad v jeho opere Skamenený: stáva sa živou súčasťou farebného zvukového spektra, ktoré vzhľadom na rozvrhnutie orchestrálneho aparátu (jednonásobne obsadené dychové nástroje, časté sólové divisi v sláčikovej sekcii) doslova oplýva komornou transparentnosťou.
Komorná poetika, avšak v celkom odlišnej výrazovej polohe, je základným charakterovým rysom cyklu Triptych, kontemplácia nad básňami Jacopone da Todiho od Ivana Paríka. Fragmenty latinského textu stredovekého mariánskeho hymnu Stabat mater dlhé roky zamestnávali skladateľovu myseľ a postupne ich pretavoval do hudobnej podoby v rozličných inštrumentačných verziách. Finálny triptych pre soprán a orchester pochádza z roku 2003, kedy premiérovo zaznel aj na festivale Melos-Étos v podaní japonskej sopranistky Nao Higano. Tentoraz sólový part veľmi presvedčivým spôsobom stvárnila Linda Ballová, ktorej sa podarilo dokonale vžiť do opisu dramatických chvíľ Božej matky žialiacej nad smrťou svojho syna. Keď v záverečnom durovom akorde tretej árie skladbu akoby prenikol moment nádeje, uvedomil som si, ako výborne zapadla nielen do duchovnej atmosféry pôstneho obdobia, ale svojím étosom a posolstvom sa bez cieleného plánovania symbolicky pripojila i k iniciatíve #allforjan a k udalostiam rezonujúcim v spoločnosti v týchto dňoch. (Žiaľ, práve čiastočná časová kolízia so zhromaždením na Námestí SNP mohla byť dôvodom, prečo veľké koncertné štúdio SRo nebolo zaplnené do takej miery, ako to bývalo v uplynulých ročníkoch Festivalu RHA...)
Hoci každé dielo večera bolo samostatným hudobným zážitkom, prirodzeným vyvrcholením koncertu bolo finále v podobe Koncertu pre violončelo a orchester Iris Szeghy. Od jeho dokončenia uplynuli už takmer tri desaťročia, no ako dielo s potenciálom uchvátiť poslucháča sa na naše koncertné pódiá opakovanie vracia pod rukami viacerých sólistov (Jozef Podhoranský, Andrej Gál, Kristína Chalmovská) a orchestrov (Slovenská filharmónia, SOSR, Štátna filharmónia Košice, ŠKO Žilina). Trojčasťová kompozícia, ktorá sa po formovej stránke hlási k barokovým formám (Passacaglia, Toccata, Aria), je zaujímavá práve tým, ako sa tieto prvky tradície v hudobnom priebehu konfrontujú s novodobým výrazom a expresívnosťou. V žiadnom prípade však nejde o ich vzájomný konflikt, práve naopak: skladateľke sa podarilo docieliť syntézu týchto dvoch svetov. Aktuálne naštudovanie skladby prinieslo vzácne súznenie sólistu, orchestra a dirigenta. Violončelista Andrej Gál sa opäť predstavil ako zanietený a predovšetkým technicky mimoriadne disponovaný hudobník, oporou mu bol Marián Lejava, ktorý rozhlasový orchester viedol s veľkou pozornosťou a vyburcoval ho k skvelému výkonu.
Na záver treba ešte pripomenúť, že festival RHA v obrátenej pyramíde tento rok ponúkol i ďalšie zaujímavé koncerty klasickej, resp. súčasnej hudby. V podaní Quasars Ensemble, novovymenovaného rezidenčného súboru Rádia Devín, sa uskutočnil koncert z diel B. Martinů, C. Saint-Saënsa a O. Ferenczyho. Súbor VENI ensemble, pripomínajúci si 30 rokov svojej existencie, odohral ďalší z radu koncertov „VENI 30“ z tvorby L. Kupkoviča, M. Burlasa, D. Mateja a K. Stockhausena. Už tradičnou súčasťou festivalu boli aj tvorivé dielne pre deti pod vedením skladateľa a hudobného pedagóga Tomáša Boroša, tento raz pod mottom „Počuť čas?“ za spoluúčasti hráčov na bicích nástrojoch Petra Kosorína a Kirila Stoyanova.




Aktualizované: 14. 05. 2018