Logo HŽ

Prierez históriou slovenskej violončelovej sonáty

„Dejiny sonáty pre violončelo a klavír sú pomerne krátke,“ píše Vladimír Godár, dramaturg a iniciátor koncertného cyklu „(Ne)známa hudba“, v programovom bulletine ku koncertu Albrechtiny 19. 6. v Pálffyho paláci, na ktorom náš prominentný sólista Ján Slávik s klaviristkou Danielou Varínskou predniesli trojicu violončelových sonát z kompozičného odkazu slovenských skladateľov. Hoci Godárovo konštatovanie by malo o dielach tohto žánru z domácej proveniencie platiť dvojnásobne, jeho rozsiahly a zasvätený text tomu nenasvedčuje: Godár mapuje situáciu v našom hudobnom prostredí počínajúc prvou polovicou 19. storočia, eviduje všetky pokusy našich autorov o tvorivé uchopenie tohto vďačného formového druhu a napokon sa venuje charakteristike troch ťažiskových sonátových útvarov v slovenskej tvorbe 20. storočia, ktoré celkom oprávnene korunuje jeho vlastné dielo. Chronologicky ide o tieto skladby: Sonáta pre violončelo a klavír op. 2 Frica Kafendu (1905), Druhá sonáta pre violončelo a klavír op. 34 Michala Vileca (1964) a Sonáta pre violončelo a klavír „In memoriam Viktor Šklovskij“ Vladimíra Godára (1985).
Zážitok z koncertu pri následnej súhrnnej reflexii predvedenej hudby bol unikátny. V týchto troch raritných violončelových sonátach sa sťaby v kvapke rosy zrkadlili celé dejiny slovenskej intelektuálnej society. Kafendova sonáta reflektuje náklonnosť našich kultúrnych dejateľov 19. storočia k nemeckému školskému i civilizačnému fenoménu, ku ktorému upínali svoj zrak literáti Ján Kollár, Ján Chalupka, Ján Kalinčiak, Jozef Miloslav Hurban, samotný Ľudovít Štúr, ale aj skladateľ Ján Levoslav Bella. Kafenda bol však zo slovenských hudobníkov jediný, kto sa rozhodol pre štúdium na chýrnom lipskom konzervatóriu v čase, keď tam pôsobili slávni pedagógovia, a na lipskej univerzite hudobnovedné disciplíny prednášali Hermann Kretschmar a Hugo Riemann. Skladateľ tvoril pod silným vplyvom novoromantickej poetiky, očarila ho hudba Richarda Straussa, čo je poslucháčovi zrejmé najmä pri počúvaní nádhernej pomalej časti sonáty.
Vilecova skladba je orientovaná na iné zázemie. Skladateľ študoval na Lisztovej akadémii v Budapešti a uhorský kvázitanečný prvok je v jeho sonáte dominantný. Zo širšieho hľadiska reprezentuje štýlový naturel, ktorý na dlhé desaťročia ovplyvnil smerovanie slovenského dejinného vývoja. Nasledovalo dlhé stagnačné obdobie ideovo reglementovanej tvorby, ktoré si vyžiadalo daň v podobe zopár obskúrnych, pseudoangažovaných skladieb.
Na konci sa týči Godárova Sonáta: pred očami sa nám na pozadí Šklovského pozoruhodného životného príbehu odvíja napínavý film o mizérii totalitných rokov, našom čase, navždy stratenom v neslobode, ale aj o dezilúzii zo súčasnosti, v ktorej sa krízová situácia človeka, napriek očakávaniam, ešte prehĺbila. Violončelo chvíľami kvíli, vzpína sa a bolestne stená, aby v odovzdanom závere našlo pokoru, mier a vyrovnanie. Jedno z veľkolepých hudobných svedectiev o súčasnosti, skladba s hlbokou výpovednou hodnotou.
Ján Slávik a predovšetkým Daniela Varínska odviedli pri prednese trojice sonát poctivý kus práce. Hoci violončelista v náročných dielach Kafendu a Vileca chvíľami zápasil s intonačnými problémami, strhujúcou interpretáciou Godárovej skladby poslucháčov doslova zdvihol zo stoličiek. Tí užasnutí s napätím sledovali nevídane dramatický zápas violončela s klavírom – širšie historické konotácie im pritom sotva mohli uniknúť.




Aktualizované: 27. 02. 2016