Logo HŽ

Allegretto Žilina 2015

13. 4. – 18. 4. 2015, XXV. ročník, Dom umenia Fatra Žilina, Hudobné centrum

Aj keď sa to zdalo nemožné, na nový názov žilinského festivalu sme si rýchlo zvykli. Allegretto 2015 ostáva tradičnou jarnou festivalovou lahôdkou pre žilinské publikum, odchované ročníkmi Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia. Mladí koncertní sólisti, ktorí sa na medzinárodných interpretačných súťažiach prebojovali na najvyššie priečky, predstavujú solídnu záruku špičkového výkonu i zaujímavej dramaturgie a ich výkony od prvých ročníkov zaznamenáva Slovenský rozhlas. Jubilejný 25. ročník festivalu ponúkol niekoľko beznádejne vypredaných koncertov a pokiaľ si malý festival udrží vyprofilované dramaturgické portfólio, môže obstáť v konkurencii veľkých hráčov. Allegretto si uchovalo aj tradíciu malých festivalových cien, ktorými chce pozvaných umelcov obrazne povedané „pozdržať“ u nás trochu dlhšie a priviesť ich späť na slovenské alebo české pódiá. O tom, kto získa cenu, už nerozhodovala medzinárodná porota, ale nezávislý voľný orgán zložený zo zástupcov hudobných inštitúcií a dramaturgov festivalov, ktorí si hľadali vhodných sólistov pre svoje podujatia.

V Žiline zvíťazil Josef Špaček

Otvárací koncert (13. 4.) patril Janáčkovej filharmónii Ostrava s maďarským dirigentom Gergelyom Madarasom, ktorého príbeh je nesmierne pozoruhodný: ako 17-ročný založil v Budapešti vlastný komorný orchester, po troch rokoch odišiel do Viedne, študoval kompozíciu, husle i flautu, zvíťazil na viacerých dirigentských súťažiach, asistoval Pierrovi Boulezovi... Na žilinskom koncerte bol spoľahlivou oporou sopranistke Andrei Vizvári v áriách z Mozartových (Mitridate), Verdiho (Rigoletto) či Belliniho (Puritáni) opier. Vokálny prejav absolútnej víťazky medzinárodnej súťaže Trofeo La Fenice bol zrelý, farebne príjemný vo všetkých polohách, pohyblivý a zvučný aj v náročných koloratúrnych pasážach. Andrea Vizvári sa predstavila ako speváčka s príjemným hereckým prejavom citlivo dávkovaným v pódiových kreáciách, šarmantná, až koketná v koloratúrach. Rovnako bezpečne spolupracoval orchester Janáčkovej filharmónie s Madarasom aj v Koncerte pre husle a orchester e mol op. 64 Felixa Mendelssohna Bartholdyho, ktorým v Žiline zvíťazil Josef Špaček. Energický tón s dokonalou intonačnou istotou vo všetkých polohách skvelého francúzskeho nástroja z 19. storočia bol jeho trvalou devízou.

Špaček dielu dodal nedefinovateľný hrdinský rozmer, novú lyriku s dramatickým nádychom, no tiež pódiovú eleganciu. Josef Špaček, momentálne azda najobdivovanejší český huslista mladej generácie, ktorý vyrástol na vynikajúcich vzoroch domácej scény (Suk, Hudeček, Šporcl, Ženatý), sa už ako 25-ročný (s diplomom od Itzhaka Perlmana z Juilliard School v jednom a s laureátstvom zo Súťaže kráľovnej Alžbety v druhom vrecku) stal koncertným majstrom Českej filharmónie a bolo skvelé, že prišiel aj do Žiliny. Gergely Madaras však naplno vypustil svojho dirigentského „džina z fľaše“ až v Kodályho Tancoch z Galanty. Tam mohol rozihrať majstrovskú hru farieb a tanečných rytmov, akési uhorské pokračovanie slovanských tancov v duchu Kodályho šťavnatej, z folklóru prameniacej muzikality. Vďačná a efektná skladba na záver, dobre vytypovaný kus do finále jeho žilinského vystúpenia... O Janáčkovej filharmónii jej súčasný šéfdirigent Heiko Mathias Förster tvrdí, že má „enormný hudobný potenciál“. Na úvodnom koncerte to bolo cítiť...
Utorkové popoludnia na festivale patria najlepším slovenským konzervatoristom. Na koncerte víťazov z piatich slovenských konzervatórií som s potešením zaregistrovala pár pozoruhodných výkonov v speváckom odbore. Napríklad áriu Bartola z Mozartovej Figarovej svadby v podaní barytonistu Juliána Kupku (Bratislava) či mezzosopranistku Katarínu Porubanovú (Bratislava) s Romancou Georgesa Bizeta. Za zmienku stojí aj výkon violistu Emila Hasalu (Topoľčany) v Hindemithovej Sonáte č. 4 alebo kontrabasová Tarantella od Bottesiniho v podaní Erika Hasalu (Bratislava). Finále koncertu strhujúco vygradoval ambiciózny virtuózny klavirista Miloš Bihári (Bratislava) s Chopinovou Baladou F dur. Kým sa mladí z tohto levelu prepracujú cez medzinárodné sito na večerné pódium Allegretta, uplynie ešte mnoho dní...

