Logo HŽ

NEXT 2015

16. ročník festivalu pokročilej hudby, 25.–28. 11., A4, FUGA Bratislava

Streda: z A4 do FUGY
Odkedy sa NEXT rozrástol na štvordňový formát a prvý večer sa odohráva v klube FUGA, stal sa ešte rôznorodejším, spájajúc nielen rozmanité (sub)žánre súčasnej nekomerčnej alternatívy, ale aj cieľové skupiny. Príkladom tejto rôznorodosti bol už spomínaný prvý večer 16. ročníka, ktorému pred štartom vo FUGE predchádzal mimoriadny koncert v „domovskej“ A4. Členovia improvizačného orchestra Musica falsa et ficta sa pod vedením umeleckého vedúceho Mira Tótha pokúsili vzkriesiť Hexenprozesse Martina Burlasa (ktorý spoluúčinkoval na elektrickej gitare), využívajúc pritom stále sa rozrastajúci arzenál podomácky vyrobených nástrojov. Tie sú na oživenie partitúry, ktorú pred 25 rokmi jediný raz uviedlo zoskupenie Transmusic Comp., vhodné priam dokonale.

Istým problémom pri tejto reinkarnácii bola vizuálna zložka ‒ pôvodné „dobové obrázky z obdobia inkvizície“ sa tvorcovia prirodzene snažili aktualizovať, a tak sa na plátne objavovali groteskne spomalené zábery z protestov proti USA a NATO v Bratislave spred niekoľkých rokov, tváre niektorých slovenských politikov, evokujúc motívy panslavizmu či nostalgie za komunistickou érou. Približne od polovice však už videoprojekcia nepokračovala, ostala vydarená dirigovaná improvizácia s mimoriadne kreatívne zostavenými aj využitými zdrojmi netradičných zvukov, suita zaujímavých a z hudobného hľadiska veľmi účinných epizód (vrcholom bol frenetický pochod nasledujúci po sugestívnej ploche „vokálneho ambientu“). Myšlienková pointa však v podstate unikla. Omnoho jasnejšie čitateľnou sa stala až pri repríze predstavenia na koncerte Albrechtiny venovanom jubileu Martina Burlasa (1. 12.), čomu napomohol autorov sprievodný text. A na tých, ktorí tam dielo zažili po prvýkrát, muselo zaúčinkovať šokujúco...
Po presune obecenstva do FUGY sa začala čisto elektronická časť večera. Matúš Kobolka (alias Bolka) s Kristínou Karabovou prišli so zaujímavým konceptom performance, pri ktorej sa akoby údermi „kúzelníckych paličiek“ (na plochy kontaktných mikrofónov) rozoznievali úryvky toho najrôznorodejšieho hudobného a zvukového materiálu, vopred pripraveného a zreťazeného v laptopoch. Supereklektická zmes zahŕňajúca všetko možné od socialistického popu po indonézsky gamelan dávala okolostojacim takmer neustály prúd dôvodov na smiech, a to nie tak bizarným spájaním nespojiteľného ako skôr groteskne prepiatou teatrálnosťou fyzickej akcie oboch performerov, rýchlosťou a tempom ich improvizácie. Ironizujúca postmoderná hravosť v jednej z jej extrémnych, no pritom zábavných polôh.
Zvyšné tri performance mali viac-menej charakter dídžejských setov, hoci vzájomne veľmi odlišných. Vyslovene intelektuálne pôsobil set poľského umelca Daniela Brożeka, vystupujúceho pod pseudonymom Czarny Latawiec. Veľký oblúk, v ktorom bol každý aspekt zvukovej syntézy pod prísnou kontrolou; „citáty“ organového zvuku či hovoru starého muža v „emigrantskej“ angličtine sa dali interpretovať ako mnohovrstvové symboly. Diskontinuita materiálu a zároveň kontinuita myšlienky boli výrazným kontrastom k nasledujúcemu setu Rakúšana Benzokaia. Ten bol v pravom zmysle setom, sledom (ku koncu už takmer nekonečným) navzájom len voľne súvisiacich skladieb okorenených rituálne deklamovanými textami a v slučkách uzavretým materiálom. Jeho kvality publikum náležite ocenilo, no bezprostrednejšie reakcie vzbudil maďarský samorast Új Bála, typ živelného muzikanta, ktorý v surovom prúde beatu svojho „špinavého techna“ impulzívne otáčal potenciometrami, aby v súlade s bleskovou inšpiráciou naťahoval, ohýbal a inak deformoval zvuky generované jeho zariadeniami. Sympatická priamočiarosť bola dramaturgicky ideálnym polnočným zavŕšením prvého dňa.


