Logo HŽ

Saxofón na baltický spôsob

Viacero jazzových sviatkov počas letných víkendov naznačilo, že festivaly možno robiť aj menej tradičným spôsobom. Organizátori začínajú lákať poslucháčov z klubov – v prípade festivalu Jazznica do banskoštiavnického kostola, Bohemia Jazz Fest do historických centier českých mestečiek, debutujúceho Open Jazz Fest do prostredia rekreačného areálu Zelená voda pri Novom Meste nad Váhom a v prípade JazzBaltica do zámockého parku Salzau neďaleko severonemeckého mesta Kiel.

„JazzBaltica je sviatkom života a hudby...“, spomenul pri jednom z rozhovorov renomovaný saxofonista Joe Lovano. Trojica jazzom takmer po okraj naplnených dní počas prvého júlového víkendu (4. – 6. júl) dáva tomuto hudobníkovi za pravdu. Len unikátne prostredie zámockého parku však nepostačuje k reputácii jedného z najlepších jazzových festivalov v Európe, ktorý po osemnástich rokoch existencie kvalitatívne dosahuje veľkosť gigantických Montreux Jazz Festival a North Sea Jazz (tie v tomto roku nepochopiteľne hostili okrem jazzu aj Nazareth, Saxon, Lennyho Kravitza, Deep Purple, Steely Dan, Aliciu Keys...). Pri formovaní festivalu s pôvodným názvom Ars Baltica stál v roku 1991 jeho súčasný umelecký riaditeľ Rainer Haarmann. Špecifickosť prezrádza zameranie jednotlivých ročníkov na konkrétny hudobný nástroj, z toho vyplývajúcu dramaturgiu, ako aj status rezidenčného umelca (artist in residence). Ten umožňuje v priebehu niekoľkých dní konfrontovať „vyvoleného“ hudobníka v ansámblovom projekte, komornom zoskupení, zovretom dialógu alebo v sólovom recitáli.  

Joe Lovano a Hank Jones  

Rezidenčným umelcom ročníka venovaného saxofónu bol Joe Lovano. „Je to náročné – v priebehu jediného dňa som hral štvoricu rozličných setov, z nich viaceré vznikli na popud umeleckého riaditeľa festivalu,“ povedal mi počas rozhovoru v zámockom parku Lovano. „JazzBaltica podnietila svetovú premiéru suity Letters From America s NDR Big Bandom alebo projekt The Sax Brothers. Rainer ma oslovil s myšlienkou konfrontácie saxofonistov, s ktorými spolupracujem – s Gregom Osbym nahrávam pre Blue Note, Gary Smulyan je členom môjho Ensemble a mladého nemeckého saxofonistu Johannesa Endersa som videl tu na festivale pred niekoľkými rokmi. Z tohto hľadiska je JazzBaltica ako pre umelcov, tak pre poslucháčov, výnimočným festivalom, pretože na jedinom mieste zažijete celú plejádu fantastických muzikantov.“    

Spomedzi viacerých koncertov, na ktorých sa tento päťdesiatpäťročný tenorsaxofónový velikán predstavil, bol vrcholom citlivý a emotívny dialóg s klavírnym veteránom Hankom Jonesom, pretavujúci materiál z aktuálneho albumu Kids – Live at Dizzy´s Club Coca-Cola (Blue Note Records 2007). Posolstvom deväťdesiatročného (!) lídra „detroitskej klavírnej školy“ bol unikátny spôsob vedenia harmonického sprievodu, ktorý možno vnímať nielen ako „historicky poučený“, ale aj výsostne aktuálny.