Muchovci s Mozartom
i Šostakovičom

Prvá polovica koncertu 14. 4. patrila novej vlne slovenských kvartet. Mucha Quartet (Juraj Tomka, Andrej Baran, Veronika Prokešová, Pavol Mucha) šli v Žiline naplno. V repertoári, ktorý si súbor buduje, je tvorba dvoch velikánov Mozarta a Šostakoviča hlavnou „potravou“. Bez ich odkazu sa neuplatní žiadne kvartetové teleso. Okrem toho sú ich diela malými hudobnými drámami, takže zvládnutím každého nového sa súbor stáva zrelším, silnejším v hĺbke výrazu aj technike. Na Mozarta i Šostakoviča zaiste treba odlišné interpretačné prístupy. Takto postavený repertoár svedčí o cielene konfliktnej dramaturgii a zrejme išlo o snahu vytvoriť maximálny kontrast v rámci vystúpenia. Riešenie bolo istým spôsobom brilantné – v Mozartovom Sláčikovom kvartete č. 14 G dur „Jarnom“ sústredný zvuk, precíznosť nástupov, štýlová priezračnosť a dialogické nadväznosti medzi jednotlivými hráčmi kvarteta. Zároveň nevyhnutná ľahkosť, spoločný dych a zmysel pre jemnôstky hudobného vtipu, súhra pri „škovránčích“ radovánkach či v pasážach sekvencií. Bolo čo počúvať, keďže „Muchovci“ poskytli vynikajúci obraz o stave ich momentálneho chápania mozartovskej literatúry pre 4 sláčiky. V istom zmysle by to isté mohlo platiť aj o výkone v Šostakovičovom 5-časťovom Sláčikovom kvartete č. 9 Es dur op. 117, v ktorom skladateľ podal osobné svedectvo z roku 1964. Pribudli celkom nové výrazové akcenty, drsný dramatizmus, súbor zvláštnych stopových prvkov: židovské melódie, pochod, chorál, fúga, recitatívne úseky plné dynamickej sily, vášeň pretvorená na symfonizujúci ťah, najmä v poslednej časti. Virtuózne zahraná Šostakovičova Polka ako prídavok, ironická a sarkastická, len oddialila sumarizujúci pocit, že Mucha Quartet v Žiline podali hviezdny výkon.
V druhej časti večera sme sledovali precízne zohraté poľské Duo MagDuś. Videli aj počuli sme radostné, oduševnené muzicírovanie, v ktorom klaviristka Magdalena Wojciechowska so saxofonistom Bartekom Duśom priam menili svoje hudobné kabáty podľa diel skladateľov: v Sonáte pre altový saxofón a klavír Williama Albrighta, Suite populaire espagnole Manuela de Fallu či v úprave Mojej matky husi Mauricea Ravela. Aj z krátkeho polorecitálu bolo možné vytušiť, že hudobný výraz je v interpretácii Dua MagDuś silnou položkou; ním posvätili definitívne tvary hudobných myšlienok rozmanitej kompozičnej štruktúry. Scénické prvky pridali originálnej Albrightovej sonáte netušenú hĺbku. V časti, ktorú skladateľ venoval mŕtvemu priateľovi, sa saxofonista chrbtom odvrátil od klaviristky a lyrický úsek s hlbokou reflexiou znel v duchu pietneho aktu. V závere sa však zmyselná živelnosť tejto saxofónovej panorámy vrátila do osvedčených technických koľají. Aranžmán Fallovej suity dostal ohnivý temperament, v ničom nezaostala ani Ravelova rozprávočka. Muzikalita dvojice, súlad v interpretačnom názore a v nemalej miere jemné dávkovanie ilustratívnej opisnosti melodických úsekov dodali aj záverečnej skladbe punc výkonu, ktorý potešil publikum.
Organ verzus bicie

