Logo HŽ

ISCM World New Music Days 2013

Košice – Bratislava – Viedeň

Slovensko dostalo v novembri výnimočnú možnosť prezentovať svoju hudobnú kultúru na medzinárodnom fóre, keď sa spolu s Rakúskom mohlo podeliť o usporiadanie jubilejného 90. ročníka festivalu World New Music Days Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM). Predseda spoločnosti John Davis ho charakterizoval ako „návrat domov”, teda do stredoeurópskeho priestoru, kde sa niekoľko rokov po prvej svetovej vojne zrodila myšlienka jeho založenia. Tento rok festival „putoval” medzi tromi mestami a symbolicky sa čiastočne prekrýval s  tromi miestnymi festivalmi – ARS NOVA Cassoviae, Melos-Étos a Wien Modern.

Jedinečná príležitosť

World New Music Days sú po každej stránke veľkolepým projektom. Nie sú síce veľké rozsahom na Slovensku prebiehali od 4. do 11., no ambícia uviesť v troch mestách počas jedenástich dní vyše 150 diel od vyše 150 autorov z nich robí jedno z najvýznamnejších a vzhľadom na históriu aj najrešpektovanejších podujatí v oblasti súčasnej hudby na svete. Usporiadanie festivalu prináša hosťujúcej krajine popri nemalých organizačných starostiach v prvom rade jedinečnú príležitosť prezentovať hudbu, umelcov, kultúrne inštitúcie a priestory pred publikom, ktoré tvoria skladatelia, organizátori kultúrnych podujatí či zástupcovia zahraničnej odbornej tlače. Samozrejme, festival nie je určený len im; predovšetkým je pre domáce publikum možnosťou počuť, čo sa v súčasnosti deje v oblasti umeleckej hudby, konfrontovať domácu scénu so svetovou, zažiť špičkové interpretačné výkony. Je preto logické, že sa organizátori snažia pripraviť prehľad toho najlepšieho, čo poskytujú domáce zdroje. Slovenská sekcia ISCM sa tejto príležitosti chopila s maximálnou zodpovednosťou a podarilo sa jej pripraviť ak nie dokonalý, tak určite veľmi kvalitný festival.
Hlavný zámer podujatia je zároveň aj jeho najväčším úskalím – najmä vo vzťahu k publiku. Porota každoročne vyberie okolo 80 nových skladieb, ktoré na festivale „povinne“ zaznejú. Ide o diela staré maximálne 6 rokov, no nad výberom takmer vždy visia otázniky ohľadom kvality či aktuálnosti. Okrem toho si organizátori, interpreti a súbory vyberajú z tvorby domácich autorov, vďaka čomu značne narastá kvantita predvedených diel a dĺžka koncertov. Netreba zdôrazňovať, že absolvovať tri vyše hodinové koncerty súčasnej hudby za večer môže byť zaťažkávajúce aj pre skúseného poslucháča... Na druhej strane, je to zrejme jediný spôsob ako v priebehu niekoľkých dní získať aspoň čiastkový prehľad o tom, čo sa deje v hudbe súčasnosti. Osobné stretnutia so skladateľmi a interpretmi sú vítanou pridanou hodnotou.

