Logo HŽ

Peter Dvorský jubiluje (25.9.1951)

Vieme o ňom, o jeho hviezdnej umeleckej kariére veľa i málo. Primerane informačnému embargu, ktoré u nás vládlo v jeho „najhviezdnejších“ rokoch. Tí našinci, čo ho naživo počuli vo vrcholnej forme na prestížnych javiskách operného sveta, sa dajú hádam zrátať na prstoch dvoch rúk.

Doma sme sa zvyčajne dozvedali o jeho veľkých večeroch v milánskej La Scale alebo v newyorskej MET. Reflexia jeho viedenských predstavení nám časom zovšednela, pričom mnohí zabúdali, že Štátna opera na Ringu už pomaly dve storočia patrí k poltuctu najväčších svetových operných domov. Všednými dňami, či vlastne večermi, zdali sa nám jeho vystúpenia v popredných divadlách vtedajšieho západného Nemecka, kde najmä Bavorská štátna opera v Mníchove a opera v Hamburgu, od éry Rolfa Liebermanna súbor výnimočných kvalít a renomé, mali punc hviezdičkovej kategórie. A Nemecká opera v západnom Berlíne? Nuž, v tých rokoch bola historicky slávnejšia Štátna opera Unter den Linden, ktorá sa nachádzala v komunistickej časti rozdeleného mesta, pre svoju šťastnejšiu sestru po umeleckej stránke len chudobnou príbuznou. V tieni La Scaly zostali Dvorského vystúpenia na iných talianskych scénach, napríklad vo florentskom Teatro comunale, zväčša v rámci produkcií Maggio Musicale Fiorentino – špičkového festivalu s dlhou tradíciou. Väčšiu pozornosť si hádam zaslúžili aj Dvorského návraty do katalánskej Barcelony, ktorej Gran Teatre de Liceu patrí medzi najvýznamnejšie scény Stredomoria a jeho kredit je určite dlhodobo vyšší než povesť Teatra Real v hlavnom meste španielskeho kráľovstva.

V kalendári umelca nachádzame aj zmienku o dvoch dlhodobejších pobytoch v Chicagu a San Franciscu. Operné scény týchto miest sú nepochybne „dvojkou“ a „trojkou“ severoamerickej opernej mapy, hneď po Metropolitnej opere. Vo Viedni spieval Dvorský plných dvadsaťštyri rokov a hoci sa rád vracal do našej starej historickej budovy na Hviezdoslavovom námestí, Staatsoper na Ringu bola po štvrťstoročie jeho reálnym umeleckým domovom s takmer dva a pol stovkou predstavení. Keby sme si boli mohli počas celých tých rokov len tak sadnúť do auta a odstaviť ho niekde neďaleko Schwarzenbergplatzu, mohli sme si vybrať z jeho 30 viedenských Rodolfov, 28 večerov s Toskou, 25 predstavení lammermoorskej Lucie (väčšinu spieval s Editou Gruberovou), 24 Alfredov (Traviata). Mohli sme byť svedkami jeho nezabudnuteľných premiér Verdiho Macbetha a Simone Boccanegru či Pucciniho Manon Lescaut. V legendárnej La Scale spieval trinásť sezón – Rodolfa, Edgarda, Macduffa, des Grieuxa, Pinkertona, Lenského, Maurizia v Adriane Lecouvreur. So súborom Scaly cestoval dvakrát na veľké turné do Japonska (1981 a 1988), ale vystupoval s ním aj celkom neďaleko, v milánskej bazilike San Marco – tam, kde prvý raz predviedli Verdiho Requiem, znelo Dvorského „Ingemisco“. V piatich profilových úlohách ho počula Metropolitan opera (1977–1991) aj londýnska Covent Garden (1978–1988).

Štyri letá trávil vo veronskej Arene (prvýkrát 1979, naposledy 1990), ale s des Grieuxom sa predstavil aj v Arene Sferisterio v Macerate, ktorá umelecky za Veronou v ničom nezaostáva, len sa vyznačuje možno menšou schopnosťou či ochotou prispôsobovať sa dobovým imperatívom komercie a prázdninového turistického biznisu. Publicistika sa rada vyžívala v „zasvätených“ úvahách, že výkonnostne patril Peter Dvorský hneď za medializovanú trojicu Pavarotti – Domingo – Carreras. V skutočnosti, keď mala Petrova hviezda najvyšší jas, v polovici 80. rokov, Luciano mal svojich jedinečných hrdinov Edgarda, Nemorina a ďalšie belliniovské partie už na gramoplatniach a spolu s Vojvodom ich pomaly opúšťal a na novom teréne spinto tenora jeho hlas určite už nemal toľko karátov. Carreras zápasil s ťažkou chorobou a problémami, ktoré zrejme spôsobilo jeho predčasné obsadzovanie do niektorých úloh. Fazónu zodpovedajúcu menu si udržal vlastne len Domingo. A tak úvahy, či patril hneď za onú trojicu, alebo sa dokonca do nej vtesnal, patria len do sféry lacných špekulácií. Pravdou je to, že od polovice rokov 70. do polovice rokov 90. patril medzi najužšiu tenorovú špičku v odbore lirico, lirico spinto a v posledných rokoch tejto periódy úspešne atakoval aj méty typického spinto tenoristu verdiovskej a veristickej proveniencie.