Streda 15. 4. patrila organu a bicím nástrojom. Zdanlivo nesúmerné spojenie diametrálne odlišných nástrojov na jednom koncerte sa napokon ukázalo ako rafinovaná fúzia viacerých zvukových prvkov, ktoré obsahuje repertoár francúzskeho hráča na bicích Alexandra Espereta. Za organovým pultom zasa excelovala Anna-Victoria Baltrusch z Nemecka. Stavbou i zvukovými parametrami je organ od marimby vzdialený, hoci v niektorých prearanžovaných skladbách pripomínala marimba organ. Anna-Victoria Baltrusch je laureátkou viacerých súťaží v Nemecku a vo Veľkej Británii. V Žiline ponúkla ukážkový, chronologicky zostavený program (N. Bruhns, J. S. Bach, A. P. F. Boëly, M. Duruflé, J. Laukvik). Organové skladby od polovice 17. storočia až po súčasnosť boli panorámou vývoja skladateľskej rétoriky typických organových foriem: prelúdia, fúgy, tokáty. Prirodzená muzikalita, cit pre štýlové posuny a technická bezpečnosť umožnili interpretke sústrediť pozornosť na celok a hľadanie istota registrov, ktoré skladbám dodali plasticitu a jemný kontrast. Jej silnou stránkou bol zmysel pre detailnú dynamiku a zreteľná kresba polyfonickej linearity.
Alexandre Esperet je síce špecialistom na marimbu, no zároveň je hráčom veľkého spektra možností, ktoré mu poskytuje svet bicích nástrojov. Jeho univerzálnosť mu prináša mnoho cenných podnetov a formát polorecitálu nemusí odhaliť potenciál jeho výnimočných schopností. V Žiline sa sústredil na marimbové aranžmány Bachových skladieb – Sonáty pre husle č. 1 g mol a dvoch Prelúdií zo Suít č. 1 G dur a č. 3 C dur. Popri tom zamiešal do prevažujúcej marimbovej časti koncertu magické  nokturno In a Landscape Johna Cagea, skladbu Merlin Andrewa Thomasa a neprekonateľné Xenakisove Rebonds B pre súpravu bicích. Ak by som niečo Esperetovi jemne vytkla, tak snáď príliš veľa „marimbového“ Bacha, aj keď zážitky hráča na bicích interpretujúceho sláčikové skladby barokového génia musia byť úchvatné. Esperetovo bravúrna exhibícia v Xenakisovi však priniesla na pódium výbušný svet súčasnej hudby, ktorý okamžite „premazal“ zážitky z krehko znejúcej bachovskej marimby. A napokon prídavok: na pódium vybehol ten istý Alexandre Esperet, no zrazu sme ho videli a počuli celkom inak. Smiali sme sa na brilantnej pantomimicko-hereckej etude, zároveň perkusívnej skladbe pre telo, fiktívne bicie, keď predvádzal netušené možnosti narábania s rukami, hlavou a celým telom, nielen postojačky, ale aj ležmo či padajúc neznámo kam...
Melánia PUŠKÁŠOVÁ