Košické paradoxy

Festival odštartoval svoju púť v Košiciach. Celkom logicky, keďže metropola východného Slovenska aktuálne nesie titul Európskeho hlavného mesta kultúry. Organizátori počas štyroch rokov vytrvalo pracovali na tom, aby mu tu takpovediac pripravili pôdu – projekty ako Hudba novej chuti, New Music for Kids and Teens alebo koncertný cyklus Portréty systematicky šírili (a ďalej šíria) povedomie o súčasnej hudbe medzi najmladšou generáciou; takisto tu existuje festival Quasars Ensemble & Košice (jeho posledný koncert bol súčasťou WNMD), ktorý prezentuje Košičanom novšiu hudbu. Publikum bolo teda dobre pripravené a otvorené prijímaniu nových podnetov.
Na mňa, „outsidera“ z Bratislavy, zapôsobili Košice ako mesto paradoxov. Na jednej strane dynamické a svojím spôsobom mladé, vzdialené od „centra“ a tým aj slobodnejšie,  na strane druhej s miernym nádychom provinčnosti a v niektorých aspektoch akoby „strojom času“ posunuté do minulosti. Mladosť a dynamizmus bolo cítiť z obecenstva, ktoré (azda s výnimkou podujatí v Dome umenia) v hojnom počte navštevovalo koncerty, novotou dýchajú aj skvelé priestory, do ktorých sa súčasná hudba hodí omnoho viac ako do tradičných koncertných sál – novozrekonštruované Kasárne-Kulturpark a bývalá mestská plaváreň, len nedávno premenená na Kunsthalle. Novosť však so sebou prináša aj „detské choroby“, ako napríklad na viacerých koncertoch sa vyskytujúce problémy s osvetlením: Daan Vandewalle svoj recitál odohral pri svetle obývačkovej lampy improvizovane zapojenej pomocou predlžovacích šnúr, čo v klenutom a mierne sterilnom priestore bývalej plavárne vyzeralo trocha kuriózne...
Najväčším z košických paradoxov však bol fakt, že z miestnych umelcov a telies sa ich na festivale predstavilo veľmi málo; väčšinu programu „vykryli“ jednotlivci a súbory z Bratislavy či z okolitých krajín. Dokonca ani Štátna filharmónia Košice sa nezaobišla bez výpomocných hráčov z Bratislavy, ak malo zaznieť Stravinského Svätenie jari. A to málo, čo z košických zdrojov zaznelo, malo podľa mňa diskutabilný (či presnejšie paradoxný) charakter svojou programovou zostavou alebo interpretačnou kvalitou. Napriek všetkému ale platí, že väčšina košických koncertov bola na umelecky špičkovej úrovni a festival zaznamenal veľmi priaznivý ohlas.

Najmladší na úvod

S uvítacími rečami to išlo celkom dobre; John Davis aj predseda Slovenskej sekcie ISCM Ivan Šiller svoje prejavy zhutnili na to najpodstatnejšie, a tak sa bez zbytočného naťahovania mohol v Dome umenia začať úvodný festivalový koncert. Symbolicky bol zverený tým najmladším, talentovaným žiakom slovenských základných umeleckých škôl, a zvláštnu symboliku malo aj to, že v rovnakom čase sa po celom Slovensku odohrávalo 37 ďalších podobných koncertov a zaznela hudba z takmer 50 krajín. V pamäti mi výraznejšie utkveli výkony klaviristu Jakuba Hantabála v skladbách Kurtága, akordeonistu Tristana Urbana Kučečku, mladých klaviristov Pavla Bohdana Zápotočného a Aleška Juneka hrajúcich úryvky z inštruktívnych cyklov Bausteine Tomáša Boroša a Botanická záhrada Fera Királya, ale aj mladícke nadšenie vyžarujúci orchester Musica Juvenalis (dirigent Igor Dohovič) z košickej ZUŠ Márie Hemerkovej so skladbami Šostakoviča a Zeljenku.
Mladým interpretom patril aj úvodný koncert nasledujúceho večera, no pamätných momentov bolo už pomenej. Dramaturgia aj výber účinkujúcich boli v rukách študentov košického konzervatória. Nepoznám pomery na tejto škole, zdá sa mi však, že to, čo zaznelo, nebolo práve reprezentatívnym výberom. Reakcie divákov zo zahraničných sekcií ISCM boli síce podľa môjho prieskumu zdvorilé a zhovievavé, myslím si však, že takto zostavený program (hádam s výnimkou svojsky humorných skladieb Samuela Hvozdíka, ktoré koncert ako-tak „zachránili“) sa hodí skôr na interné koncerty, a nie na medzinárodný festival.