Štvrtok: na dlhé lakte...
Štyri vystúpenia druhého dňa festivalu spájali minimálne dve črty. Prvou bola tendencia k širokým oblúkom kontinuálne sa prelievajúceho zvuku. Druhou bola ich nadrozmerná dĺžka, atakujúca limity možností sústredenia sa. A to, že sa vedľa seba stretli štyri projekty s nezanedbateľnou prítomnosťou šumových dronov, zážitku veľmi nenapomáhalo.
Veľmi zaujímavá idea stála za projektom Atom Tone Jiřího Suchánka a Angakoka Thotha, ktorí sa pokúsili previesť výsledky spektroskopie vybraných prvkov periodickej sústavy do zvukovej podoby pomocou digitálnej a analógovej modulárnej syntézy. Spektrálne čiary sa premietali na plátno, prvok za prvkom odhaľovali svoje jemnejšie alebo zrnitejšie zvukové spektrá, krehké ambientné vlnenie kontinuálne prechádzalo zmenami a neviem, či by ktokoľvek, hoci aj pri sústredenom počúvaní, dokázal postrehnúť nejaké analógie medzi prvkami tej istej skupiny. Bol to skôr trocha kabinetný prehľad, akási antológia zvukových stavov, bez vybočení, bez prudších chemických reakcií.
Prudkosť určite nechýbala basgitaristovi Jamesovi Welburnovi a jeho nórskemu spoluhráčovi na bicích Bragemu Tørmænenovi, ktorí odohrali zopár energických čísiel podporených tvrdým a presným metalovým bubnovaním a masívnou dávkou hlukového podkladu. Mám pocit, že práve vďaka nemu sa aj pri virtuozite oboch hráčov a rytmickej i tempovej rozmanitosti (iniciatíva často vychádzala práve zo strany bubeníka) postupne zlievala s prevažne neinštrumentálnym zvyškom programu večera a po istom čase začala nudiť. Podobný problém som vnímal aj pri nasledujúcom prúde „infantilného disca“ projektu Wilhelm Bras Poliaka Pawła Kulczyńského podporeného výdatným používaním parostroja a stroboskopickým blikaním. Nemožno mu uprieť kreativitu, pokiaľ ide o pestrosť a „šťavnatosť“ zvukov a sympatické prvky toho, čo by sa dalo nazvať postmodernou hravosťou s jemne ironizujúcim podtextom. Nič proti chytľavým tanečným beatom a bláznivým „osembitovým“ melodickým linkám ‒ napokon, mladšie vrstvy publika z nich mali náramnú radosť ‒, no súčasťou hry musí byť aj umenie v pravý čas skončiť.


Vrcholom večera mali podľa očakávania byť britskí Nurse With Wound, kvarteto okolo Stevena Stapletona. Ak niekoho prilákalo práve jeho meno, mohol byť prekvapený absolútnou prevahou statického, rituálneho ambientu, ktorého najzaujímavejšou časťou bol krásny a prepracovaný vizuál. Atmosférou sa projekt približoval úvodnej atomárnej spektroskopii, aj keď bol jednoznačne „inštrumentálnejší“. A ani jemu nechýbali „citátové intermezzá“, napríklad jasne identifikovateľné úryvky Bartókových Rumunských tancov v „odcudzenom“ (cimbalovom?) zvukovom háve, vynárajúce sa z vĺn ruchového kontinua. Namiesto irónie z nich vanula silná nostalgia, v mojom prípade ešte viac umocňujúca pocit, že všetko už bolo povedané a dnes sa len „prevára“, alebo v najlepšom prípade kultivuje a zdokonaľuje to, čo sa objavilo v minulosti. Zvyšné dva dni festivalu ma ale, našťastie, dokázali presvedčiť o opaku...

