Logo HŽ

Stredoeurópsky festival koncertného umenia Žilina

19. ročník, 20. – 25. apríla, Hudobné centrum, ŠKO Žilina, Dom umenia Fatra

Ľudia so sklonom ku skepse majú tendenciu vnímať vyhlásenia o mimoriadnosti, medzinárodnom renomé či nezastupiteľnosti na kultúrnej mape mesta a regiónu ako formálnu a svojím spôsobom aj nevyhnutnú súčasť propagácie podujatia, ktoré sprevádzajú. Na Slovensku totiž kultúrne akcie napriek avizovanej kvalite zaraďujeme po osobnej skúsenosti na pomyselnej škále od podpriemerného k profesionálnemu, žiaľ, viac vľavo. K výraznejšiemu narušeniu tohto nelichotivého pravidla došlo nedávno v Žiline. Priebeh tohtoročného SFKU potvrdil, že sa tu plynule od ročníka k ročníku darí napĺňať prísľuby unikátnej umeleckej platformy.

„Šesť celovečerných koncertov, z toho štyri orchestrálne a dva komorné, na ktorých vystúpia mladí umelci z jedenástich krajín Európy. Príťažlivá dramaturgia uvádzaná elitami súčasnej svetovej scény, mladosť, krása, entu-ziazmus a elektrizujúca energia.“ To sú viac sympatické ako účinné referencie organizátorov uverejnené v tlačovej správe v snahe prilákať návštevníkov. Ak však niekto patrí ku skupine, ktorá spolu s našimi verejnoprávnymi médiami trpí ťažko vyliečiteľným nezáujmom, nepomôžu na súčasnom presýtenom trhu už trochu nevýrazné a málo presvedčivé indikátory kvality. Ani ceny z medzinárodných súťaží, ani mimoriadne schopnosti v mladom veku a s tým spojené úspechy.

A už vôbec neoslovia fotografie pekných tvárí, melancholicky hľadiacich mimo objektív aparátu. Na to, aby vás podobné podujatie oslovilo, musíte totiž patriť medzi tých, ktorí aktívne vyhľadávajú nové skúsenosti. S vysokou pravdepodobnosťou tak natrafíte na mimoriadnych ľudí. Nielen žilinskému publiku sa ich predstavilo hneď niekoľko a všetci nepochybne zaujali odbornú, ale i širšiu verejnosť, ktorá ich až po prídavkoch neochotne prepúšťala z pódia. Nezúčastneným musí na opísanie celkovej atmosféry postačiť slovo nadšenie. V súvislosti s podrobnejšou reflexiou o interpretačných výkonoch je tu niekoľko ďalších postrehov...  

Otvárací koncert  

Na otváracom koncerte (20. 4.) sa v spolupráci s Filharmóniou Brno predstavili švédsky dirigent David Björkman so sólistami Yossifom Ivanovom z Belgicka a Severinom von Eckardsteinom z Nemecka. Dirigentovmu úspornému prejavu a tendencii k menej odvážnym koncepciám bola z uvedeného programu najbližšia Rossiniho predohra k opere Straka zlodejka. Už od úvodného pochodu bolo zrejmé, že táto výrazová poloha mu je blízka. Mladík Ivanov, výdatne promovaný husľový virtuóz, sa v Žiline neodprezentoval ako typ interpreta – filozofa, ktorého túžbou je poodhaľovať poslucháčovi netušené svety pomocou zložitého hudobného zobrazovania. Nástroj ovláda na svoj vek majstrovsky, no jeho interpretačný prístup zatiaľ pritakáva skôr dôverne známemu svetu. Bolo evidentné, že sa najlepšie cíti v záverečnej časti Mendelssohnovho Koncertu pre husle a orchester e mol op. 64. Charakter appassionato úvodnej časti tak, aj keď efektne, riešil rýchlym tempom a podvedomým vyhýbaním sa hĺbavému zameraniu na detail.

