Logo HŽ

Večer komornej hudby v Primaciálnom paláci

V rámci Európskej hudobnej akadémie Bratislava-Schengen sa v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca predstavili huslista Karol Daniš s klaviristkou Magdalénou Ondičovou. EHA poskytuje príležitosť mladým interpretom, zároveň však ostáva zárukou vysokej interpretačnej úrovne a umeleckých kvalít, ako tomu bolo i na koncerte 16. 9.

Päť melódií pre husle a klavír op. 35 Sergeja Prokofieva nepatrí práve k najefektnejším dielam, kompozične i technicky sú však veľmi pôsobivé. Nielen to, ich hudobný obsah je náročný a skrýva v sebe rad hudobno-estetických problémov. Obsahujú štýlové znaky skladateľa a vyžadujú interpretačnú sústredenosť, ktorú im Daniš poskytol. K skladbám si našiel prístup prostredníctvom ľahkého až priezračného tónu a príklonom k lyrickosti výrazu. Prepojenie meditatívnosti prokofievovskej hudobnej lineárnosti s vrúcnou lyrikou viedli interpreta k „zjednoteniu“ piatich do seba uzavretých častí cyklu. Lyrickosť je vôbec interpretačne výrazným znakom huslistu. Päť melódií znelo so zdôrazňovaním tém, hudobných myšlienok, v spolupráci s Ondičovej klavírom diferencovane a pôsobivo. Istá emocionálna zdržanlivosť až disciplinovanosť sa prejavila, a to pozitívne, aj v Romantických kusoch op. 75 Antonína Dvořáka. Zdá sa, že Daniš vníma hudbu a jej interpretáciu ako čistý, ničím nezaťažený zvuk. Na tom sa zakladá aj jeho postoj k dielu, ktorý spočíva v zámere čo najkrajšie a najpresvedčivejšie rozoznievať nástroj.

Sonáta pre klavír a husle č. 3 d mol op. 108 Johannesa Brahmsa je sonátový cyklus s dominanciou klavíra. Týmto „vzťahom“ stavia skladateľ huslistu pred náročnú úlohu: musí si uvedomiť, kde je jeho miesto a ako s týmto priestorom zaobchádzať. V tejto súvislosti si zaslúži zmienku koncepcia Danišovho hudobného myslenia: aj dramatické hudobné situácie prehodnocuje na lyrické, takmer nekonfliktné. Hudbu necháva prostredníctvom nástroja voľne plynúť, emocionálne veľmi prirodzene, miestami až naivne. Pritom sú jeho interpretačné reakcie správne, ťah sláčika je veľkorysý, presvedčivé sú hmaty, frázovanie, chápanie motívov, zdôrazňovanie tém. Výsledkom je splynutie štyroch častí veľkého cyklu a ich vzájomná konfrontácia, ktorá prebieha medzi Brahmsom a interpretom. Je to svojrázny, subjektívny prístup prezentujúci jednu z možností interpretačného chápania.

Skladby ako Variácie na témy z opery Carmen Georga Bizeta od Franza Waxmana patria u obecenstva k obľúbeným. Sú zacielené priamo a stačí sa sústrediť na technické finesy zvládané interpretom. To sa udialo aj v závere večera, čo sa napokon ukázalo ako dobrá kalkulácia. Len na rozdiel od čistej techniky poskytoval Daniš aj niečo naviac. Atraktívnu skladbu interpretoval s určitým nadhľadom a signalizoval tak určitú dištancovanosť a zároveň dával najavo osobné nadšenie z hry. Vznikol vzťah „hry pre hru“, kde si v skutočnosti ponechali vládu Bizet-Waxman. Bol to sympatický záver veľmi vydareného komorného koncertu.




Aktualizované: 19. 10. 2015