Primát komornej hudby

Ak je vôbec možné nájsť nejakú spoločnú črtu, ktorá by sa vzťahovala na súčasnú hudbu ako celok, je to určite komornosť. Komorná hudba absolútne dominuje v tvorbe skladateľov dneška. Je veľmi praktická pre svoje relatívne nízke náklady oproti symfonickým či operným produkciám a väčšinou sa jej venujú oddaní, zapálení jedinci či menšie a flexibilné súbory. V oblasti komornej hudby sa pred festivalovým publikom predstavilo skutočne to „najlepšie, čo doma máme“. Svedčil o tom koncert Quasars Ensemble hneď v prvý večer (4. 11.). Z kvalitne pripraveného a dramaturgicky dobre zostaveného programu ma oslovilo hneď niekoľko skladieb, každá z iných dôvodov. Značný ohlas zaznamenalo Concertino pre violončelo a komorný súbor op. 88 Vladimíra Bokesa, dramatické, expresívne dielo, v ktorom ako sólista exceloval Andrej Gál. Kultivovanou, jemnou farebnosťou vyniklo Rain Falling on Stained Glass/Stained Glass Falling on Rain mladého Juhokórejčana Jae-Moona Leeho, prvkami hudobného divadla zaujalo Koru Kari ruskej skladateľky Olgy Bochikhiny. Hudobný materiál aj „vizuálne kadencie“ (gestá a pohyby pripomínajúce akúsi kasárenskú rozcvičku, čo bolo vzhľadom na miesto konania koncertu celkom príznačné) budili dojem voľnej improvizácie, skladateľka však takmer všetko podrobne zapísala. Výsledok bol osviežujúci, odľahčujúci, hoci nemusel osloviť každého. Odvaha a originalita Bochikhine nechýbajú a ukázalo sa, že to platí aj pre ďalších jej krajanov a vrstovníkov, ktorých hudba sa dostala do festivalového výberu.
Silným zážitkom bol koncert pražského sláčikového kvarteta Fama Quartet s hosťujúcou klaviristkou Danielou Varínskou. Časť programu bola ladená konzervatívnejšie, „spomienkovo“ – zneli Godárova Déploration sur la mort de Witold Lutosławski a Piano Quintet osobne prítomného Zygmunta Krauzeho – časť orientovaná na rôzne poetiky súčasnosti, hoci tiež svojím spôsobom koketujúce s minulosťou. Z nich ma oslovilo NICE pre sláčikové kvarteto od Daniela Mateja pre svojský typ „surrealizmu“, vtipné narábanie s rozšírenými technikami hry, pohrávanie sa s očakávaniami poslucháča a zvukovo jasné, žiarivé Dhani litovskej skladateľky Egidije Medekšaitė, v ktorom sa k súboru pod vedením charizmatického Davida Danela pridali akordeonista Peter Katina a Lenka Novosedlíková na marimbe. Bola to svieža ukážka litovskej vetvy minimal music, ktorá prezrádza spätosť s hudbou autorkinho pedagóga Rytisa Mažulisa či Broniusa Kutavičiusa.

Slovo opäť dostávajú mladí...

Dva ansámblové koncerty (v utorok 5. 11. a stredu 6. 11.) sa niesli v znamení mladej krvi: hudobníci z VENI ACADEMY si mohli zahrať v náročnom repertoári po boku starších kolegov (aj) zo zahraničia a táto spolupráca mala výnimočný, synergický efekt. Najprv to bolo na koncerte slovenskému publiku už dobre známeho maďarského súboru THReNSeMBle spojeného s časťou VENI ACADEMY. Mal som príležitosť sledovať časť jednej z dopoludňajších skúšok a zažiť profesionalitu a tvorivý prístup umeleckého vedúceho Balázsa Horvátha k riešeniu akéhokoľvek problému. Spomínaná synergia bola večer ešte znásobená koncertnou atmosférou a bolo ju takmer hmatateľne cítiť pri podaní viacerých diel v programe. Hlboký dojem vo mne zachovali Bratislava Christiana Wolffa aj už dnes v podstate „klasická“ Kya Giacinta Scelsiho (hudba, ktorá vznikla roku 1959, no pokojne mohla byť napísaná včera), kde komornému súboru ako sólista „trónil“ Ronald Šebesta na klarinete. Zaujala tiež skladba Splicing, kuriózny „pingpong“ pre tri pikoly (Marcela Lechtová, Ivica Gábrišová a Veronika Vitázková) mladej japonskej autorky Chieko Doi. V istom zmysle kuriozitou bolo aj schwarz-weiss Christophera Foxa pre ľubovoľné obsadenie, kde si každý z hráčov vyberie osem typov zvukov, s ktorými potom bude pracovať. Balázs Horváth dirigoval zo zadných radov hľadiska ako akýsi „deus ex machina“...
Druhý z koncertov sa odohral v Kunsthalle a súbor VENI ACADEMY pod vedením Mariána Lejavu predviedol program do značnej miery totožný s tým, ktorý si odskúšal pred bratislavským publikom v rámci cyklu Hudba dneška v SNG. Andriessenova Workers Union či záverečný Burlasov Záznam siedmeho dňa sa opäť neminuli účinkom a bolo úžasné pozerať sa, ako mladí pod taktovkou agilného dirigenta spoľahlivo pulzujú. Škoda len nie práve dokonalého osvetlenia a „plavárňovej“ akustiky veľkého priestoru, ktoré mohli výsledný dojem trochu skresliť. Oveľa viac „pomohli“ tichším dielam s vyššou mierou zvukovej a pohybovej diskontinuity – krásne postwebernovsky podaným grafickým partitúram Milana Adamčiaka či performancii Drops Alexisa Porfiriadisa. Prekvapením večera však bola NO Music Krešimira Seletkovića. Úvodná statická plocha bola náhle prerušená vpádom klavíra v podaní obetavého a v Košiciach všadeprítomného Fera Királya, ktorého rytmický pulz, silne pripomínajúci klavírne Etudy Györgya Ligetiho, „nakazil“ aj ostatné nástroje v súbore. Príval kinetickej energie vrcholil v závere, keď hráči odložili nástroje a nezastaviteľný rytmus skandovali na futbalových píšťalkách, čo v akustických podmienkach haly mnohých prinútilo zakryť si uši. Hráči však evidentne mali radosť a hneď po koncerte si od autora vyžiadali kópiu partitúry, takže sa môžeme tešiť na reprízu...

