Logo HŽ

NEXT 2013

Každoročný bratislavský sviatok „pokročilej” (aktuálnej, metažánrovej, elektronickej, voľne improvizovanej, hlučnej...) hudby sa trochu netradične konal už koncom novembra (28.–30. 11.), a nie v obvyklom mikulášskom termíne. Menej tradičný bol tiež prekvapivo malý počet projektov pracujúcich s vizuálnym médiom. Napriek tomu priestory A4 na Karpatskej ulici ožili výdatnou nádielkou nekonvenčného zvukového umenia a NEXT ani tento rok neostal nič dlžný svojej povesti.

Štvrtok: slovenská abstrakcia, česká recesia, libanonská exotika a nemecký perfekcionizmus

Asi prvé slovo, ktoré mi pri rozhliadnutí sa po vestibule A4 tesne pred vypuknutím trojdňového festivalového maratónu napadlo, je „mladosť“. Kým podobne zamerané podujatia v blízkom zahraničí (Wels, Nickelsdorf...) takpovediac starnú so svojím publikom, NEXT ostáva festivalom bez šedín a vrások; jeho publikum, tak ako vždy, tvoria takmer výlučne mladí ľudia, študenti.
Prílev mladej krvi bol citeľný aj pri otváracom čísle festivalu v podaní nedávno vzniknutého rumunsko-slovenského dua Melting v zložení Ana Filip (alias Chaosdroid) a Adam Dekan. Výraznú funkciu v ich performancii mala abstraktne poňatá vizuálna zložka, na ktorú kreatívne nadväzovala zvuková produkcia tvorená jednak samplami, a tiež v reálnom čase generovanými elektronickými zvukmi. V súčinnosti s obrazom tak vznikal dojem veľmi sugestívnej a dramaturgicky účinne postavenej audiovizuálnej formy, priam ideálnej na otvorenie podujatia typu NEXT.
So samplami, elektronickými zvukmi, ruchmi a dronmi pracovali tiež bratia Mikuláš a Josef Mrvovci alias Michael Jackson Pollock z Českej republiky – hoci v značne odlišnom duchu. Aj v ich prípade upútala vizuálna zložka. Nešlo však o projekciu na plátno, ale o bizarné recesistické maskovanie oboch protagonistov spojené s absurdne ladenými teatrálnymi prvkami. Na hlavách mali masky. Ten naľavo pripomínal prasa s ohromnými (netopierími?) ušami, ten vpravo mal zasa lebku samca z rodiny vysokej zveri s parohami. Temné pozadie nasvietené karmínovou červenou a hmla zo stroja na paru naznačovali, že dvojica by sa dobre uplatnila aj v produkcii Weberovho Čarostrelca (scény vo vlčej jame) nejakého progresívnejšieho operného režiséra. Strašidelné zvuky lesa, škreky či burácavé basové drony mohli byť náhle prerušené detským plačom, keď na seba „čuník“ s „dvanástorákom“ začudovane hľadeli v predstieranom prekvapení. Ak sa obecenstvu v takýchto chvíľach nechveli vnútornosti od dunivých zvukov vychádzajúcich zo zosilňovacej aparatúry, určite sa im rozochvievala aspoň bránica...
Najsilnejší dojem v rovine muzikantského zážitku vo mne zanechali hostia z Libanonu. Bejrút má napriek nie práve ideálnym podmienkam pomerne živú scénu improvizovanej hudby a jej predstavitelia práve vďaka NEXT-u nie sú neznámi ani v Bratislave. Trubkár a výtvarník Mazen Kerbaj patrí k dobre známym postavám tejto scény a spolu s Charbelom Haberom a Sharifom Sehnaouim (el. gitary) a Tonym Eliehom (basgitara) vytvoril skupinu BAO+. Kerbajov kornet a strunové nástroje jeho spoluhráčov sa rozoznievali tými najrôznejšími spôsobmi – od tradične tvoreného tónu až po tie najfantastickejšie deformácie pomocou nájdených objektov vrátane gumového balónika či žiletiek. Hoci najmä gitaristi pracovali aj s efektovými krabičkami, základ ich myslenia vychádzal z bohatej akustickej zvukovej predstavivosti, ktorá má výsostne hudobné kvality. Bez prerušenia plynúca zvuková hmota (chvíľami obohatená o „čaro nechceného“ hutnej basovej väzby) bola skvele diferencovaná, plná poézie, ale aj intenzívneho akustického tlaku a v určitých fázach nadobúdala nádych sufijskej meditácie.
Akusticky najintenzívnejší bol nepochybne Marcus Schmickler, ktorý pre svoj projekt particle/matter-wave/energy potreboval okrem počítača osemkanálovú ozvučovaciu súpravu. Ideu varèsovskej projekcie zvuku v priestore realizoval do dôsledkov, doslova formou „nekompromisného sónického útoku“, ako avizoval festivalový bulletin. Pásmo matematicky presne určených zvukových udalostí evokujúcich najčastejšie prudké zrážky kovových predmetov poletujúcich priestorom všetkými smermi bolo skutočnou inváziou vysokých frekvencií. Väčšinu času som ho sledoval so zapchatými ušami a obdivoval Schmicklerovu presnosť a dôslednosť. Oproti vyslovene intuitívnej práci Libanončanov z nej však vanul pocit čohosi nemecky chladného a odľudšteného...
Robert Kolář

