Logo HŽ

Osem dní spolupatričnosti

Festivalový zápisník z Novej slovenskej hudby 2014

27. ročník, 7. – 14. novembra, Spolok slovenských skladateľov

Už dávno sa mi to nepodarilo. Festival som až na dva popoludňajšie recitály absolvoval celý. Priznávam sa, že ako starý človek s nespoľahlivým zdravím som mal spočiatku obavy. Ako čas plynul a program sa napĺňal, získaval som čoraz lepší, zreteľnejší pocit zmysluplnosti, profesionálnej spolupatričnosti, kreatívnej vyspelosti kolegov – generačne blízkych i vzdialenejších. Niektoré súvislosti a kontexty ku mne prehovorili celkom neočakávane a priniesli nemálo podnetov na premýšľanie, nielen o iných („tých druhých”), ale aj o sebe. 

V tom to práve je. Záujmom, jeho sústavným napĺňaním, akoby sa vytrácal neurotický pocit z toho, že „tí druhí“ vôbec existujú; začína prevažovať zážitok z „komunity“ a tým aj kontinuity prirodzeného reťazenia vecí minulých s aktuálnymi. Nikdy som spomínanou neurózou príliš netrpel, predsa som však pocítil blahodarný účinok na typický slovenský profesionálny syndróm neustáleho „oňuchávania“, kto je viac „svetový“, „trendy“, „in“ a ktorý v kombinácii s miznúcou schopnosťou evidovať prirodzené historické plynutie vlastného osudu, rešpektovať „inakosť“ ako blahodarnú komplementaritu, vnáša do slovenského prostredia neznesiteľný a nepravdivý snobizmus... 

Deň prvý (7. 11., Jezuitský kostol) 

Na otváracom koncerte zazneli liturgické skladby, hudba – ako píše vo festivalovom bulletine Peter Hochel – „zo sféry, ktorej sa na Slovensku celé desaťročia príliš nedarilo a z ktorej sa v poslednej dobe dokonca už celkom vytráca“. Štýlovo i generačne bohatý okruh autorov (Víťazoslav Kubička, Ľuboš Bernáth, Peter Groll, Stanislav Hochel, Peter Hochel, Milan Dubovský, Rastislav Dubovský, Mirko Krajči, Rastislav Adamko, Robert Dinuš). Dvakrát kontinuita „otec-syn“, pestrosť štýlov, techník, tri zhudobnenia Ave Maria (jedno krajšie ako druhé), Ave verum, Lauda anima mea, Ubi caritas, Žalm 131, ale aj prosté osobné modlitby zbožného a vytrvalého pútnika Kubičku z cyklu Bože, príď mi na pomoc. Povrchná evidencia hudobných pozícií autorov ani ich porovnávanie nemá zmysel. Zbožnosť, zmysel pre trascendentno, meditáciu, ponor do tajomstva a pokoru preukázali všetci. Hoci tieto kvality neboli rovnako rozvinuté, vo výsledkoch nestrašila revnivosť či snaha vyniknúť. Akoby sa „spoločne dívali na oltár“ a svoju hudbu prirodzene, bez egocentrizmu adresovali týmto „jediným smerom“. Spolu s množstvom mladých, no dobre pripravených interpretov, sme boli v chráme Božom. Neviem si predstaviť povznášajúcejší úvod do festivalu.

Deň druhý (8. 11., Malé koncertné štúdio SRo) 