Robert Kolář

 

Piatok: od islandskej recesie po iránsku elektroniku
Piatková paleta vystúpení bola pestrá: Gergő Kováts a jeho interaktívna zvuková inštalácia Improulette pre náhodných hráčov, čisto akustické duo Andrej Gál ‒ Ute Kanngiesser a ich violončelové improvizácie, islandský experimentálny kolektív S.L.Á.T.U.R. a na koniec Ata Ebtekar so svojím elektronickým projektom Sote.
Spolupráca Andreja Gála s nemeckou violončelistkou Ute Kanngiesserovou vytvorila atraktívne duo dvoch špičkových hráčov na tomto nástroji. Koncert som, žiaľ, nemohol vidieť naživo, no z reakcií divákov a z videozáznamu je zrejmé, že to bol jeden z vrcholov festivalu. Zaujímavé bolo aj zoskupenie S.L.Á.T.U.R. Islanďania priniesli na tohtoročný NEXT kus experimentálnej naivity a humoru, ktorý bol veľkým diváckym úspechom. Východiskom ich vystúpenia boli grafické a animované partitúry, ktoré hrali na rôznych vlastnoručne zhotovených alebo upravených nástrojoch, nájdených objektoch, ale tiež na pianíne či na a laptopoch. Väčšina partitúr sa objavila aj na premietacom plátne.

Kreatívny dadaistický koncept animácií obsahoval najrôznejšie formy pohybu určitých predmetov a obrazcov, podľa ktorých šestica členov ansámblu hrala. Každá skladba v sebe niesla viac-menej daný princíp tvorby tónu, ktorý sa interpreti snažili dodržať. Humorné momenty nastávali pri nečakaných zvukových a vizuálnych prepojeniach a z performance, v ktorej hranice medzi recesiou a umeleckým prejavom neboli celkom jasne stanovené. Zaujímavou bola záverečná skladba, v ktorej si poslucháči sami vytvárali výsledný zvuk. Po rozdaní plastových pohárov, ktoré si mal každý priložiť k ušiam, sa pustil zvukový šum a podľa animovaného grafu mohol „filtrovať“ objem počutého zvuku. Bizarne interaktívny koncert Islanďania zakončili nečakaným odchodom zo sály. Skupina niesla dlhú plastovú hadicu, cez ktorú „syčal“ jeden z členov, a prešli pomedzi publikum, potom von z koncertnej sály, mimo budovy, až skončili na chodníku pred budovou YMCA.


Úplne odlišnú koncepciu predstavil iránsky skladateľ elektronickej hudby Ata Ebtekar pod názvom Sote. Počas svojej 20-ročnej kariéry prešiel rôznymi fázami tvorby cez temný ambient až po hardcore elektroniku s jemne orientálnou rytmikou a melodikou. Jeho hlavnou ideou je elektronická hudba tvorená nekonvenčným používaním softvérových oscilátorov, ktorých parametre naživo ovláda prostredníctvom midi kontrolérov. Na festivale ponúkol masívnu basovú elektroniku s agresívne nepravidelnou rytmikou a osobitne rezavými synthovými glissandami. O skvelú videoprojekciu sa postaral Boris Vitázek, známejší pod menom Stix. S Ebtekarom sa stretli až priamo na festivale, no svoju tvorbu si vzájomne vymenili niekoľko týždňov vopred. Projekcia pozostávala z futuristicko-industriálneho 3D prostredia alternatívnej reality, pripomínajúca obývacie priestory, v ktorých sa v rôznych polohách objavovala podoba humanoida. Pohyby animácie opisovali znejúcu hudbu cez frekvenčný senzor. Navyše, Stix naživo improvizoval s určitými parametrami animácie, akými boli napríklad priestorové pohyby kamery a násobenie predmetov. Výsledkom bola dokonalá fúzia progresívnej elektroniky a surrealistickej animácie.