Nadšené ohlasy neboli len predstieranými prejavmi úcty k pravdepodobne najvýznamnejšej žijúcej osobnosti zosobňujúcej vývoj klavírnej hry od stride piana a swingu cez bebop po moderný straightahead. „Joe je nesmierne emotívnym hráčom, jeho prístup k hudbe je v mnohom podobný môjmu – hrať presne tak, ako to cítim v danom okamihu,“ povedal mi po koncerte ešte stále vitálny klavirista, ktorý napriek svojmu veku koncertuje a stretáva sa s fanúšikmi po celom svete. „Myslím si, že sme naladení na rovnakú vlnovú dĺžku, čo je dôvodom fungovania našej spoločnej komunikácie.“

Unikátnym bol spôsob dorozumievania v rámci klavírnych dialógov, ktoré Jones dlhé roky viedol s Johnom Lewisom alebo Tommym Flanaganom. V rámci vystúpenia na JazzBaltica pribral do klavírneho tandemu o sedemnásť rokov mladšieho kolegu Dona Friedmana. Lovano participoval na oslave sedemdesiatych narodenín brooklynského klaviristu Steva Kuhna pod názvom Remembering John Coltrane. Coltranovskú apoteózu naznačila frenetická „jazda“ slávnej témy Configuration, ktorú na rozdiel od jej názvu (Usporiadanie) poňali umelci ako deštrukciu jednotlivých rytmicko-melodických elementov.

Hoci melodické vedenie Lovanových sól strácalo miestami kontinuitu, saxofonista disponuje mohutným tenorovým tónom ako máloktorý z jeho súčasných kolegov. „Tento repertoár hrávame s triom Steva Kuhna v Birdlande v New Yorku už niekoľko rokov počas týždňa venovaného Coltranovi. Každý náš koncert je odlišný spôsobom komunikácie. Napokon Steve bol členom prvého Coltranovho kvarteta a pri hraní dokonca vychádzame z originálnych notových záznamov, ktoré vlastní,“ dodáva Lovano.  

Lee Konitz a Ornette Coleman  

Špeciálnym festivalovým hosťom bol osemdesiatročný cooljazzový pionier – altsaxofonista Lee Konitz. Chladná priamočiarosť prejavu aktéra jednej z kultových „session“ jazzovej éry – Birth of the Cool (Capitol 1949) Milesa Davisa – ostáva minulosťou. Pri osobnom stretnutí s týmto velikánom nebolo možné opomenúť reakcie poslucháčov na cool jazz koncom 50. rokov: „Na prvých koncertoch poslucháči oceňovali novátorské postupy, postupom času im táto zvukovosť, ktorú mnohí čiastočne poznali z klasickej hudby, prestala pripadať zvláštnou. Reakcie však boli rôznorodé – jeden z kritikov nazval v novinách našu dychovú sekciu ‚šiestimi slepými myšami‘, čím zrejme narážal na matnosť a zastretosť zvuku. Mnohí však boli nadšení a práve kvôli nim malo naše hranie zmysel, aj keď sme nikdy nemali takú masovú odozvu ako napríklad Dave Brubeck.“ Konitz sa predstavil v rámci špeciálneho festivalového zoskupenia Sax Conclave, vedeného bezprostredným barytónsaxofónovým majstrom Garym Smulyanom.

Odmeraný veterán Konitz staval sóla (vzhľadom k svojmu veku) na kratších melodických frázach protirečiacich výrazu, ktorý mnohí dodnes prisudzujú cooljazzovým hráčom. „Ľudia neustále potrebujú vytvárať škatuľky a vymýšľať pojmy pre všetko nové,“ rozprával o označení hudby svojej mladosti Konitz. „Preto vymedzili hot interpretáciu a nás v opozícii jednoducho označili ako cool (chladných), prípadne cold (studených). Hudba však vychádza z vášho vnútra a vo chvíli, keď ju tvoríte, nepremýšľate, či hráte hot, alebo cool.“ V rámci Malej koncertnej scény predstavil Konitz svoju zverenkyňu, len šestnásťročnú americkú saxofonistku Grace Kellyovú, trojnásobnú víťazku Downbeat Magazine Student Music Award (z toho dvakrát víťazku v štyroch kategóriách!). Napriek neustále prebiehajúcemu procesu technického a výrazového vyzrievania ostáva Kellyovej hra prísľubom, nehovoriac o jej zmyselnom vokálnom výraze, ktorý predviedla v Chaplinovej balade Smile.  




Aktualizované: 30. 06. 2016