Piatok: nadmiera voľnosti

Piatok sa niesol predovšetkým v znamení experimentu so slovíčkom „free“, ktoré sa stalo mottom večera pre všetkých interpretov – aspoň do istej miery. Pre milovníkov tradičného poriadku (ak na festivale nejakí boli) musel byť tento večer dvojitou nádielkou smoly. Ako keby sa pošmykli na banánovej šupke ležiacej na zľadovatenom chodníku...
Pripraviť atmosféru začiatku a „odpáliť“ improvizovaný ohňostroj prišlo dvojité duo Škvíry a Spoje, zložené zo známych hudobníkov slovenskej a českej scény. Škvíry predstavovala dvojica Michal Matejka (elektrická gitara) a Petr Vrba (trúbka, klarinet, elektronika), za Spoje vystúpil vibrafonista Dalibor „Stroon“ Kocián a na bicích nástrojoch Jozef Krupa. Išlo o nevinný set, občas poznačený „experimentálnymi“ klišé, ktoré mu však nemožno prehnane vyčítať. Trúbka sa predstavila rozšírenými technikami hry vrátane populárneho „fúkania“, gitara ponúkla prácu s efektmi a zútulnila priestor vkusným padom, bicie raz napádali, inokedy zasa stmeľovali rytmický pulz a vibrafón narúšal „free“ idióm svojím tonálnym (modálnym) prejavom, ktorý dával celému setu punc stability v možnom nekonečne voľnej improvizácie.
Po „našich“ prišli na rad Poliak Robert Piotrowicz a Talian Valerio Tricoli, ktorí priniesli pokoj aj temperament. Po Tricoliho „let‘s play some music“ sa spleť káblov Piotrowiczovho modulárneho syntetizátora premenila na organickú zvukovú hmotu, zatiaľ čo sám Tricoli prebúdzal k životu preparovaný kotúčový magnetofón, ktorý vyzeral, že má za sebou aj lepšie časy. Do svojho zvukového mixu primiešaval aj sample fungujúce ako pokrm pre neustále erupcie a takmer konštantný decibelový náklad v závoji musique concrète. Správne ho prerušovali podobami ticha, avšak po čase bolo jasné, ako sa bude set ďalej vyvíjať. Bol plný zaujímavých textúr a zvukových farieb (často podobných prejavu pokazeného komunikačného modulu robota R2-D2 z Hviezdnych vojen), zdedil však predvídateľnosť a v neskoršej fáze aj monotónnosť predchádzajúceho setu. Toto duo malo určite čo povedať a hudobníci na to mali aj prostriedky, ich využitie však v tento večer zostalo niekde na polceste k naplneniu subjektívnych očakávaní.
Keď hovoríme o očakávaniach, tie sa rodili aj pred začatím setu ďalšieho „free“ zoskupenia, tentoraz tria umelcov s príznačným názvom M.A.D. Kocky boli hodené hneď po zaznení prvých tónov, aj keď samotný priebeh vystúpenia v celistvosti sa spočiatku odhadnúť určite nedal. Michael Fischer ako frontman zoskupenia by sa v rámci svojho prejavu dal nazvať charizmatickým, pre neznalca by však rýchlo skončil s nálepkou možnej psychickej diagnózy. V rámci vystúpenia striedal hru na husliach a najmä na tenorsaxofóne, ktorý používal aj ako „hlásnu trúbu“ a jeho prejav sa vtedy podobal na niečo medzi hrou na kazoo a deklamáciou. Práve tento „hovoriaci“ saxofón bol pútačom setu, kedy už mnohým divákom-poslucháčom trhalo kútikom úst. Dokonale mu sekundovali aj jeho spoluhráči. Kontrabasista Alessandro Vicard okrem obsluhovania svojho nástroja púšťal pomocou footswitchu do prúdu voľnej improvizácie zvukové sample a bubeník DD Kern pomáhal meniť chaotické a deštruktívne pasáže na kvalitné vsuvky silného groovu, ktoré sa však striedali so železnou pravidelnosťou. Impresia zostala prvých pätnásť minút, neskôr sa všetko znovu zlialo a začalo pripomínať variáciu na vopred počuté – znak toho, že aj totálne „free“ nemusí a často ani neznamená nové či úplne neprebádané.
Večer sa premenil na pokročilú noc a na programe zostával posledný interpret. Oval alias Markus Popp svojím osamelým setom ponúkol kvalitné a vkusné zakončenie trochu rozpačitého „nexťáckeho“ večera. Možno to bolo tým, že išlo o veterána elektronickej hudby, ktorý sa do povedomia dostal už v 90. rokoch a svoju kvalitu už dávno dokázal. Jeho set bol premyslený a kontrolovaný a taká bola aj jeho hudba. Estetiku glitchu zaujímavo postavil na prirodzenom zvuku samplov bicích nástrojov a jeho vystúpenie pôsobilo skôr ako dídžejský set – po menších úpravách by možno vyhral pomyselný konkurz do Kraftwerku. Introvertný Popp určite zaujal a v závere si dokonca vybojoval od unaveného publika potlesk, ktorý so skrývanou radosťou naozaj rád odmenil prídavkom.
Filip Hoško