 

Čerešničky na torte

K tomu umelecky najcennejšiemu, čo košická časť festivalu ponúkla, určite patrili recitály. Nora a Miki Škutovci v Dome umenia najprv každý osve predviedli dve novšie skladby (Peter Adriaansz, Wave 3 a Marcela Beatriz Pavia, Pain Is Not Linear) a potom dve staršie diela pre klavírne duo. Kým dojmy z novších pomerne rýchlo vyprchali, staršie zanechali hlbšiu stopu. Ligetiho Tri kusy pre dva klavíry sú dnes už „povinnou“ súčasťou literatúry pre klavírne duo. Neviem, či zazneli v celkom ideálnej podobe – na mojom trochu rozmazanom dojme z Monumentu sa zrejme podpísali aj dispozície nástrojov v Dome umenia a v prostrednom Selbstportraite som v istých okamihoch zaregistroval „fázové posuny“ v súhre. Ako eso vytiahnuté z rukáva však zapôsobilo Intermezzo No. 3 pre dva klavíry od Juraja Beneša. Toto intelektuálne „cvičenie“ s poslucháčom zafungovalo najmä vtedy, ak poslucháč trochu poznal svet Benešových myšlienkových aj hudobných inšpirácií a nechal sa preniknúť jeho šteklivou duchaplnosťou.
Komu v stredu nestačila nádielka Škutovcov a VENI ACADEMY, mohol sa v Kunsthalle oddať recitálu Daana Vandewalleho, odborníka na klavírnu literatúru 20. a 21. storočia. Umne zostavený program odštartoval fantastickou „prskavkou“ Inner Cities 5 Alvina Currana, trojminútovou akrobatickou exhibíciou tak trochu v duchu Zornovej skladby Roadrunner, ktorá znova ukázala, aká tenká môže byť hranica medzi genialitou a bláznovstvom... V akustike bývalej plavárne krásne vyzneli aj jemné Two Pieces a Music of Changes Johna Cagea. Ťažiskovým dielom bola dĺžkou mimoriadne rozmerná Phasma Beata Furrera, ktorá bola pre mňa výnimočná v negatívnom zmysle. Vyše 20-minútové superkomplexné defilé germánskeho kompozičného maximalizmu prinieslo rad zaujímavých nápadov, no zároveň aj viackrát opakovaných banalít. Vandewalleho recitál som sledoval z „nadhľadu“ postrannej galérie a pri x-tom sforzate na päťčiarkovanom c som ticho ľutoval tých, čo ostali sedieť na stoličkách na „prízemí“ a hádam z úcty k skvelému sólistovi sa radšej ani nepohli... Vytúžené vyslobodenie priniesla až famózna Ligetiho etuda L’escalier du diable.
Mimoriadne pozitívne reakcie aj z radov odborníkov získal recitál Milana Paľu. Bolo to však v prvom rade vďaka Paľovmu interpretačnému vkladu, menej pre kompozície samotné. Paľa totiž obetavo zostavil program výhradne z „povinných“ skladieb, čím organizátorom významne uľahčil situáciu pri dramaturgii ďalších koncertov. Zvolil si dobrú stratégiu, keď začal skladbami pre sólovú violu a cez dielo, v ktorom ako hráč na „nemom“ klavíri (glissandá po klávesoch na spôsob guira) spoluúčinkoval Marián Lejava, prešiel k sólovým husliam. Percepčne išlo o jeden z najnáročnejších koncertov – ak je krátko po úvode zrejmé, že skladbe chýba väčšie bohatstvo nápadov, tak je aj 6 či 8 minút pre sólový sláčikový nástroj neúnosne veľa. To bolo obzvlášť citeľné pri spomenutom diele pre violu a klavír (Toru Nakatani: 2_1/128_1+1/2), v ktorej donekonečna opakované arpeggiá vzbudzovali značné rozpaky. Mám pocit, že jeho zámer nebol v zápise definovaný dostatočne zrozumiteľne. Inak však Paľovo nesmierne hráčske nasadenie a muzikantský cit dokázali vytvoriť presvedčivý dojem „vnútorného obsahu“ aj tam, kde by ho poslucháči v podaní iného interpreta hľadali ťažšie...