Najmä však Dvorského nástup na medzinárodnú opernú scénu bol impozantný. Dosvedčuje to rýchla nadväznosť debutov na najväčších javiskách: 1977 – Viedeň, Mníchov a Metropolitan opera, 1978 – londýnska Covent Garden, 1979 – La Scala a Arena di Verona. Všade víťazil troma celkom nevšednými kvalitami svojho speváckeho prejavu: úplne mimoriadnou, nádhernou farebnosťou materiálu, aká sa v opernom svete objaví raz za niekoľko desaťročí, jasom a suverenitou najvyšších tónov, ktoré umožňovali dirigentom otvárať škrtané kabalety a iné pasáže predvádzať zasa v tých tóninách, v akých boli pôvodne napísané. A napokon to bol aj Dvorského originálny hudobnodramatický výraz: veľmi prirodzený, vyplývajúci z perfektného frázovania a jedinečnej farby hlasu. Menej afektovaný ako u di Stefana, menej hektický ako u Corelliho, teplejší a vrúcnejší ako u Škandinávca Björlinga. Zámerne spomínam tieto legendy, pretože práve ony, doplnené Pavarottim, boli jeho najväčšími vzormi. S najväčšou predstaviteľkou Pucciniho Mimi (minimálne v druhej polovici predošlého storočia) Mirellou Freniovou odspieval niekoľko desiatok predstavení Bohémy (celkovo Rodolfa stvárnil skoro 250-krát). Vytvorili spolu legendárnu dvojicu milencov z Montmartru, v Bohéme prešli spolu ôsmimi svetovými javiskami.

Ale stretávali sa aj v Manon Lescaut, Eugenovi Oneginovi, Adriane Lecouvreur, Simonovi Boccanegrovi, vo Verdiho Requiem a v roku 1997 si spolu zaspievali v Catanii v Giordanovej Madame Sans-Gêne. S Editou Gruberovou, ktorá na bratislavskom konzervatóriu absolvovala v čase, keď na ňom on začínal, sa stretli v Traviate, Rigolettovi a najčastejšie v Lucii di Lammermoor (aj na javisku La Scaly). S veľkým zjavom Montserrat Caballéovou prvýkrát spieval až v roku 1985, vtedy už slávna Katalánka prekročila päťdesiatku. Medzi jeho častými partnerkami nachádzame však Ileanu Cotrubasovú, Evu Martonovú, Annu Tomovu-Sintowovú, Maru Zampieriovú, Luciu Alibertiovú, tú, čo zjavom i hlasom trochu pripomínala Callasovú. V Macbethovi a Toske sa objavil vedľa Geny Dimitrovovej, v newyorskej Madama Butterfly bola jeho partnerkou Renata Scotto. Spieval s dámami, ktoré po hviezdnej kariére už javisko pomaly opúšťali (Jones, Kabaivanska, Żylis-Gara, Bumbry, Cossotto), aj s tými, čo práve štartovali (Dessi, Frittoli, Gheorghiu). Barytón je spravidla v romantickej a veristickej opere pre tenoristu sokom.

V desiatkach predstavení stál Dvorský oproti Cappuccillimu, Brusonovi, Nuccimu, Milnesovi a ocitol sa na plagáte aj s legendou Giuseppem Taddeim a taktiež s azda najväčším reprezentantom odboru basso cantante povojnovej éry – Cesarem Siepim. S iným velikánom – Nikolajom Gjaurovom ho spájalo priateľstvo a desiatky spoločných  večerov. Rovnako imponujúca je aj galéria majstrov, ktorí vo veľkých večeroch nášho tenoristu stáli za dirigentským pultom. Len výberovo spomeňme mená Claudia Abbada, Carlosa Kleibera, Lorina Maazela, Zubina Mehtu, Giuseppe Pataného, Nella Santiho, Giuseppe Sinopoliho. Takmer dvadsať rokov na najväčších svetových javiskách, často v partnerstve s historickými pojmami svetovej opernej interpretácie, v náročných rolách, v ktorých existuje najväčšia konkurencia. Peter Dvorský svojou umeleckou dráhou do bodky splnil všetky podmienky pre prívlastok, ktorý je dnes, najmä bulvárom, tak často znehodnocovaný: „svetoznámy“. 

Jaroslav BLAHO

P. S. V pohľade na umeleckú kariéru Petra Dvorského som opomenul jeho verné služby súboru, v ktorom vyrastal a ktorý dnes vedie – Opere Slovenského národného divadla. Popravde povedané, k číro umeleckému formátu tenoristu žiadny bonus nepridávajú. Buďme reálni. Veď talianskym tenorom bol aj azda najväčší svetový tenorista od čias Carusa Jussi Björling. I keď bol skrz-naskrz etnicky čistokrvným Švédom. Hoci z opačného pohľadu vďačí Dvorskému naša hudobná kultúra i slovenská hudba za mnohé...  




Aktualizované: 29. 04. 2016