Roberta Rudolfa (1963), svojho dávneho žiaka, ktorý už dlho žije vo Francúzsku, som stretol večer po koncerte. Práve priletel do Bratislavy, chcel z festivalu stihnúť aspoň niečo. Nepočul tak svoje staršie dielo Trombománia (1989). Nebolo by ho asi príliš nadchlo. Traja „veľmi dobrí trombonisti“ za obrovským pultom s trojmetrovým partom sa preplazili poza chrbát trpkosmiešneho príbehu skladby. Chýbala scénická predstava (pohyb, svetlá), ktorú hudba obsahuje i potrebuje. Ide o tri postavy, zatrpknutých klaunov, ktorí však tentokrát neožili. Škoda. Autorova výnimočná, roky evidentná dispozícia k tomuto typu výpovede tak zostala mimo. Na inom koncerte, o štyri dni neskôr v Story pre hlas a mg pás (1995) od Iris Szeghyovej (1956), podobný koncept prehovoril presvedčivejšie a divadelne. A pritom stačilo tak málo: k dobrej, dramaturgicky rozvážne vybudovanej skladbe zhasnúť „večné svetlo“ v Malom koncertnom štúdiu a v tme intímne nasvietiť iba charizmatickú tvár skvelej speváčky (Eva Šušková). Ale o tom ešte slovo-dve v iný deň... 

Čo Jevgenij Iršai (1951) považuje za „hudobné omrvinky“ z iných svojich skladieb, robiac z nich „brikoláž“, za to by možno viacerí menej disponovaní autori dali majetok. Pre neho, veľkého umelca, je to však ako vždy príležitosť na brilantnú hru, ktorú nehrá ani tak s publikom (to veru ani nemám príliš rád), ale sám so sebou. A pre seba. Skrátka, Majster! „Neoklasické dielko“ pre dychové kvinteto Viliama Gräffingera (1980) v podobe výborných Variácií na Händlovu tému, pôvodne ešte konzervatoriálna práca, ma vnútorne osviežilo. Je to mladá a vtipná skladba. Gräffinger sa medzičasom zatúlal a zabýval už všelikde, ide o veľmi tvárneho autora. Jeho humor v tejto hudbe však príjemne uspokojuje svojou vážnosťou, nie je to „šašek počmáranej“, lebo i takí sú. Zatiaľ však nedosiahol miesto, na ktoré sa dostala Ľubica Malachovská Čekovská (1975) svojou skladbou Evenodd pre dychové kvinteto. Je pre mňa jedna z „prvých dám“ slovenskej hudby. Humor ako radosť, životný postoj ako prirodzená, imanentná kvalita hudobnej kreativity. Škoda, že nebola na koncerte. A propos: podaktorým interpretom akoby autori ani veľmi nechýbali. Ani len pokus o zdvorilo-spýtavé gesto do publika, odkiaľ sa z tmavého kúta vynorí neistá figúra „hriešnika“, ktorý sa voľky-nevoľky musí priznať k otcovstvu. To majster Svárovský každú notu cizeluje bez ohľadu na reálne kvality skladby s úctou. Prípadne, ak ide o dámu, ešte aj galantne pobozká skladateľskú ručičku. Táto noblesa akoby vymrela. Alebo sa to už jednoducho nenosí? 

Urban Hudák (8. 11., Malé koncertné štúdio SRo) 