O to viac však ohuroval jeho zmysel pre veľký oblúk a celok. V zmysle narábania s detailom oveľa zrelšie zapôsobil nemecký klavirista. Pri zachovaní nevyhnutných profesionálnych požiadaviek ponúkol umelec, ktorý disponuje širokou dynamickou škálou najmä v piane, výsostne osobnostný tvar Beethovenovho Koncertu pre klavír a orchester c mol op. 37. Intímne úseky tohto už romantického diela Eckardstein zobrazil s dych vyrážajúcim naplnením. S podobným prístupom nepredniesol iba osamelé unisona druhej časti, ale taktiež prvú časť, pri interpretácii ktorej platí úmernosť čím menej nôt, tým náročnejšie stvárnenie. Klaviristova jedinečná profesionalita sa ďalej prejavila najmä vhodným a nerušivým použitím pedalizácie a tiež presvedčivou voľbou tempa záverečnej časti, ktorá vďaka kontrolovanému klusu namiesto bezhlavého šprintu dvojnásobne zaúčinkovala.  

Netradične   

Druhý večer (21. 4.) vyplnili svojím umením dve mladé hudobníčky, ktoré sa predstavili na Slovensku pre sólové pódium netypickými nástrojmi, s harfou a bicími nástrojmi. Publiku, tentokrát v komornejšom zložení, predviedli atraktívny repertoár. Ruska Maria Kruševskaja v úvode svojho programu uvedením transkripcie Bachovej Toccaty a fugy d mol BWV 565 presvedčila o krátkozrakosti polemík o vhodnosti, resp. nevhodnosti predvádzania jeho hudby na nástroji, ktorému nie je určená. Jej uchopenie tohto diela doslova stieralo nástrojové limity. V druhej skladbe programu, Lisztových nokturnách Reve d’amour v úprave Henrietty Reniéovej, už boli limity citeľnejšie. Najmä pri výraznejších dynamických polohách, kde bola harfistka odkázaná skôr na prácu s časom než so zvukom. Nasledujúca skladba, Charpentierova La danse devant l’arche, bola ukážkou úctyhodnej zvukovej škály tohto nástroja. Interpretka sa slobodne „vyhrala“ s nádychom orientu a jeho charakteristickou polyrytmikou. Výsledkom bol exotický hudobný zážitok.

Predvedenie Prokofievovho Prelúdia z klavírneho op. 12 v inom, harfovom prevleku, zahalilo jemnou zvukovou vrstvou motorické šestnástiny, na ktoré sme zvyknutí v krištáľovo čistej podobe. Neoblomní fanúšikovia neoklasicizmu by to možno odmietli, ale liberálni milovníci tvorivého interpretačného umenia určite nie. Nasledujúce, takmer impresionistické Presslovo hudobné dielo Le jardin mouille, opäť harfistke umožnilo predviesť nástroj v plnej kráse. Bolo zaujímavé sledovať jej prácu s dychom, tak nevyhnutným pre vyklenutie siahodlhých fráz. Virtuózna Fantázia na motívy Donizettiho opery Lucia di Lammermoor „Paganiniho“ pre harfu Parish-Alvarsa, hráčsky značne obtiažny kus, bola zvládnutá bravúrne, aj keď sa vedúci hlas mierne strácal v hustých figuratívnych výplniach. Kým Kruševskaja ponúkla širokej verejnosti o niečo prístupnejší repertoár, Bulharka Vassilena Serafimova odvážne siahla po neobvyklých kusoch. O zložení netradičnej dramaturgie, pochopiteľne, rozhodla aj povaha jej nástroja. Bicie sa neobjavujú na našich pódiách v sólo podobe často a ich koncertný repertoár má ďaleko od opočúvanosti.

Je tiež, prirodzene, novšieho dáta, aj keď sa interpretka rozhodla držať vo svojom výstupe výlučne minulého storočia. Mimochodom, veľmi výpovedný a na úrovni pripravený bulletin predstavil mladú a úspešnú umelkyňu ako osobnosť so širokým záberom, ktorá pátra po tvorivých aktivitách aj mimo tradičných koncertných pódií. Najmä jej spolupráca na divadelných projektoch sa podpísala na presvedčivosti jej hudobného, ale aj pohybového prejavu. Útla interpretka obsiahla masívnu marimbu obdivuhodne. Jej nanajvýš farebné predvedenie diel autoriek Anny Ignatowitzovej a Keiko Abeovej, ako aj skladateľa Kevina Volansa, kde diapazón od éterického, priam nepočuteľného ale jednak zreteľného pppp siahal až po opačný pól temperamentného ffff na rytmických zostavách, sledovalo obecenstvo s veľkým záujmom. Vassilena Serafimova potvrdila, že bicie nástroje jednoznačne patria na koncertné pódiá aj v sólo programoch, ak za nimi stojí oddaný hráč. 

...viac v aktuálnom čísle HŽ...  




Aktualizované: 27. 06. 2016