Logo HŽ

Ensemble Ricercata – Post Scriptum

Tohtoročná sezóna rozhlasového rezidenčného súboru Ensemble Ricercata pokračovala po prázdninovej prestávke koncertom s názvom Ligeti + (23. 9.), konfrontujúcim známy klavírny opus maďarského majstra s novými kompozíciami slovenských skladateľov.

Druhý z jesenných koncertov Ensemble Ricercata (28. 10.) sa odohral pod hlavičkou študentského festivalu Orfeus, s ktorým mal spoločné pripomenutie si výročí úmrtia Ivana Paríka a Tadeáša Salvu. Bol však oveľa viac „ricercatovský“ ako „orfeovský“ ‒ jednak tým, že na ňom nezneli žiadne študentské skladby, no predovšetkým nezameniteľnou atmosférou živého kontaktu publika s hudobníkmi. Názov bol zvolený výstižne, a to nielen preto, že známa skratka obsahuje iniciály priezvísk oboch skladateľov. Hudobníkom okolo Ivana Šillera sa podarilo aspoň čiastočne naštrbiť mýtus o tom, že ak zomrie slovenský skladateľ, stíchne aj jeho hudba a vytratí sa zo širšieho povedomia.

Parík a Salva bývajú spájaní ako výrazné osobnosti avantgardy 60. rokov, stojace v opozícii voči akademizmu ich učiteľa Moyzesa. Tým sa však podobnosti viac-menej končia, Salvova tvorba sa, aj vďaka štúdiám v Poľsku, uberala trocha inými cestami než Paríkova. Predvedená hudba poukázala na odlišnosť ich temperamentov a tiež na vývoj, ktorým prešla v období medzi 60. až 90. rokmi. Najstaršie uvedené kompozície ‒ Paríkova Sonáta pre klavír sólo (1966) a Salvova Burleska pre sólové husle (1970) ‒ boli prejavom silnej vôle oboch autorov nadviazať na dobové avantgardné trendy a na pomerne malej časovej ploche ponúknuť veľmi koncentrovanú a expresívnu výpoveď. Aspoň v takomto duchu som vnímal Burlesku v interpretácii Milana Paľu s typickými atribútmi hry tohto skvelého huslistu. A hoci webernovské štruktúry Paríkovho diela zneli v precíznom naštudovaní Ivana Šillera výrazovo striedmejšie, Sonáta ako celok zapôsobila presvedčivo a svojou stručnosťou aj mimoriadne kompaktne a sviežo.

Smerom k súčasnosti sa reč oboch skladateľov stávala prístupnejšou. Istý posun bolo cítiť v krásnej, zvukovo podmanivej Paríkovej Sonáte pre violu sólo (1983), no ešte výraznejšie sa prejavil v Dvoch áriách na fragmenty textu Stabat Mater pre soprán a klavír (Helga Varga Bach, I. Šiller) z roku 1988. Snahy o redukciu a sprehľadnenie štruktúry (opäť reakcia na procesy prebiehajúce v tom čase u mnohých ďalších skladateľov) však u Paríka do istej miery smerujú k romantickej expresivite a pátosu. Inak je to v neskorej tvorbe Tadeáša Salvu. Prelúdium a fúga pre klarinet, violončelo a klavír a Slovenské concerto grosso č. 4 pre flautu, klarinet, husle, violončelo a klavír pochádzajú zo záveru skladateľovho života a ich najcharakteristickejšou črtou je priam neuhasiteľne vitálna rytmická pulzácia.

Celkom symptomatické bolo v tomto zmysle záverečné Concerto grosso, ktorého tri časti si boli navzájom veľmi podobné, plné nezastaviteľnej, takmer detsky bláznivej polyrytmie. Svojím folklórnym nádychom táto hudba asociovala Stravinského, no akoby obráteného „dolu hlavou“, rozsekaného na kúsky a potom hravo a kreatívne znova poskladaného. Ivan Šiller a Milan Paľa spolu s flautistkou Ivicou Gabrišovou, klarinetistom Ronaldom Šebestom a violončelistom Andrejom Gálom muzicírovali jedna radosť; najmä z dvojice sláčikárov sršala energia, z ktorej mohli mať radosť okrem ľudí prítomných v štúdiu aj poslucháči Rádia Devín a tiež Českého rozhlasu. A pripomenúť Salvu a Paríka aj u našich západných susedov určite nebolo na škodu...




Aktualizované: 27. 11. 2015