To, čo v ten istý deň naservírovali na elektrických gitarách, theremine, klavíri a so spevom traja (akoby „spod mosta“) prichádzajúci Attila Tverďák, Boris Vaitovič a košický skladateľ Juraj Vajó (1970), bolo fascinujúce. Čary elektrickej gitary sa dali čakať (je to úžasný nástroj!), ale výsledky ma najmä v skladbách Petra Machajdíka (1961), Vajóa a Boška Milakovića (1973) úprimne očarili! Machajdíkov trojčasťový cyklus Let je čosi také krásne, samozrejmé a z hĺbky prirodzene radostné a bezstarostné, že sa to pre mňa stalo jedným z vrcholov festivalu. Nielen preto, že autor dobre pozná elektrickú gitaru a jej možnosti (sám hrával), ale asi (a hlavne) preto, že je s Tverďákovou hudobnou filozofiou naozaj „duchovne spätý“. Vajó je na Slovensku fenoménom. Drobná, krehká fyziognómia skromne popleteného čudáka, kresliaceho neuchopiteľné grafické partitúry, z ktorých, obávam sa, vie hrať asi len on sám, je akoby ovládaná „tremendom“, ur-líniami prastarých náboženských predstáv a rituálov, mágiou ticha a výkrikov; zmieta sa medzi nimi v čudnom tranze. Počul som názor, že by vo svojich skladbách nemal spievať... Preboha, len to nie! On je predsa tým rozhodujúcim médiom, cez ktoré k nám z nevedomia cez praskliny vo vedomí preniká archetypálne vanutie nemajúce obdobu, neopakovateľné a nenapodobiteľné! V absolútnom a fascinujúcom kontraste k Vajóovi stála hudba Milakovića, veľkého a vyzretého konštruktéra, bizarného štrukturalistu a konceptualistu. Kolega Vladimír Bokes jeho Continuous (Hommage à Morton Feldman) z roku 2009 vnímal ako stretnutie skladateľa s pevným systémom (Milaković) s tvorcom principiálne sa vyhýbajúcim systémovosti (Feldman). Nuž, neviem. Pre mňa je Feldman práve zjavením systémovosti, ktorá sa dokázala napojiť na Nekonečno. Milaković ho umne skomprimoval akoby do štádia pred „big bangom“, do tajomne uzavretého stavu „vajíčka“, ktorého dokonalý tvar je potenciálne nabitý práve nekonečnými možnosťami, chveje sa vnútorným pretlakom, teší sa na to, až raz praskne. Rozhodne to nie je „rehoľnícky“ prísny poriadok a spútanosť Lucie Papanetzovej (1978), v ktorej sa sama ako „matka predstavená“ pokorne snaží ustrážiť nepokojné jadro svojho diela (Komorná symfónia), aby „ani na okamih neuhlo zo svojej línie“. Také niečo vyžaduje veľkú námahu. A väčšinou sa jej to, chvalabohu, ani nepodarí. Každé dobré dielo nakoniec niekde a niečím „vykypí“ z externej reguly...

Deň tretí (9. 11., Malé koncertné štúdio SRo) 

Iršaiov žiak Vladislav Šarišský (1984) zažiaril v tento večer i bez komickej a módnej prezývky z popsféry „Slnko“. Trio pre husle, violončelo a klavír (2009) autor zahral s úžasnými umelcami, bratmi Harvanovcami (členovia ŠKO Žilina), ako fascinujúci príbeh o dozrievaní a očisťovaní mysle, jej presvetlení skutočnou veľkou emóciou. Originalita výrazových prostriedkov, striedmosť, pokora a pritom sila imaginácie. Vôľa po poriadku a porozumení s inými. Veľký, strhujúco dozrievajúci autor! Roman Berger (1930), zrelý a múdry doyen súčasnej slovenskej hudby, napísal drobnosť pre sólový klarinet a Branislav Dugovič jej s veľkým porozumením vdýchol život. Stopový prvok núdzového volania SOS sa v dômyselných líniách diela iba mihne ako takmer nepostrehnuteľný „vírus“ alebo „gén“, no predsa pôsobí osudovo, najmä v spojení s tendenciou k absolútnemu stíšeniu, ktoré smeruje až do nepočuteľnosti. Berger umne a múdro potvrdzuje ono hamletovsko-rúfusovské: „To posledné je – mlčanie...“ Lucia Chuťková (1984) je o. i. úspešná a skvelá autorka pre akordeón, znova to potvrdila aj jej „hudobná rozprávka“ Bajajan. Aj ja som ako dieťa miloval rozprávku o princovi Bajajovi, aj ja si vážim dobré hranie a komponovanie pre dodnes občas stále podceňovaný bajan. Takže sme sa s Luckou na seba s chuťou (veď je stále Chuťková, i keď sa medzičasom vydala) úprimne usmievali: vtipný názov, dobrá skladba...

Bolo mi ľúto charizmatického, nadmieru muzikálneho kolegu Róberta Gašparíka (1961), ktorý sa vo svojej Eupefónii op. 59 akoby po čase „vrátil“ do umeleckej hudby. Nie všetko sa vydarilo, v tvarovosti a makroforme, 3-časťový cyklus akoby splietal všetko so všetkým. Duo čelistiek na pódiu rozhodne nedosahovalo vzor, ktorý ho k skladbe inšpiroval (Nouzovský – Prochác). Navyše dievčatá ani len pohľadom nezavadili o autora, ktorý si skladbu z prvého radu, tri metre od nich nahrával na video. Akoby tam ani nebol!