Bergs, Barragán
a Sinfonietta Bratislava

Na piatkovom koncerte (17. 4.) sa ako sprevádzajúce teleso zahraničných sólistov predstavil komorný orchester Sinfonietta Bratislava pod vedením Pavla Bogacza ml. Pre mladé zoskupenie zložené z hráčov slovenských a českých orchestrov to bola na festivale Allegretto premiérová príležitosť.
Obidve časti programu otvorilo ich samostatné vystúpenie. Na úvod zaznela kompozícia pre sláčikový orchester Adonisov zrod od Petra Zagara – hudobne naratívne, nie však nadmieru popisné stvárnenie mytologického príbehu o krásnom mladíkovi narodenom z kmeňa stromu. Sinfonietta Bratislava ho naplnila sýtym zvukom sláčikov a vložila sa doň s ľahkosťou a nadšením hudobníkov, ktorých citeľne „baví“ spolu hrať. Nasledujúci Koncert pre violončelo a sláčikový orchester „Presence“ lotyšského skladateľa Pēterisa Vasksa bol však pre nich už o niečo tvrdším orieškom. Dielo mimoriadne náročné na súhru, najmä v motoricky plynúcej rýchlej strednej časti, ale tiež v prevažujúcich meditatívnych pasážach, by si pri uvádzaní bez dirigenta pre optimálne vyznenie zrejme vyžadovalo dlhší skúšobný proces so sólistom, než bolo možné pred festivalom zrealizovať. Snaha udržať sa technicky pohromade šla tak na viacerých miestach na úkor výrazu a vo výsledku ubrala svoj diel aj sprostredkovaniu duchovného rozmeru skladby. Mladý violončelista Kristaps Bergs (pôvodom z Lotyšska, momentálne študujúci vo Viedni) k svojmu partu pristúpil s veľkou pokorou, jeho dobré technické dispozície odkryli najmä dve rozsiahle sólové kadencie. Jediným prekvapením bolo, keď vokálny vstup, v partitúre predpísaný priamo sólistovi, prenechal speváčke spievajúcej z balkóna.

Slovenská premiéra Vasksovho violončelového koncertu, poctená aj prítomnosťou autora, bola napriek spomenutým výhradám zaujímavým obohatením festivalu a ukázala, že aj súčasné diela majú v jeho dramaturgii svoje miesto.
Po prestávke sa pred Sinfoniettu Bratislava na chvíľu postavili sólisti z jej vlastných radov (huslista Pavel Bogacz ml. a violista Martin Petrík). Hravú atmosféru bezstarostného muzicírovania navodilo trojčasťové Divertimento (Serenáda č. 4) H. 2015 od Bohuslava Martinů, ktoré je vlastne malým dvojkoncertom pre husle, violu a komorný orchester v neobarokovom duchu. Charakterovo naň plynule nadviazalo Klarinetové kvinteto B dur op. 34 od Carla Mariu von Webera v koncertantnej verzii pre klarinet a sláčikový orchester (pôvodne sláčikové kvarteto). Španielsky klarinetista Pablo Barragán si už od prvých tónov získal publikum svojou strhujúcou muzikalitou, ľahkosťou vyžarujúcej z technickej brilancie a zároveň vysokou kultúrou tónu (obzvlášť pôsobivé bolo „vzduchové“ poňatie piana na hranici počuteľnosti). Pomerne odvážne zvolené rýchle tempá boli tiež stávkou na správnu kartu a Barragánovu interpretáciu robili doslova elektrizujúcou, o čo sa zároveň pričinil aj sympatický entuziazmus hráčov súboru. Ako prídavok zaznela celkom na záver ešte tradičná španielska uspávanka v sólistovej úprave pre klarinet a orchester.
Juraj BUBNÁŠ

Do Žiliny presto,
v Žiline allegretto

Tak by sa dal stručne charakterizovať môj štvrtkový presun a následný tempový zlom počas troch dní na 25. ročníku Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia v Žiline, kam sa vraciam pravidelne a celkom rád. Vynikajúci mladí interpreti (ktorí by mali lákať dramaturgov slovenských orchestrov ako osy na med, no zatiaľ pribúdajú najmä českí, po Pražskej jari najnovšie Ostrava) a komorná atmosféra podujatia (a vlastne i mesta) vytvárajú ideálne podmienky na čas s hudbou. Škoda, že sa zatiaľ nedarí festival viac posunúť do mesta, napríklad prostredníctvom predkoncertných stretnutí v Artfore, len na skok od Domu umenia Fatra alebo spoluprácou so Stanicou Žilina-Záriečie, čo by mohlo podujatiu priniesť aspoň na niektoré koncerty nové publikum. Nasledovaniahodnou novinkou bola prítomnosť súčasných skladateľov, Petra Zagara a charizmatického Pēterisa Vasksa, človeka hlbokej spirituality a úprimnej viery, stretnutie s ktorým (okrem výkonu fenomenálneho klarinetistu Pabla Barragána) patrilo medzi moje najintenzívnejšie žilinské zážitky. Prvá časť Klasickej symfónie Sergeja Prokofieva v podaní Štátneho komorného orchestra Žilina (16. 4.) zaznela, akoby ju ruský skladateľ skomponoval len včera. Nemám, žiaľ, na mysli sviežosť predvedenia. Skladba, ktorá by mala byť repertoárovým kusom, pôsobila dojmom narýchlo nahodenej skice s technickými nárokmi, ktorej sa hráči ako orchester v podstate len vyrovnávali. Bulharský dirigent Rossen Gergov si dokázal od hudobníkov vynútiť Allegro (azda o niečo rýchlejšie ako predpísané v partitúre), no con brio ostalo v tejto skladbe definitívne za dverami žilinského Domu umenia Fatra.