Symfonické finále

Košickú časť ISCM WNMD symbolicky uzavrelo vystúpenie Štátnej filharmónie Košice, hoci vzhľadom na hojné zastúpenie výpomocných hráčov nebola filharmónia čisto košická. Pre mňa išlo o vôbec prvý živý kontakt s týmto orchestrom, čo znásobilo moje očakávania. Svoje pocity po koncerte by som charakterizoval podobne ako v úvode – paradoxné, plné protikladov, nie však jednoznačne negatívne.
Prvý dojem (Stravinského kratučké Greeting Prelude) bol skôr rozpačitý; nedokázal som vo zvuku orchestra, ktorý sa zrejme potreboval trochu rozohriať, nájsť potrebnú rovnováhu a súlad. To sa však okamžite zmenilo s predohrou Améby Jozefa Grešáka, kde sa už zreteľnejšie prejavila práca s detailom a v priaznivejšom svetle sa ukázali kvality orchestra, napríklad pekný, kultivovaný zvuk sláčikovej sekcie. To potvrdila aj subtílna Herbst Victora Corderu s odkazmi na Vivaldiho najpopulárnejší opus a krásne, efektne inštrumentované a tektonicky výborne rozvrhnuté Žiarivé nebesá Isaa Matsushitu. Po pauze zaznelo jediné dielo, Stravinského Svätenie jari, zaradené symbolicky pri príležitosti stého výročie jeho škandalóznej premiéry. Vyznelo síce bez škandálu, no bizarne; väčšinu času mu dominovali neskrotné plechové a bicie nástroje, drevené nástroje hrali často rozladene, sláčikové nepresne. Napriek tomu sa dirigentovi Mariánovi Lejavovi podarilo vytvoriť kompaktnú kreáciu, ktorá zanechala skutočne pôsobivý dojem – nie interpretačnou dokonalosťou, ale ťažko pomenovateľným fluidom surovej, neotesanej energie.