Deň štvrtý (10. 11., Malé koncertné štúdio SRo) 

Ivan Buffa (1979) je výborný autor, zručný dirigent, skvelý klavirista, navyše dobrý autor textov o hudbe. Vie prehovoriť o Hemerkovi či Vilecovi s rovnakou úctou a porozumením, ako i o dielach mladších tvorcov, často vrstovníkov. Pre toto všetko je aj invenčným dramaturgom. Dokázal to nielen celkovou koncepciou 27. ročníka festivalu, ale napríklad aj koncertom s Quasars Ensemble, na ktorom sa stretli Oldřich Hemerka (1862–1946), Jozef Grešák (1907–1987), Miro Bázlik (1931), Vladimír Bokes (1946), Peter Martinček (1962, s originálnym krásnym dielom Beyond the Sky II) a Lucia Papanetzová. Povedali by ste: tak toto nikto nedá dohromady! Buffa dal. Hoci „najčerstvejšia“ bola Komorná symfónia Papanetzovej, „najmladším“ autorom bol takmer sedemdesiatnik Bokes, ktorý vo Fragmentoch oprášil svoju podobu spred 52 rokov (!), kedy sa na svet díval očami 16-ročného. Rád by som problém „relatívnosti veku“ diela predostrel na zamyslenie všetkým, ktorí radi „škatuľkujú“ štýly, obdobia, historické epochy. Podľa mňa je napríklad Malá symfónia B dur op. 17b Alexandra Moyzesa z 30. rokov minulého storočia „mladším“ dielom (vtedy 27-ročného skladateľa!) ako napríklad spomínaná Komorná symfónia 36-ročnej Papanetzovej či aktuálna 4. symfónia Podprockého, čerstvého sedemdesiatnika. (Nerád by som teraz podľa tejto vágnej mustry začal porovnávať skladby, ide o tenký ľad, predsa mi nedá: Bázlikových Päť piesní na čínsku poéziu z roku 1960, Grešákove Morceau I. a II. zo začiatku 70. rokov, nádherné Godárove Uspávanky Jana Skácela z 80. rokov sú na zlosť všetkým štýlovým puritánom, „aktualistom“, stále skvelé, mladé a inšpirujúce, žiadne múzeum.) Na „vek diela“ a jeho hodnotu teda pôsobí veľa faktorov. Ale určite je štipka pravdy v slávnom Werichovom výroku, že niektorí sedemdesiatnici sú pre neho stále mladí, kým mnohí tridsiatnici tu už dávno ani nemuseli byť. Odpovedať na tieto otázky nemôže uspokojivo ten, kto v „bedekeri modernosti“ a „aktuálnych trendov“ klopká kostliveckým prstom, aby vykázal všetku starinu. V tom je genialita Buffovej koncepcie: hrajú sa „novinky“, no zároveň sa rozumne a s citom plánujú i „návraty“. Výsledkom by mohla byť upravená skratka nášho festivalu NN:SH 2014, teda „Novinky, návraty: slovenská hudba 2014“. Navrhujem Výboru Spolku skladateľov, pretože tým, čím sme, sme aj vďaka tomu, čím sme boli. Len zakomplexovaný slovenský/svetový aktualista to dodnes nechápe. Treba sa s tým porátať. Tak po buffovsky, ľahučko, s chápavým úsmevom a úctou k všetkému, čo je a bolo dobré.

