Logo HŽ

Zladíme Európu?

Pred 73 rokmi Wilhelm Furtwängler dirigoval Beethovenovu 9. symfóniu pri príležitosti Hitlerových 50. narodenín. Dnes si ňou pripomíname 70. výročie konca 2. svetovej vojny a 65. výročie začiatku európskej integrácie.

Ako je možné, že Schillerove verše pred vyše siedmimi desaťročiami oslavovali exkluzívne pokrvné bratstvo v režime zodpovednom za vojnu, ktorej koniec si dnes pripomíname – rovnakým textom? Beethovenova Deviata, a zvlášť záverečná Óda na radosť, je dokonalým príkladom toho, čo literárna teória nazýva „prázdne označujúce“. Je to symbol, ktorý možno naplniť podľa potreby akýmkoľvek obsahom. Použitie tejto „Marseillaisy humanity“ (Rolland) ako univerzálneho zjednocujúceho symbolu siaha od najkrajnejšej pravice až po najextrémnejšiu ľavicu. Slavoj Žižek pripomína, ako dnešná európska hymna znela v Číne počas kultúrnej revolúcie v období úplného odmietania európskej kultúry. V 50. a 60. rokoch minulého storočia zasa nahradila štátnu hymnu počas udeľovania medailí zjednotenému nemeckému olympijskému tímu. Dva roky po tom, ako ju v roku 1972 Rada Európy prijala za svoju, bola zavedená ako štátna hymna zároveň rasistickým režimom Iana Smitha v niekdajšej Rodézii. Žižek pred nami inscenuje desivý obraz fiktívneho koncertu, na ktorom sa stretávajú najväčší diktátori, teroristi a vojnoví zločinci všetkých čias a za tónov hudby, ktorá je dnes európskou hymnou, prežívajú extázu najrýdzejšej spolupatričnosti v „perverznej scéne univerzálneho bratstva“.

Výkon Bruno Walter Symphony Orchestra a Európskeho univerzitného zboru pod taktovkou Jacka Martina Händlera, ktorý tvoril obsah sobotňajšieho (9. 5.) slávnostného koncertu, akoby chcel byť metaforou rozpadajúcej sa Európy, kde sa jedny hlasy ozývajú nepevne (bas Petra Mikuláša), iné váhavo (tenor Ľudovíta Ludhu) a ďalšie zas pre zmenu celkom zanikajú (mezzosoprán Aleny Kropáčkovej). Súhra ansámblu predstavovala obraz európskej jednoty bez jasne artikulovanej zjednocujúcej koncepcie. Často sa zdalo, že orchester na Händlera ani nereaguje a na mnohých miestach bežal v podstate na voľnobeh. Sústredenosť, súhra a zvuková súdržnosť ansámblu vyprchala vždy skôr, než stihla nabrať plný účinok, a tak z nej zostali len záblesky pôsobivých momentov. Energické gesto úvodného Allegra ma non troppo, un poco maestoso, vzbudilo očakávanie úderného úvodu skladby, to sa však rozplynulo zhruba v polovici prvej časti. V Scherze Händler nedokázal udržať elastickú pulzáciu a tretia časť na seba upozornila nepresným nasadením druhého fagotu hneď na začiatku. Najvydarenejšou pasážou v celej symfónii bol napokon turecký pochod z poslednej časti, ktorého grotesknosť vytvorila pôsobivý kontrast k záverečnému tutti, kam sa, pochopiteľne, sústredila energia všetkých zúčastnených (obecenstvo nevynímajúc).

V súvislosti s nadchádzajúcim predsedníctvom Slovenska v Únii budeme mať o rok k dispozícii omnoho väčší ansámbel. Ostáva veriť, že koncert dopadne lepšie, než sobotňajšia verejná generálka.




Aktualizované: 16. 06. 2015