Dojmy z Bratislavy a Viedne

V bratislavskej fáze splynuli WNMD s festivalom Melos-Étos. Partitúry zaslané prostredníctvom ISCM obohatili hneď úvodný koncert (8. 11., Melos Ethos Ensemble), ale aj niekoľko ďalších „melosovských“ podujatí. Z nich by som osobitne spomenul nočný dvojrecitál cimbalistky Enikő Ginzery a flautistiky Moniky Štreitovej (s malou výpomocou maďarského trombonistu Andrása Fejéra) 10. 11. v Komornom štúdiu SRo a koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (podobne ako ŠfK posilneného externými hráčmi), ktorý odznel niekoľko hodín predtým. Prvý pre úžasnú atmosféru vytvorenú súčinnosťou poslucháčsky náročného, no zaujímavého programu so sugestívnou interpretáciou, druhý pre skladbu Deconstruction ďalšieho z mladých Rusov, vo februári náhle zosnulého 28-ročného Georgija Dorochova. O kvalite naštudovania diela by som mal isté pochybnosti, autorova kompozičná stratégia sa mi však javí ako veľmi originálna a hodná podrobnejšieho skúmania. Dorochov patril ku skupine mladých skladateľov okolo Vladimira Tarnopoľského, progresívneho a experimentovaniu nakloneného pedagóga Moskovského konzervatória, ktorá prezrádza, že v Rusku opäť vyrastá generácia veľmi svojbytných autorov.
Z viedenskej časti ISCM WNMD som pre termínové kolízie s Melosom navštívil jediný  večer (12. 11.), táto návšteva však stála zato. V Schubertovej sále Konzerthausu vystúpil viedenský Ensemble Platypus s dielami z výberu ISCM. Opäť otázniky nad dramaturgiou, opäť tá príšerná únava a otupenie pozornosti v dôsledku opakovania a napodobňovania toho, čo už bolo. Malou výnimkou sa zdali Fatrasien Julie Purginy, kde pozornosť pomohli oživiť vtipne použité surrealistické prvky, no o kompozičnom vklade výraznej hĺbky by som nehovoril...
Celkom inak to bolo po presune do krásnej Mozartovej sály tej istej kultúrnej ustanovizne. Renomovaný súbor Klangforum Wien nastúpil v „plnej paráde“ pod vedením Enna Poppeho. Program lemovali dve rozsiahle, takmer polhodinové a obsadením aj koncepciou takmer symfonické diela Rakúšana Bernda Richarda Deutscha Mad Dog a Dr. Futurity: mimoriadne virtuózne, občas trochu silene explozívne, napriek dĺžke však zaujímavé, dokonca vtipné. K fantastickému zážitku prispela dokonalá interpretácia, ktorej nechýbal temperament, ale ani intelekt a zmysel pre štruktúru celku. Rovnako podnetné boli ukážky komornejších diel. V takmer zenovej atmosfére (pri skoro úplnom stlmení osvetlenia) sa niesla prakticky nehybná, no na drobné nuansy nesmierne bohatá ...fast ohne bewegung... Ernstalbrechta Stieblera pre altovú flautu, husle a violončelo. Na celkom opačnom póle výrazovej škály sa nachádzal Bramputapsel #2 Vladimira Gorlinského, ďalšieho z Tarnopoľského odchovancov. Basová flauta a basklarinet si s pomocou ozvučenia bez servítky vymieňali urážlivé frázy a kričali (alebo štekali) po sebe spôsobom blízkym tzv. „pingpongu“ vo voľne improvizovanej hudbe. Nie všetkým prítomným to bolo po chuti, 29-ročnému Rusovi ohromnej postavy však tento typ nespútaného dynamizmu evidentne padne ako uliaty.
A znova môžem len zložiť poklonu interpretom – jednotlivcom aj súboru ako takému. S Ivanom Šillerom sme po koncerte chvíľu rojčili o tom, že by podobný súbor fungoval aj na Slovensku. Nie súbor veľkosti Quasars Ensemble, ale teleso s početnejším, symfonickému orchestru bližším (no pritom flexibilným) obsadením, ktorého hráči by boli jeho členmi na plný úväzok. Exkluzívni hudobníci, ktorí by boli za svoju prácu náležite ohodnotení. To je jediná cesta ku kvalite, akú v ten večer predviedlo Klangforum Wien. ISCM WNMD v Košiciach a Bratislave ukázali, že poslucháčske (a aj interpretačné) zázemie v našej krajine určite nechýba.
Robert Kolář

 