Deň piaty
(11. 11., Koncertná sieň Dvorana VŠMU)

Tri pozoruhodné skladby večera – In memoriam (1999) od Ladislava Burlasa (1927, keďže cyklus piesní Milana Nováka odpadol pre ochorenie speváčky, išlo o najstaršieho žijúceho autora hraného na festivale), Hudba pre violončelo a sláčiky (1986–1994) Pavla Šimaia (1930) a Hudba pre 14 sláčikových nástrojov Petra Kolmana (1937) – zasiahli presne stred terča slovenských predsudkov. Burlas vytvoril svojou skladbou rovnocenné „dvojča“ svojmu známejšiemu dielu Planctus, aj tu počujeme smútok, žiaľ, bolesť, možno až osudové zúfalstvo, ale prijaté mužne, zrelo, v nádhernej a suverénne tvarovanej bartókovsko-šostakovičovskej gestike. Šimaiova skladba je taká bohatá, invenčná, citlivá, čistá a intelektuálne vycibrená, že ju možno zaradiť medzi najvzácnejšie klenoty súčasnej slovenskej hudby. Aj Kolman v diele z roku 1978 napísanom „hneď po vynútenom odchode z Československa“ vytvoril podľa mňa nesmrteľný umelecký obraz všetkej biedy, hrôzy, ale aj sily a vzdoru, ktoré v slovenskom hudobnom umení vyzreli a dozreli v časoch normalizácie. Veľmi mi prekážajú zavádzajúce názory, že v 70. rokoch nevznikalo dobré umenie, že nepokračoval, ba bol potlačený rozvoj zo 60. rokov. Vznikalo. Pokračoval. Aj keď dve z troch menovaných diel vznikli v emigrácii. To len dogmatické frfľanie nasilu premaľováva skutočnú umeleckú pravdu o našej, nie tak dávnej minulosti, aj keď určite zlej a bolestnej. Kolmanovo veľdielo by bez normalizácie asi nevzniklo. Je evidentne protestom, odvážnym činom veľkého slovenského umelca, ktorého domáce pomery vyhnali do cudziny. Symptomatické bolo, že aj interpretačný výkon dirigenta a telesa (Ewald Danel, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala) s kvalitou skladieb stúpol do najvyššieho rangu.

Deň šiesty
(12. 11., Malé koncertné štúdio SRo)

Zo Želislavy Sojak Subotić (1989) spravili kultúrni redaktori našich dvoch mienkotvorných denníkov Želislava Subotića. Feministky by mohli právom soptiť! Skladbu Blue Fairy Tales uvádza trocha popletený pseudoestetický text autorky, ktorá si fandí, že jej dielo „má v sebe určitú poetiku, že vyjadruje jej myšlienky a radosť z tvorenia“. „Skladba reflektuje zvedavosť po inovatívnych prvkoch, radosť z objavovania, transcendentálnosť v hudbe a umení vôbec, slobodu v umení, ktorá by mala vyjadrovať svet okolo nás, ktorý sa ešte vyvíja, ale takisto posúvať ďalší vývoj...“ Ambiciózne, sebavedomé slová. Pre mňa je však rozhodujúce, že skladba sa len v náznaku (bohatou farebnosťou) približuje názvom indikovanému princípu „rozprávky“ (a ešte k tomu modrej!). Chýba v nej nielen mágia rozprávkovej naratívnosti, ale tiež hĺbka archetypálnej etiky (je v tom príliš veľa JA). Nepribližuje sa dieťaťu (ani dieťaťu v nás, dospelých), jeho duši. A pritom išlo o vekovo najmladšiu autorku tohtoročného festivalu (možno práve preto). To Anton Steinecker (1971) v skladbe Kaddish trafil „klinec po hlavičke“ frapantným, pritom neteatrálnym, hlboko archetypálnym obrazom modlitby v žiali a utrpení. Veľmi silná a presvedčivá hudba! Podobne Lukáš Borzík (1979) vo svojom Čakaní na Góreckého (Waiting for Górecki) vykumštoval ďalší štrukturálno-významový labyrint, v ktorom nás spočiatku poriadne potrápil, aby nás z neho nakoniec s jemným úsmevom a taktnosťou ozajstného majstra a múdreho človeka bezpečne vyviedol. Borzík vzdal dôstojnú poctu človeku, „ktorému túžba byť pravdivým, a to nielen v umení, bola jedinou možnou cestou“. On sám už neraz dokázal, že je tiež taký. Preto medzi svojimi generačnými druhmi stojí akoby celkom zvláštne a osamotene nasvietená postava...
Všetka česť ŠKO Žilina, klavírnemu sólistovi Petrovi Pažickému a majstrovi Svárovskému: spravodlivo, v úcte k hudbe ako takej, poslúžili nielen mladým (Subotićovej a Petrovi Javorkovi s jeho študentskou prácou z roku 2010), ale aj ďalším, renomovaným autorom (Steineckerovi i Pavlovi Krškovi (1949) s jeho Koncertom pre klavír a orchester). Vzácna zrelosť skutočných umelcov!