Výsledok bol pomerne ťažkopádny a neistý, najmä od prvého sóla flauty, ktorej odpovedajú hoboje s klarinetmi, zvuk sekcie huslí nemal skoro žiadny objem (vedľajšia téma, označená con eleganza takmer bolela) a dychové nástroje (zvlášť lesné rohy v rozvedení) ladili pričasto len približne. Jedinou výnimkou boli azda sóla klarinetov (v repríze i hobojov), no ľahkosť, hravosť, irónia a komunikácia medzi hráčmi v hudbe, ktorá má pre mňa viac komorné ako symfonické kvality, väčšinou chýbali. Človek si tak akosi nevychutnal ani Prokofievove „haydnovské fóry“, ako napríklad po úvodnom predstavení hlavnej myšlienky v D dur jej zopakovanie vo „vzdialenom“ C dur. Larghetto tento dojem čiastočne napravilo, no z husľového sóla (pp molto dolce), ktoré sa ľahučko a mysteriózne vznáša nadol od a3, som vnímal najmä šúchanie vlasca po strune. Škoda. Pomerne presvedčivo vyznela krátka Gavota (s pekným sólom hobojov v oktávach nad zádržou na tóne G v strednom diele), bola relatívne bezproblémová a takmer by som povedal, že i elegantná. Finále (Molto vivace) malo najmä v rozvedení viaceré z necností, zmienených pri prvej časti, no skladbu viac-menej so cťou uzavrelo. Medzi veľmi príjemné festivalové zážitky v rámci pobytu v Žiline pre mňa patril Françaixov Koncert pre fagot a 11 sláčikových nástrojov v interpretácii mladého českého umelca Jana Hudečka. Duchaplné „neodielko“ z roku 1979, určené pre francúzsky basson s ľahkým a nazálnym tónom vo vysokom registri, ktorého vznik by som určite tipoval o niekoľko dekád skôr, obsahovalo tie výrazové kvality, ktoré mi v Prokofievovi chýbali. Po dvoch taktoch úvodu anticipujúcich pomalú časť (Grave s nostalgickou kantilénou) uchopil sólista svoj part v úvodnom Allegro moderato nielen s potrebným technickým nadhľadom (skoky), ľahkosťou (početné pasáže), ale i s dávkou nevyhnutnej hravosti a šarmu. Tieto kvality preukázal i v 2. časti (Scherzando), kde skladateľ v 6/8 takte doslova žongluje s tanečnými idiómami (waltz, foxtrot). Podobný charakter mal z interpretačného hľadiska i „cakewalk“ vo finále s pekelnými kaskádami nie úplne intonačne bezproblémových šestnástin, ktoré sólista pálil do publika s očividným pôžitkom za pomerne spoľahlivej asistencie hráčov ŠKO Žilina. Tých táto komorná avantúra, ktorá by k dokonalosti určite potrebovala ešte nejaké to skúšanie, evidentne bavila. A bavila i publikum.


