Logo HŽ

KRAA!

2. ročník festivalu skutočne súčasnej hudby, a4 Bratislava, 17. 4.

Skutočne súčasná...? Existuje viacero dobrých dôvodov, prečo sa na tomto mieste vyhnúť nikdy nekončiacej polemike o tom, ktorá hudba je tá naozaj súčasná. Aj preto, že to, čo odznelo na v poradí druhej prehliadke slovenskej experimentálnej hudby, vyvolávalo otázky trocha iného druhu. Tie akosi automaticky vyplynuli z porovnávania s mimoriadne zaujímavým a úspešným minuloročným pilotným podujatím, ktoré prišlo ruka v ruke s uvedením rovnomenného (a v slovenskom kontexte celkom unikátneho) internetového portálu.

Oproti minuloročnému gejzíru rozmanitosti, ktorý bol doslova oslavou trvajúcou takmer do svitania, pôsobilo druhé vydanie o niečo skromnejšie. Ani nie preto, že vystupujúcich umelcov a zoskupení bolo tentoraz menej a všetko dianie sa odohrávalo iba na pódiu v hlavnej sále, bez pesničkových „interlúdií“ vo vestibule, no skôr pre prevládajúcu „monotematickosť“ predstavených projektov. Väčšina z nich sa totiž primárne zameriavala na prácu s elektronicky generovaným či spracovaným zvukom (ľudia sklonení nad mixpultom alebo laptopom...) a až na malé výnimky chýbali audiovizuálne projekty a tiež „čistá“ inštrumentálna, resp. vokálna voľná improvizácia (brötzmannovská, gustafssonovská, hautzingerovská, mintonovská...), hoci príklady by sa na našej scéne určite dali nájsť. Preto by mohla vzniknúť otázka o reprezentatívnosti takto zostavenej prehliadky. Na druhej strane, usporiadatelia mali na svoj výber pochopiteľný dôvod – prepájanie „tradičnej“ nástrojovej hry s elektronickým médiom (a de facto jej postupné pohlcovanie elektronikou) sa v poslednom čase stalo dominantným fenoménom aj na našej experimentálnej scéne. V tomto zmysle bola prehliadka KRAA! číslo dva reprezentatívnou a predstavila solídnu kvalitu bez výraznejších výkyvov.


Ak som spomenul menšie zastúpenie inštrumentálnej hudby, za zmienku stoja sety, v ktorých hra na nástroji bola nejakým spôsobom (aspoň latentne) prítomná a hľadala si vzťah k svetu elektroniky. Výsledky boli navzájom zásadne odlišné, pričom ich zaujímavosť rástla priamo úmerne s vynachádzavosťou v oblasti zostrojovania vlastných zariadení na tvorbu zvukov. V podaní tvorivého tandemu Wiedermann-Zavarsky hudba plynula takpovediac v „žánrových moduláciách“, čo znamená, že sa prelievala z brikolérskeho podhubia podomácky zostrojených inštrumentov (povestná Wiedermannova „gilotína“) cez svet klasického klavírneho dua až k práci s laptopmi. Druhý spôsob fúzie nástrojov s elektronikou predstavilo trio Námestie republiky, zoskupenie disponovaných hráčov (klávesy, elektrická gitara, bicie) organicky prepájajúcich obe oblasti spôsobom, pri ktorom sa rozdiely postupne stierajú. Ako tretí variant by som spomenul duo Vritti, ktoré síce používa výhradne elektroniku, no koncept jeho hry je vo vznikajúcej štruktúre aj v krajne „akčnom“ fyzickom prístupe k „inštrumentáriu“ silno ovplyvnený práve idiomatikou akustickej voľnej improvizácie.


Závan čerstvého vzduchu pomedzi mraky temných drónov či elektronicky generovaných beatov vnieslo absurdné, dadaisticko-recesistické improvizované kabaretné entrée Ženských kruhov so Samčom. Je skvelé, že Samčove predstavenia – hoci ich vždy charakterizuje niekoľko konštantných prvkov – sú kontinuálne sa odvíjajúcou „work in progress“, ktorej nikdy nechýba kreativita a inovatívnosť. Tentokrát sa v opare z vonných tyčiniek a cez girlandy toaletného papiera prevaľovali fragmenty (patrične „aktualizovanej“) Ľudmily Podjavorinskej aj Jánovho zjavenia, štátna hymna (otextovaná v maďarčine) aj Samčova obľúbená pieseň o milióne forintov a blúznivá narkotická vízia samozrejme opäť vyvolávala u publika nezadržateľné výbuchy smiechu. Postmoderná hravosť bola dovedená za hranicu absurdity a pod jej povrchom tušiť inteligentnú paródiu – možno je to účinný spôsob, ako sa brániť pred absurditami našej doby... Podobný duch vanul aj z razie deštruktívneho komanda My Live Evil. Dvojica saxofonistov v alobalových ohňovzdorných oblekoch v pravidelných intervaloch chrlila na podklade vopred pripraveného soundtracku tony jedovatého noisového kalu. Ich hra je dokonale predvídateľná, ručanie a zavýjanie saxofónov je vždy úplne rovnaké, mení sa len podklad a hlavná téma. Tou bol tento raz frontálny útok na ikony slovenskej scény pop music (pod heslom „Chceme 100 percent slovenskej hudby v rádiách!“) sprítomnené prostredníctvom videosekvencie, ktorá sama osebe pôsobila ako krikľavý sarkazmus a v súčinnosti s výzorom aj prejavom hudobníkov sa efekt ešte znásoboval.
Tvrdá nekompromisnosť by však zrejme vyznievala ako celkom prázdna, keby za ňou nestál kus dobre odvedenej remeselnej práce. To som dokázal oceniť napríklad aj pri drsnom a zvukovo zrnitom sete Tobiáša Potočného (RBNX), ktorý na záver zmietol všetko zariadenie zo stola a okamžite nastalo ticho. Takéto dôrazné uzatváracie gesto je omnoho lepšie ako zbytočné naťahovanie času, keď už bolo všetko povedané...




Aktualizované: 08. 02. 2016