Deň siedmy
(13. 11., Malé koncertné štúdio SRo)

Na tomto koncerte som mal dve skladby, obe ako premiéry: tri časti z cyklu Für Enikő pre cimbal sólo (slovenská premiéra) a diptych Hommage à Hesse (2013, svetová premiéra). Zazneli v skvelej interpretácii cimbalistky Enikő Ginzeryovej, mezzosopranistky Petry Noskaiovej a violistu Ivana Paloviča. Vďaka za koncentrovaný a zasvätený výkon! Darmo, ja to môžem posúdiť najautentickejšie... Páčil sa mi i cyklus piesní na texty Maše Haľamovej pre soprán a klavír v podaní úžasnej Evy Šuškovej a samotného autora Tomáša Boroša (1971). Je to vynaliezavý skladateľ, no v tomto prípade sa v intelektuálskom pokušení podobral na márny experiment: ukázať, ako sú „(neraz) nepreniknuteľné hranice ženského a mužského“. Vieme, a vie to určite i on, že „mužské“ a „ženské“ je v človeku prepojené – do tohto poznania nakoniec vyúsťuje i jeho skladba. Podľa mňa však Haľamovej poézia nie je najvhodnejším terénom na podobné experimenty. Je síce (vo vrcholnom období) zrelá a vyrovnaná, no vždy silno ženská, súčasne však fascinujúca svojou vyváženou ľudskosťou. Elektroakustická skladba Iris Szeghyovej (1956) s live (ozvučeným) spevom bola pre mňa, ako takmer všetky jej skladby, veľkým zážitkom. Story (1995) premiérovala a v Bratislave kedysi v 90. rokoch uviedla slávna Sigune von Osten. Bol som pri tom. Mám pocit, že „benígne“ štádium zvukového obrazu harmónie medzi Prírodou a Človekom je postavené dokonale; štádium krízy, spejúcej ku katastrofe (ruchy agresivity, násilia, vojny) sa mi vidí príliš stručné a nedotiahnuté, proporčne prehrávajúce svoj boj s krásou „prapočiatkov“. Bolo to celé dobre zaranžované ako monodráma. Čo však obrátilo celý koncert „naruby“, bol zvukový obraz skladby, oproti ostatným najmenej (v priemere) o 30 decibelov hlasnejšej. Zvyšné komorné diela boli bez šancí! Prečo nebol naplánovaný (ako to už neraz bolo) samostatný koncert elektroakustickej slovenskej hudby? Keby sa len z tvorby klasika Jozefa Malovca uviedlo medzinárodne ocenené dielo Orthogenesis či uhrančivé Tabu, ocitla by sa aj Szeghy vo férovej konfrontácii. Dokonca s príbuznou tematikou...
Hľa, Majster!
(13. 11., Veľké koncertné štúdio SRo)