Po prestávke dostal viac priestoru dirigent v stvárnení populárnej Mendelssohnovej predohry Hebridy. Orchester pod jeho taktovkou ponúkol plný vyvážený zvuk ktorého predzvesťou bolo známe úvodné unisono fagotov, violončiel a kontrabasov, nad ktorým sa počnúc klarinetom postupne „rozsvecujú“ drevené dychové nástroje. Keď „obsedantný“ motív, z ktorého je vytvorená hlavná myšlienka, prebrali sláčiky, začali, ktovie prečo, skracovať poslednú štvrťovú notu, čím vznikol na niekoľko taktov pocit akejsi krátkodychosti. Veľmi pekne vyzneli vedľajšia myšlienka v sýtom zvuku fagotov a violončiel prifarbených klarinetmi, fanfáry dychov i „vlnenie“ a „šumenie“ šestnástin v sláčikoch v rozvedení. Naproti tomu con forza klarinetov a fagotov mohlo byť ostrejšie a odvážnejšie a spočiatku sľubné staccato e leggiero v tutti trochu krívalo. Celkovo možno skonštatovať, že tento výlet na Hebridy nebol nijako objavný, no v zásade vcelku príjemný. Vyvrcholením večera bolo vystúpenie domáceho huslistu Karola Daniša, ktorý sa predstavil v známom Husľovom koncerte č. 1 g mol op. 26 Maxa Brucha. Mladý umelec vládne bezproblémovou technikou (septoly a ďalšie nepravidelné delenia v 1. časti, trilky, dvojhmaty, akordy i pasáže zvládol bez záváhaní, „brahmsovské“ finále s drobnými zakolísaniami), jeho subtílnejší tón (môže byť otázkou nástroja) sa však nie vždy dostatočne presadzoval v orchestrálnom tutti a na niektorých miestach vznikal i dojem forsírovania. K najkrajším a najmuzikálnejším patrilo v jeho podaní zasnívané lyrické Adagio. Páčilo sa mi tiež, že Karol Daniš nepatrí k sólistom, ktorí si za každú cenu „idú svoje“, ale pozorne načúval orchestru a snažil sa naň reagovať. Na druhej strane mi u introvertne pôsobiaceho umelca, ktorý tak trochu kráča v šľapajách Dalibora Karvaya (pedagógovia Jozef Kopelman, Boris Kuschnir, orientácia na mainstreamový repertoár i estetika hry), chýbalo viac individuality a osobnej charizmy. Ak sa bude chcieť presadiť v množstve vynikajúcich huslistov, ktorí si zvolili podobnú cestu, tieto kvality sa budú u neho musieť prejaviť výraznejšie.

Čajkovskij s Kamdzhalovom

Záverečný koncert festivalu Allegretto patril vlaňajšiemu držiteľovi Ceny hudobnej kritiky, v Nemecku pôsobiacemu bulharskému dirigentovi Yordanovi Kamdzhalovovi, ktorý sa na festivale predstavil so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. Už od prvých taktov Čajkovského Polonézy z opery Eugen Onegin, ktorá na mňa neurobila žiadny zvláštny dojem, bolo zrejmé, že sála Fatry je – napriek rozšíreniu pódia – na takéto obsadenie primalá. A to bola sekcia kontrabasov zredukovaná na troch hráčov (!), čo sa podpísalo na zvukovej vyváženosti Čajkovského symfónie. Ešte pred ňou však zaznel Chopinov Klavírny koncert č. 1 e mol op. 11 s ukrajinským sólistom Antoniim Baryshevskyim. Jeho Chopin bol čistý a priezračný, elegantný, bez pátosu, no i bez výraznejších emócií. Najmä 1. časti chýbal spoločný ťah a rozpadala sa na sled sólových a orchestrálnych epizód. Značný podiel mal na tom aj orchester, ktorého hra sa pohybovala medzi ťažkopádnou hrmotnosťou v tutti a nevýraznosťou s viacerými nepresnosťami pri sprevádzaní sól.

Dojem zo zvyšných dvoch častí koncertu bol lepší, no vrcholom dramaturgie sa jednoznačne stala Čajkovského Piata symfónia, ktorá prekryla všetky ostatné dojmy z večera. Pod taktovkou Kamdzhalova sa hráči rozhlasového orchestra vypli k nadštandardnému výkonu. Od pochmúrneho úvodu k triumfu vo finále „symfónia troch valčíkov“ žila a pulzovala zbavená akejkoľvek rutiny a bezvýhradne pohltila pozornosť všetkých prítomných v sále. „Prečo predvádzať publiku svoje vlastné súženie, keď je všetko v hudbe? Naučil som sa hrať Čajkovského hudbu tak, ako ju napísal a môžem vás uistiť, že to úplne stačí,“ napísal dirigent Pierre Monteux. A ja si myslím, že to v sobotný večer fungovalo nejako takto. Všetci boli ponorení v hudbe a to úplne stačilo...
Andrej ŠUBA




Aktualizované: 08. 02. 2016