Camerata Silesia, Webern Symphonie Orchester

Viedenská časť WNMD privítala viacero hosťujúcich zahraničných hudobných zoskupení. K nim patril poľský komorný zbor Camerata Silesia, ktorý sa 13. 11. popoludní predstavil v sále planetária Urania s programom zo súčasnej zborovej tvorby. Zo siedmich kompozícií pre rôzne varianty speváckych zostáv a cappella (mužský i miešaný zbor s príležitostným zapájaním sa sólistov z radov zboru) upútali najmä tie, ktoré boli zamerané skôr sonoristicky a využívali rozšírené vokálne techniky, výkriky, zvuky či šepot. Takou bola skladba The History of Songs & Words japonského skladateľa Yasunoshina Moritu, ktorá mu napokon vyniesla aj cenu ISCM Young Composer Award udeľovanú medzinárodnou porotou jednému spomedzi všetkých skladateľov do 35 rokov zastúpených na festivale. Podobne zaujímavý zvukový výsledok mal The House on the Street Williama Rowea z USA a prvkami teatrálnosti obohatené Voyelles de Arthur Rimbaud Ryszarda Gabryśa z Poľska. Zaujali však aj tradičnejšie poňaté diela, lyrické Punaiset poijut (Červené bóje) Fína Tapia Nevanlinnu a skladba In Paradisum Poliaka Pawła Szymańského vinúca sa od jedného tónu k širokým diatonickým klastrom. Devätnásťčlenný zbor z Katovíc pod vedením Anny Szostakovej, ktorý sa špecializuje rovnako na starú i novú hudbu, sa preukázal ako veľmi dobre disponované teleso so všestranným zmyslom pre zvládnutie náročných požiadaviek vokálnej tvorby.
V ten istý večer odznel v koncertnej sieni ORF orchestrálny koncert, na ktorom pod taktovkou bulharského dirigenta Simeona Pironkoffa vystúpil Webern Symphonie Orchester – študentský orchester viedenskej Universität für Musik und darstellende Kunst. Zďaleka však nejde o teleso, v ktorom by sa hráči ešte len „učili hrať“, keďže priestor v ňom dostávajú len tí najlepší a tomu zodpovedajú aj jeho výsledky. Obe časti koncertu otvorili kompozície gréckych skladateľov – Light Passages Dimitriosa Mousourasa a Echosymplokon Manosa Panayiotakisa. Obe skladby stavali na budovaní zvukových plôch v rámci široko obsadeného orchestra, iba druhému skladateľovi sa však podarilo docieliť využívanie bicích nástrojov ako súčasti farebných spektier, a to nielen v rámci orgiastických virvarov. Kórejka Mihyun Woo prezentovala rytmicky zaujímavo štruktúrovanú skladbu Metamorphose – after Escher, v ktorej nechýbali ani náznaky orientalizmov. Slovensko na koncerte veľmi dôstojne zastupovala v Rakúsku žijúca Jana Kmiťová. Jej Drei Psalmfragmente s dôležitou úlohou dvoch do sólovej pozície vysunutých hárf a zaujímavou dramaturgiou (prvý fragment jemný a zvonivý, druhý živší a agresívnejší, tretí opäť miernejší, ale bohatý na intenzitu vnútorného pnutia) sa stali vrcholom prvej časti večera. Program po prestávke doplnili kompozície Atliho Ingólffsona z Islandu (Mani) a Belgičana Barta Vanheckeho (Danse de la terre).
Juraj Bubnáš

 