Sobota: Dánsky maelström na záver

Tretí festivalový večer otvoril projekt troch mladých slovenských hudobníkov a skladateľov (Lenka Novosedlíková, Marián Zavarský a Matúš Wiedermann) nesúci názov LEaD. Elektroakustický ambient bol jemným a príjemným úvodom k tomu, čo poslucháčov čakalo neskôr. Počítačové sample, klasické, ale aj vlastnoručne vyrobené nástroje ponúkli poslucháčom pestrofarebné spektrum zvukov. Hudba tvorená postupným zvukovým vrstvením a doplnená improvizáciou niekedy evokovala vzdialený hlboký vesmír a inokedy mal zasa návštevník pocit, že sa nachádza v kláštore na Ďalekom východe a počúva tóny guzhengu a huqinu...
Druhým v poradí bolo duo v zložení John Butcher (saxofón) a Okkyung Lee (violončelo). Obaja sú hudobníkmi, ktorí majú majstrovsky zvládnutú techniku hry na svojich nástrojoch. To im umožňuje opustiť „pokojné“ hladiny klasickej hudby a vydať sa do búrlivých vôd voľnej improvizácie a experimentu. V tomto duchu sa nieslo aj ich sobotné vystúpenie, kde sa striedali virtuózne improvizačné pasáže, pri ktorých obaja využívali svoje nástroje na hranici ich zvukových možností, s kontrastnými, takmer absolútne tichými časťami.
Pred vystúpením dua s názvom Evol (Roc Jiménez de Cisneros a Stephen Sharp) zaznelo upozornenie, že nebude vhodné pre návštevníkov trpiacich epilepsiou. Evol vo svojej performance využívali stroboskop doplnený agresívnym elektronickým zvukom občas pripomínajúcim počítačové hry z 80. rokov. Touto kombináciou zaútočili na nič netušiace publikum, ktoré zostalo z ich vystúpenia šokované a len nehybne pozorovalo odohrávajúce sa predstavenie.
Záver festivalu patril vystúpeniu dánskeho kvarteta Selvhenter, ktoré tvoria štyri sympatické dámy Sonja LaBianca, Maria Bertel, Jaleh Negari a Anja Jacobsen. Dvojica bicích nástrojov bola doplnená saxofónom a trombónom. Ich hudba bola plná energie a drsnosti, bolo v nej počuť niekedy až metalové riffy prechádzajúce do noisových pasáží striedajúcich sa s rytmickými časťami pripomínajúcimi rituálne tance z Afriky. Selvhenter, v kontraste k predchádzajúcemu vystúpeniu, dokázali od prvého momentu na pódiu vtiahnuť svojím nadšením a energiou celé publikum, ktoré sa vynikajúco bavilo. Dánky predviedli skvelé vystúpenie, ktoré perfektným spôsobom doviedlo festival do finále.
Vlado Král




Aktualizované: 06. 11. 2014