Logo HŽ

Stará hudba na periférii?

Nedávno som sa vrátil zo Španielska. V súvislosti s touto krajinou sa v eurozóne často skloňuje slovo kríza. O krízu kultúry však určite nejde. Cyklus starej hudby v madridskom Auditorio nacional v aktuálnej sezóne ponúkne Jarousského, Savalla alebo Biondiho. Na Slovensku sa naproti tomu stará hudba ocitla na zvláštnej periférii.

Na periférii záujmu publika ani kvality interpretačných výkonov, našťastie, určite nie. Len v decembri odohrali obidva slovenské súbory starej hudby Musica aeterna (um. vedúci Peter Zajíček) i Solamente naturali (um. vedúci Miloš Valent) približne desiatku zaujímavých koncertov. Aeterna, ktorá na jeseň reprezentovala slovenské interpretačné umenie v Argentíne,  uviedla v Pálffyho paláci na Zámockej ulici tematický cyklus Stará hudba 2014, tentokrát zameraný na Antiku v baroku, na ktorom sa okrem zriedkavo uvádzaných či neuvádzaných diel (Leclair, Locatelli, Porpora, Matteis, Conti, Corelli, Händel) predstavila aj trojica slovenských sopranistiek Martina Masaryková, Helga Varga BachováAneta Hollá.

     Nehovoriac o tom, že v „medzičasí“ pripravilo Centrum starej hudby pod vedením Petra Zajíčka a v spolupráci so Slovenským rozhlasom koncertnú produkciu opery Beňovský alebo vyhnanci z Kamčatky (dirigent Marián Lejava), ktorá zaznela v novodobej premiére. Zabudol som na niečo? Ale samozrejme: v Aeterne (i v Solamente) dostávajú pravidelne priestor mladí perspektívni hudobníci (Peter Zelenka, Jana Zelenková, Adam Szendrei, Tomáš Kardoš), čím Peter Zajíček a jeho kolegovia robia to, čo prakticky od začiatku svojej existencie: suplujú deficity slovenského odborného hudobného školstva, ktoré si len príliš pomaly uvedomuje, že ignorovaním tohto interpretačného smerovania oberá svojich študentov o jednu z možností uplatnenia. A tak sa naši študenti zabývavajú vo Viedni, Bazileji či Amsterdame, čo je určite fajn. Ale budú sa chcieť vrátiť naspäť? Pochybujem. Nezasvätenému pozorovateľovi by sa i tak mohlo zdať, že scéna starej hudby na Slovensku kvitne, tento stav je však výsledkom dlhodobo neudržateľného idealizmu niekoľkých jednotlivcov a trestuhodným mrhaním talentov.

     Zrelí umelci (na rozdiel od susedného Česka u nás úplne absentuje generácia Luksa, Štryncla či Semerádovej) demokraticky súťažia o granty so svojimi študentmi, pripravujú koncerty a festivaly takpovediac na kolene bez stabilného zázemia (finančného, organizačného či priestorového) a aj po desaťročiach bádania, nahrávania, koncertovania a oceňovaných medzinárodných spoluprác sa každý rok opäť ocitajú v bode nula. Bez istoty či perspektívy plánovať svoju prácu v dlhodobom časovom horizonte, handlujú sa o honoráre a zahanbene vysvetľujú zahraničným kolegom, že na Slovensku je to proste tak. Prosím, v krajine s veľmi nejasným povedomím o hodnotách v hudbe nehovorme o dopyte, ponuke a trhu. (To je možné v Nemecku, s fungujúcimi agentúrami, sieťou koncertných cyklov a festivalov.) Zatiaľ protežovaný komorný orchester žije zo svojho mena a ďalej obohráva obohraný repertoár. Pardon, skoro by som zabudol na cyklus Stará hudba v Slovenskej filharmónii. Napriek tomu, že profesor Lapšanský po legendárnom prepustení Aeterny sľuboval jeho obohatenie o nových interpretov, v skutočnosti si štyri podujatia ročne (na čo je azda pomenovanie cyklus príliš honosné) delia rovným dielom Aeterna a Solamente (tento rok bola Rybova omša so Solamente preložená do veľkej sály), čo im samozrejme prajem.

     O koncepčnom riešení by však bolo možné hovoriť, ak by tieto hosťovania v Redute poskytli bázu na projekty, ktoré súbory v rámci vlastných komorných cyklov neutiahnu. Väčšie inštrumentálne, oratoriálne diela, či nebodaj operu... Tak tomu, žiaľ, ale nie je. Akoby i mohlo, keď dramaturgičkou (nedávno som bol usmernený, že administrátorkou) takzvaného cyklu je niekto, kto starej hudbe nielenže nerozumie, ale ho vlastne ani nezaujíma. Inak si neúčasť na vlastných podujatiach totiž vysvetliť neviem. Solamente naturali to medzičasom dotiahli na takmer dve desiatky diskov. Medzi posledné tituly patrí v tomto čísle recenzovaná Zbierka Anny Szirmay-Keczer (po decembrovom koncerte v rámci cyklu Musica Poetica da Camera v SNG, na ktorom zaznela Zbierka z Lubeníka tipujem, že pokračovanie edície Pavian Records je na spadnutie), ktorá sa aktuálne teší dvom nomináciám Radio_Head Awards. K čerstvým titulom patrí tiež  Mozartov Klarinetový koncert a diela Juraja Družeckého s vynikajúcim Charlesom Neidischom a súborom Clarimonia pre Rozhlas v Brémach. Nie je to tak dávno, čo sa v zahraničí objavili nahrávky raritných opier Catela a J. Ch. Bacha pod taktovkou Didiera Talpaina.

     Má zmysel pokračovať? Určite áno. Začiatkom decembra odohrali hudobníci Miloša Valenta – možno povedať, že už tradične – Bachovo Vianočné oratórium v Marburgu, po ktorom nasledovalo efektné händlovské gala s Helgou Varga Bachovou a vynikajúcim Tomášom Šelcom v Moyzesovej sieni. V Redute sme sa medzičasom mohli potešiť vhodne naplánovaným Rekviem a do nového roku sme vstúpili radostne opernými áriami. Musica rara, nová (ale to by bolo na ďalší článok), ale najmä stará, nemá na Slovensku rozhodne na ružiach ustlané. Dobrou správou je pokračovanie cyklu Kantáty so Solamente, najbližší koncert (Bach-Messiaen) bude 30. mája a predstaví sa na ňom v zahraničí pôsobiaca slovenská organistka Monika Melcová. A začiatkom júna sa možno tešiť na jubilejný, už 20. ročník Dní starej hudby. „Uvedomil som si, že hrať v zahraničí, kde všetko funguje, by bolo asi príliš jednoduché. Vytvoriť doma niečo vlastné je skutočná výzva,“ povedal mi nedávno Miloš Valent. Výzva pre idealistov s evidentnými sklonmi k masochizmu. Zatiaľ takých máme, neviem ale, či sa zástupcovia štátnych kultúrnych inštitúcií na to príliš nespoliehajú. Dokedy?




Aktualizované: 23. 02. 2016