Sobota: nové dimenzie hudby v priestore
Posledný festivalový deň začal poobedným proramom ‒ workshopom hudobníkov z kolektívu S.L.Á.T.U.R. Témou bola islandská experimentálna scéna, grafické partitúry a animácie. Celý ansámbel pozostáva z pätnástich členov, do Bratislavy však pricestovali iba šiesti. Väčšina z nich sú skladatelia, programátori a vizuálni umelci. Animované partitúry prinášajú odlišný princíp „čítania“ hudby ako tradičné noty, pohyblivé obrazce poskytujú iný druh informácie pre interpreta a je vhodný v experimentálnej hudbe, zameranej viac sonoristicky. Náročné rytmické štruktúry sa dajú zahrať podľa pohyblivých objektov omnoho ľahšie ako z nôt, obzvlášť ak sa má docieliť presnosť pri ansámblovej súhre. Po úvodnej debate a viacerých zaujímavých ukážkach animovaných partitúr a videopartitúr sa účastníci pustili do hrania. Skladba s názvom Stoned Tennis pozostávala zo záznamu tenisového zápasu a úlohou bolo vytvoriť zvukový sprievod k úderom a pohybom na kurte pomocou nástrojov z Orffovho inštrumentára. Ďalšia skladba pozostávala z trojuholníkových obrazcov, podľa ktorých každý hral osobitým spôsobom na plastových fľašiach uviazaných na šnúrke. V záverečnej časti prišlo aj na programovací softvér animácií v Puredata a Java script. Skvelý workshop privanul svieži islandský vánok neviazanej kreativity, ktorú mohla hŕstka účastníkov naplno vstrebať.
Po worskhope pokračoval večerný program: Gurun Gurun, huslistka Kathy Alberici, priestorová improvizácia Thomasa Lehna a Marcusa Schmicklera a elektronický umelec Lorenzo Senni.
Pomerne dobre známy český kolektív Gurun Gurun preskúmal vo svojom sete doposiaľ neznáme zvukové zákutia elektroakustickej hudby. Nové dimenzie tak boli skvelým otvorením posledného festivalového večera.
Kathy Alberici, hráčka na elektrických husliach v súčasnosti pôsobiaca v Berlíne, predstavila svoj projekt Bocca Al Lupo. Jej sólový set bol plný experimentovania s efektmi a loopovania husľových melodických vrstiev plných napätia a melanchólie. Pomocou efektov prebádala priestor medzi noisom, éterickými zvukovými plochami a drone music. Atmosférické plochy striedali basové vlny, ktoré doslova vyrážali dych. Melodické motívy na hranici filmovej hudby a abstraktnej improvizácie vytvárali ucelený koncept, ktorý ku koncu svojho vystúpenia priviedla ku granulácii a postupne k totálnej deštrukcii zvuku. Koncert sprevádzala skvelá projekcia vizuálneho umelca Federica Nittiho. Ten zo živých kamerových záberov vytváral synestetický priestor plný farieb a obrysov pohybujúcej sa performerky.
Thomas Lehn & Marcus Schmickler priniesli priestorovú zvukovú performance plnú sounddesignerských glitchov, noisov a live improvizácie. Zaujímavé zvukové prostredie vytvorilo šesť reproduktorov rozmiestnených po sále, pričom každý z nich bol napájaný samostatným signálom, čím vznikal priestorový efekt. Poslucháči sa sústredili okolo interpretov a vychutnávali si synthové vlny a basové frekvencie, „lietajúce“ okolo nich. Kto si skúsil ľahnúť na pódium, zažil neplánovanú pridanú hodnotu v podobe vibrácií prechádzajúcich celým telom...
Záver festivalu patril (ako už tradične) elektronickej hudbe. Lorenzo Senni ponúkol svoj netradičný tanečný dídžejský set. Minimalistické syntetické arpeggiá, ktoré by v bežnej tanečnej hudbe vygradovali do extatického dropu, však u Senniho neustále „gradovali“ do úplného utíšenia. Vo svojej hudbe vypreparoval typické gradačné úseky tanečnej hudby bez rytmu, po ktorých zvyčajne prichádza pulzujúci rytmus „kopákov“, a postavil svoj set kompletne iba na týchto momentoch. Hudba akoby putovala z neznáma do stratena bez uvoľňujúcej katarzie rytmu. Dokonale sa pohral s magickou silou repetitívnosti a ku koncu stišoval svoj „gradačný“ úsek tak dlho, že nebolo počuť už žiaden zvuk a obecenstvo v sále ostalo potichu ako zhypnotizované – až do zániku posledného decibelu...

Tibor Feledi




Aktualizované: 08. 06. 2016