Na 4. symfóniu svojho prvého, nezabudnuteľného a skvelého žiaka Jozefa Podprockého (1944) som čakal s napätím. Nesklamala, je to významné dielo, ale interpretačne ešte nedozrelo. Teším sa na jeho zrelšiu podobu. Podrobnosti v tejto chvíli nemajú zmysel. Vyslovene ma prekvapil Koncert pre klavír a orchester od Jaroslava Konečného (1977), venovaný pamiatke Dušana Martinčeka, geniálneho slovenského skladateľa a zároveň skvelého klaviristu. Konečný, podobne ako „mladý“ Martinček, je synom slávneho otca a slovenská kritika ho často, a nie vždy neprávom, marginalizuje. Tentoraz „mladý“ Konečný (jeho otec Ivan bol mojím vrstovníkom, disponoval geniálnym nadaním, no jeho plnému rozvoju tragicky zabránila choroba, inak by sa bol určite presadil v neobyčajne silnej konfrontácii so svojím spolužiakom Jozefom Sixtom) dosiahol vo svojej určitej „prostoduchosti“ čosi mimoriadne: pravdivý výraz skutočnej muzikality, v disciplinovanom až asketickom podaní. Veľmi tomu pravdaže napomohol geniálny výkon Ivana Buffu, v ktorom akoby ožil „starý Martinček“ a za pomoci asistencie dirigenta Maria Košika a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu vznikol jeden z najkrajších okamihov celého festivalu. O „mladom“ Moyzesovi (1906–1984) a jeho 3. symfónii som sa už zmienil. Popri malebnosti, švihu, humore a temperamente diela treba oceniť aj kongeniálne naštudovanie dirigenta a orchestra. Keď počas dlhotrvajúceho aplauzu vzal do rúk partitúru a ukázal ju publiku s gestom: „Hľa, Majster!“, mal úplnú pravdu. Skvelý zážitok!

Deň ôsmy
(14. 11., Slovenská filharmónia)

Hanuš Domanský (1944) sa tento rok dožíva sedemdesiatky. Jeho predohra Chvála zeme (1987) má už tiež svoj vek. Podobne ako pri premiére z nej stále vanie moravský genius loci, ktorý jej autor na Slovensko ako mladý študent priniesol a prostredníctvom ktorého sa uchytil v blízkej krajine natrvalo. Páčila sa mi aj Balada – koncert pre violu a orchester Mira Bázlika (1931) v civilnom, ale citlivom podaní Petra Zwiebela. Je to tiež „mladý Bázlik“ zo 60. rokov, hudba plná mužnej lyriky, krásna, tajomná a konštrukčne skvelá. Dezider Kardoš (1914–1991) sa Koncertom pre orchester zaradil medzi najzaujímavejších tvorcov prehliadky. Dielom štyridsiatnika (1958) sme tak oslávili jeho storočnicu (!), no na jubilantovi to nebolo poznať! Skladba je dokonale postavená, poučená aktuálnou súčasnosťou v čase svojho vzniku a Orchester SF ju pod taktovkou hosťujúceho Szymona Bywalca zahral tak strhujúco, brilantne a oduševnene, že to všetkých doslova „priklincovalo“ k sedadlám. Zaslúžené bravo, bravissimo! Nakoniec som si nechal pár slov k dielu Jany Kmiťovej (1976), úžasnej slovenskej autorky, ktorá podľa mňa rovnocenne patrí do žiarivého „súhvezdia“ Čekovská-Szeghy-Kmiťová (vidím v ňom, samozrejme, aj Petru Bachratú, ktorá tentoraz na NSH absentovala). Máme skladateľky – veľké osobnosti. Kmiťová, tak ako sa predstavila v Troch žalmových fragmentoch (2007), je neopakovateľným, očarujúcim fenoménom! Čisto inštrumentálnu orchestrálnu skladbu duchovne inšpirovali tri nádherné, poetické a hlboké fragmenty zo Žalmov 51, 49 a 13/17. Autorka podľa vlastných slov tasí v tomto diele svoj čistý, štrukturálne dokonale „ukutý“ „jean d’arcovský“ meč „proti konzumnému duchu tejto doby“, aby bránila „dnes síce nemoderné“ hodnoty, bez ktorých však „nemá naša existencia žiaden zmysel“. Prial by som si, aby sa toto vyznanie skvelej mladej slovenskej skladateľky i dokonalosť a lesk jej hudobného meča proti Zlu trvalo skveli nad našimi hlavami, ktoré sa nakoniec všetci-všetci, čo sme zbrataní vo svete umenia, snažíme držať a udržať nad hladinou špiny a kalu, do ktorého sa ponára dnešný svet...




Aktualizované: 23. 02. 2016