Dni slávy v Košiciach

Príchod sychravého novembra sa na Slovensku už dlhšie prelína s festivalmi a prehliadkami súčasnej hudby: v Bratislave je to Melos-Étos, v Košiciach neporovnateľne skromnejšia Hudba novej chuti. Rok 2013 je však pre východoslovenskú metropolu výnimočný jej postavením Hlavného mesta európskej kultúry; kedy, ak nie teraz, sa malo aj tu udiať na poli najnovšej hudobnej tvorby niečo výnimočné a veľkolepé? Svetové dni novej hudby ISCM a s nimi aj mnoho dôležitých osobností zo slovenskej a medzinárodnej hudobnej kultúry sa teda počas štyroch dní sústredili na pôde starších aj novších košických kultúrnych ustanovizní.
Absolvovať všetkých desať koncertov tohto historického maratónu sa pre mňa ukázalo ako nerealistický zámer, ale aj tých osem (rezignoval som na vystúpenia študentov konzervatória a základných umeleckých škôl) dalo poriadne zabrať. Oboznámil som sa so štyrmi desiatkami skladieb od rovnakého počtu skladateľov z troch kontinentov a 24 krajín, pričom siedmi autori (Webern, Stravinskij, Ligeti, Cage, Scelsi, Beneš, Grešák) už nie sú medzi živými. Zaradenie klasikov 20. storočia možno hodnotiť ako vynikajúci ťah a výber slovenských skladieb bol rovnako zmysluplný a odôvodnený; v celkovej dramaturgii sa však našlo aj zopár slabých článkov.
K najpozoruhodnejším dielam patrilo Rozmarné interlúdium op. 56 (2010) Jozefa Podprockého v perfektnom predvedení Quasars Ensemble pod vedením autorovho žiaka Ivana Buffu. Skladba ponúkla radostnú, trocha neobarokovo-tokátovú hudbu s využitím rôznych „tradičných“ motivických i kontrapunktických postupov a neortodoxne chápanej – priam príjemne znejúcej – dvanásťtónovej techniky. Diela z bývalého východného bloku zanechali hlbší dojem: okrem experimentovania s tónotvorbou a nezáväznej provokácie sa vo väčšej miere sústredili na logiku hudobnej štruktúry a samotnú hudobnú výpoveď. Mám na mysli napríklad lyricko-patetické Klavírne kvinteto Poliaka Zygmunta Krauzeho (1993), ktorý sa nevyhýbal ani trojzvukom, vtipný kúsok s paradoxným názvom NO Music (2009) od Chorváta Krešimira Seletkoviča kombinujúceho pomalú ostinátnu monotónnosť s rozpustilou jazzovou synkopickosťou a efektným záverečným „švitorením“ alebo fascinujúco intenzívnu, po kozmických archetypoch pátrajúcu skladbu Concentric pre komorný súbor a pás (1969), ktorej autorom je Rumun Octavian Nemescu.
Interpreti boli vynikajúco pripravení a motivovaní: to neplatí len o komorných združeniach VENI ensemble, VENI ACADEMY, Fama quartet či THReNSeMBle, ale aj o klavírnom duu Škutovcov či Milanovi Paľovi. Obzvlášť úctyhodným výkonom klaviristu Daana Vandewalleho bolo predvedenie dlhočiznej, extrémne náročnej Phasmy (2002) Beata Furrera. Jeho skladba zasypala poslucháčov nielen špecifickými rozkladmi, permanentne ozvučujúcimi najnižší, stredný a najvyšší register, ale aj pomalou dekonštrukciu, zriedením a „obnažením“ faktúry s minimálnou koncentráciou akustických impulzov ku koncu procesu. Z hľadiska subjektívne vnímanej kvality skladieb bol najproblematickejším koncertom violovo-husľový recitál Milana Paľu. Nášho popredného hráča však nevyviedla z miery ani zlyhávajúca technika a po prvom zamrznutí počítača predsvedčivo predniesol pôsobivý spektrálny opus s názvom Glossolalia pre husle a pás (2010) od Rumunky Diany Rotaru.
K pamätným zážitkom patria tiež meditatívno-hypnotické diela ako Kya od Giacinta Scelsiho (1959) a sónicky obzvlášť vydarené orchestrálne Žiarivé nebesá (2008) od Japonca Isaa Matsushitu. Nechýbali scénicky prepracované happeningy, ako Koru Kari (2011) Olgy Bochikhiny alebo Drops (2009) Gréka Alexisa Porfiriadisa. V posledne spomenutej kreácii sa hráči a herci v jednej osobe zaobišli bez koordinátora... Litovčanka Egidia Medekšaité v skladbe Dhani (2009) kombinovala jednoduché akordické premeny so snahou o rytmickú originalitu. Zoznámili sme sa aj so spôsobom realizácie grafických partitúr Milana Adamčiaka, užili sme si indeterminizmus Johna Cagea či Alvina Currana, postfolklorizmus Tatárky Elmiry Galimovej aj nášho Jozefa Grešáka i krkolomný štrukturalizmus Juraja Beneša. Postmoderna mi na festivale akosi chýbala... Nedá mi však, aby som nespomenul aj podaktoré, mojim ušiam obzvlášť nezmyselne, neusporiadane a príliš náhodne znejúce výtvory; keby som mal zostaviť rebríček „antisympatií“, hlasoval by som za Kórejčana Jae-Moon Leea, Čiľana Francisca Alvarada, Portugalca Pedra Rebela a Poliaka Wojciecha Ziemowita Zycha.
Na divácky záujem sa organizátori sťažovať nemohli. Priestory Kasární-Kulturparku, bývalej plavárne Kunsthalle i Domu umenia sa vždy veľmi slušne zaplnili, hoci zväčšia nie profesionálmi z oblasti hudby. Boli svedkami kontroverzného hľadania podstaty a zmyslu hudby v 21. storočí. V očiach „nehudobníkov“ dokonca mohol vzniknúť dojem, že práve to je to „pravé orechové“, najprogresívnejšie akustické umenie. No predsa, nie je všeobecné spochybnenie opodstatnenosti melódie a čitateľného rytmu slepou uličkou? K prelomeniu izolácie súčasnej hudby neprispieva ani jej masívne pestovanie v podobných festivalových rezerváciách a vyhýbanie sa konfrontácii s veľdielami uplynulých storočí (skvelou výnimkou bolo uvedenie Svätenia jari na záverečnom koncerte v chvályhodnej interpretácii Štátnej filharmónie Košice). Naopak, nazdávam sa, že najmä odvážny dialóg starého a nového, artificiálneho a neartificiálneho, akustického a elektronického, overeného a experimentálneho môže pomôcť znovuvydobyť pre vysoké hudobné umenie tie spoločenské pozície, ktoré mu ešte nedávno patrili... Na záver praktická poznámka: v budúcnosti by bolo veľmi vhodné pre záujemcov vopred sprístupniť predvádzané partitúry. Najmä na uľahčenie pochopenia, čo všetko sa pod povrchom prvoplánových akustických dojmov skrýva.
Tamás Horkay




Aktualizované: 01. 03. 2016